K napisaniu tychto slov ma naviedli dva impulzy. Jednym boli televizne zabery o chovateloch oviec z Velkokrtisskeho okresu. Postazovali sa, ze jarny odpredaj v tomto roku je cenove ovela nizsi ako tomu bolo v roku 2002.
Druhym podnetom bola kniha Horuca cesta od Jana Podradskeho. Ak nie je spisovatelom, tak je dobrym zurnalistom, myslim si. Nutia ma to povedat dve jeho prace zverejnene v knihe. Jedna pojednava o pribehu z Polomky, ta dalsia o jeho vychadzke, vylete na Brezniansky salas. Nenapisal, z ktorej casti chotara valasi prezivali letne dni, ale pomozeme si na zaklade popisu cesty, ked... “je leto. Slnecne popoludnie, kracame von za Brezno... vystupujeme hore prudkym svahom (snad Krajcovo)... sotva sme prekrocili roztopasny horsky potocik, ozval sa brechot psov...” (alebo Lazna).
Tato praca vyvolala aj vo mne ohlasy na kratke pobyty v pribytkoch valachov. Zincica, pod zubami vrzgajuci syr, dymova vona, versovacky o ovciaroch...
Na holi, na holi dazdicek mrholi, ktoze nase ovce v kosiari podoji?
Viac ako sest desiatok rokov ubehlo odvtedy, co som po prvykrat pobudol pol dna na salasi. Stalo sa to tak, ze traja majitelia oviec z nasej dediny dostali od bacu odkaz, aby si prisli pre syr. V stanoveny den ujo Gajdosik zapriahol do pripraveneho voza dastenaka koniky a hijo na Priehybinu. Na prekvapenie, rodicia ma odprevadili slovami, aby som skusil kus sveta. Sedim na vreci, v ktorom bolo seno a obrok pre kone. Rozhodnutie uja, aby mi maksie bolo. Cupot kopyt, hrkot voza, zadriemal som. Oci otvaram vari pred Sopikom, ked z cesty, hradskej sme odbocili na horsku, vyjarcenu.
Malebne lucne hniezdocko obklopene horou. Zrubova koliba vo svahu. To preto, aby dazdova voda zbehla okolo nej do dolinky. Dlhosrste psiska zacali svoj “spev” a horou vracajucu sa ozvenu pocuju este aj dnes.
Cas pri vyvazovani pridelu siel pomaly. Vela sa hovorilo, raz – dva razy sa zazdravkalo, na krivacku oviec sa baca postazoval, ba tri im aj medved ponacinal. Na spiatocnej ceste dastenak voz bol zatazeny tusim o pat hrud syra, tri lagvice zincice, od unavy nase otazene kila. Zo strany pohonica cesta i velavravna, utichajuca, ticha. Koniky to vycitili. Pred krcmou na D. zastali. Doma, najma mna, rodicia netrpezlivo cakali.
Idu ovce, idu popred tu sihlinu, holuj, baca, kotal, varit baraninu.
Po rokoch. Horska, niekolkohektarova luka. Krizno. Roky rokuce tam dymom rozvoniavala valaska koliba. Sme v nej. Traja kolegovia. Vedenie zakladnej skoly nas poverilo, zaobstarat pre hosti z Otrokovic (druzba skol) zopar ostiepkov, hrudku syra, zincice litrik – dva. Pochodili sme. A kedze baca, Jozo B., bol v nasich rokoch, zachoval sa ako skutocny, pohostinny baca, povedal: “Vzacnych hosti treba pohostit.” A zmizol z koliby. Na vlastne oci sme sa presvedcili, ako sa da za necelu hodinu uvarit v zincici masko z baranceka. Chuda chutne jahniatko. Nukal nas, aby sme len jedli, ze je to z vlastneho. Baca mal aj vlastne ovce medzi krdlom a prave jedna ovecka, ktora bola pri kolibe i s malickym, na nasu navstevu doplatila. Prisla o dieta. Zivot je uz taky. Aj kruty.
V povodi Cierneho Hrona bolo dost, a este aj su, horskych luk (Zakluky, Obrubovanec, Salasiky, Kycera...). Po nich sa “spacirovali” krdle oviec, lebo v Ciernom Balogu bola ovca jednym zo zdrojov obzivy. Pre porovnanie aspon dva udaje. V roku 1710 (supis dobytka) malo desat osad 571 kusov oviec, ale v roku 1896 ich je uz 1778. Prvenstvo mala osada Dobroc. V sucasnosti je znacny pokles tychto utesenych zvierat.
Hej ovciarecku, ovciar, nepustaj na mociar, bo mociar krvavy, oveckam nezdravy.
Tak si spieva folklorna skupina vo Vazci. Podtatranska obec. Ludia v nej lihaju i vstavaju s tatranskym Krivanom. Leta su tam kvetnate a spevave, dubakmi vonajuce, ale zimy su tam mocne.
Rok 1969. Na sklonku augusta prislo pozvanie od druzstevneho zootechnika M. Kupcu, ci nemam chut ist na salas. Pojde aj S. Rysula (spisovatel). A mne hovori Kupco, bude veselsie. Nie peso, nie, gazikom. Stverat sa budeme az hen Za Hradok. Ponuka lakava, ale...
Predsa som zapadol do trojice. Nebanujem, lebo S. Rysula bol vo svojom zivle. Vybavoval sa mu detsky svet rozpravok, ktore dal do knihy Co bolo na dne kufra. Cesta ubehla. Zastali sme nedaleko koliby, ktora bola zanovnou sindlou pokryta. Baca, svako Popardovsky, vita nas so zapekackou v ustach, a hned nuka zincicu, ze cestou sme vysmadli. Zootechnik i zazartuje: “A cista je, nevonia cemericou?” “Aba”, odpoveda svako, “naopak, smotanovu som crpol.”
Dusky si pustam z crpaka. Jeho usko krasli valasik s oveckou a na obvode versik: Kolibocka prazdna, slnko do nej svieti...
Uvazujem preco tie slova, no Rysula vycitil, co ma trapi, povedal: “Vies, kolega (aj on bol ucitelom), ked majster crpak robil, bol sam, bolo mu otupno, koliba bez vravy, vyrezal, vypalil to, co mu zislo na rozum a hotovo...”
A este ma cosi zaujalo. Popasajuci sa krdel oviec priblizoval sa ku kosiaru. To preto, lebo zootechnik si musel splnit ulohu. V tom krdli styri cierne ovce. Na moje zvedave oci svako Popardovsky, vyse styridsat rokov v prirode prezival leta, hned s usmevom vysvetloval, ze su to ich suty – zmoky, ktore im prinasaju stastie.
Priniesli aj nam v tom dobrom slova zmysle.
Hej, ty baca starucky, daj crpak zincice! Sadnite na drucky a v zdravi uzite.
Na salasi pod Brtkovicou (1170 m) sa nas ujal nie baca starucky, ale chlapisko v najlepsich rokoch a so slovami: “Vari vas burka nasekala... A kdeze, kdeze... Aj si posedite a ci dalej pojdete...?”
Veru bolo nas zo styridsat. To breznianski turisti vybrali sa v jednu augustovu sobotu na Slema a Ohniste. Pri modernej kolibe – maringotke – oddych dobre padol. Kto za crpak vypil, kto nevypil, ale viaceri si pokupili malicke syrove kacicky, korbaciky, parenice. A baca, ak sa dobre pamatam, Sipelsky jeho meno, sa nepriecil, ze nebude mat co v Liptovskom Hradku predavat.
Len tak, medzi recou, zvedavost je zvlastna choroba, pytam sa bacu, ze ako si gazdovia rozpoznaju ovce, ked sa na jesen vratia do dediny. Baca strucne, ako to len bacovia vedia, povedal, ze kazdy gazda si svoje ovce oznackuje bud farbou, alebo ovciam na usi urobia zarezy, alebo vybijaju znacky... a ze to robi sa na Velky piatok, ze sa im rany skor zahoja, ze v ten den ovce menej citia bolest...
Cas nelenil. Obhanali ho hodinky. Lucime sa, lebo Slema je vysoko (pad lietadla v case SNP) a Ohniste daleko, ale vola vsetko zdola. Hlavickami zltymi to tvrdi i zltohlav europsky. Ohniste s prirodnym oknom, unikat Nizkych Tatier, pri nom poriadna prestavka. Pocasie zici.
Spiatocna cesta cez Svidovske sedlo a dolinou popri potoku tohoze mena k motorestu v Maluzinej.
Gazdovia – druzstevnici na Juraja hnali ovecky na pasu. Salase ozili. Pri ktorom z nich nas tulavy vetrik pristavi? Dajme sa prekvapit.

(li)

Bozena Bobakova:
BIELA DCERA
24.

- Podme sa prejst po nabrezi, - navrhol Peter v jedno popoludnie a ona rada suhlasila. Zboznovala sumenie vlniek a pacilo sa jej, ako sa nekonecny prud drobnym cerenim ponahla, ponahla dolu. Chvilu stali na moste, opreti o zabradlie. Tesne popri rieke viedla zeleznica. Polovica mosta bola cierna od sadzi, ktore vypusta rusen.
Pozdlz celeho nabrezia stali nove pekne domy. Vpredu mali hriadky, plne povadnutych astier a vcasnych chryzantem. Sucha trava na okraji chodnika hlasne sevelila vo vetre. Pod okienkami nizko nad zemou, ktorymi sa vetrali pivnice, bolo vidno cierne flaky, stopy po odpratuvanom uhli.
Slnce malo cervenu, tyrkysovu a ruzovu vlecku. Pysilo sa, ako vie nadherne zapadat, nechavalo vsak po sebe prilis vela chladu.
Vtedy Peter navrhol, aby sa sli trochu ohriat k nemu.
Na okamih sa pohyb sveta zastavil, rieka prestala tiect a Ivana skamenela. Potom sa jej Petrov navrh pozdal vcelku humorny. Zvitazila zvedavost, univerzalne semienko, z ktoreho podla okolnosti vyrasta dobro alebo zlo. Aspon porozprava Eve, ako Peter byva, trocha sa ohreje a pojde. Na tom nic nie je. Peter je skvely a slusnosti ma v sebe aj za desiatich.
- Nedbam. Podme sa zohriat.
Izbicka bola pod trinastimi schodmi peknej jednoposchodovej vilky. Prah dveri bol na urovni betonoveho dvora, ale okno bolo nizsie a uzsie ako obvykle.
Vnutri mal Peter lakovanu drevenu postel, nocny stolik a biele porcelanove umyvadlo pod zrkadlom s polickou. Bola tu vsak aj staromodna pohovka s kvetovanym potahom, od slnka nacisto vyblednutym, cez ktoru bola prehodena kockovana prikryvka.
Pohovka mala vysoke calunene operadlo a na oboch koncoch tucne valceky. O jeden sa Ivana opierala laktom a premahala rozpaky. Kym si Peter zobliekal plast, prikladal do pece, umyval ruky, snazila sa Ivana sustredit pozornost na hocijaku malickost v izbe, len aby sa upokojila. Hadam ani nemala sem prist. Co by povedala Etela, keby vedela, kde je? Etela predsa chcela mat z nej vzor vsetkych vzorov. Madzi okrasy, ktorymi sa usilovala prizdobit svoju bielu dcerku lepsie ako jabloneckou bizuteriou, patril na prve miesto odstup od muzov. Hovorila o nom s Ivanou ba iba jediny raz, aj to skupo a neadresne, vseobecne, ale prave touto strohostou akoby bola zdoraznovala jeho dolezitost.
Co je lacne, nie je vzacne. V malom meste vie kazdy o vsetkom. Ludia len tak cakaju na prilezitost, aby mohli klebetit. Urobia z komara slona. Zly chyr daleko leti. Plane slovo spat nestiahnes. Kto da najmensiu pricinu, ma naveky po dobrej povesti.
A potom jedina uzkostliva veta, zivotne presvedcenie Etelino: Nesmieme byt ako obycajne Ciganky.
Viac slov nebolo treba.
Ivana pochopila, co chcela Etela povedat. Stryc Dominik Etele ublizoval, ked jej vycital, ze Ivanu v tomto smere nepoucila, nenapomenula.
Ivana vedela, ze sa od nej caka, aby bola hrda. Napriek vystraznemu svetielku, ktore sa rozkmitalo v Ivaninom mozgu, bola dievcina presvedcena, ze u Petra je v uplnom bezpeci. Petrovo spravanie ju v tomto smere celkom uspokojovalo. Ved ako sa len staral o jej pohodlie! Polozil jej vysivany vankus za chrbat, priniesol vino, liker a bonbony, opytoval sa, ci jej uz nie je zima a ci by si nevypila trochu kavy alebo caju na zohriatie. Ivana hovorila na vsetko: nie, nie a v duchu si priala iba jedno, aby si konecne sadol k nej.
Do izby sa pomalicky vkradal sumrak. Jeden z poslednych clivych lucov zapadajuceho slnca sa prelomil na skle hrubej vazy uprostred stola a duhovo zaziaril.
- Pripijeme si? – zaclonil Peter okno sirokymi plecami. Luc zmizol. Peter zdvihol poharik do vysky oci a cakal, pokym si aj Ivana vzala svoj.
- Na vasu mladost, zlata Ivanka, - povedal.
- Na vasu krasu, aby bohato rozkvitla a obstastnila muza, ktoreho si raz vyberiete. Viete, Ivanka, ze vasmu buducemu zavidim? Chcel by som byt na jeho mieste.

Esteze mame fontanu ...	Snimky: Ferdinand Hrablay