Breznianske namestie s letom oziva

V piatok pred prvym letnym dnom a v nedelu po prichode leta breznianske namestie zilo kulturou. Dvadsiateho juna na rinok s programom plnym zabavy a letnej pohody s nazvom Tucna Anca medzi nami zavitali clenovia znamej hudobnej skupiny z nedalekej Valaskej (1). Dvadsiateho druheho juna namestie patrilo mladym ochotnikom z breznianskeho Detskeho divadelneho studia, ktori sa predstavili reprizou hry Mackin dom (2).

Snimky: Stefan Vozar

Muranska planina

V piatok 13. juna o 15.40 sokuje skupina pathfinderov zamestnancov zeleznic (len tych, ktori nas este nepoznaju) tym, ze do motoroveho vozna naklada strnast bicyklov (a to sa vraj neda) a este i samych seba. Kedze sme vsetci – Zvolencania aj Bystricania dorazili tiez, v dobrej nalade cestujeme do Zavadky nad Hronom. Posledna kontrola bicyklov, dofukanie pneumatik a... Rychlo odchadzame do cakarne, lebo sa blizi burka. Zasiahol nas len jej okraj, a tak sa coskoro pohyname. Rovno za burkou. Prvu vacsiu zastavku mame na Klatnej, kde sme mali zimny tabor pred dvoma rokmi. Pokracujeme dalej na Patinu. Tu je miesto nasho prveho bivaku – zeleznicny vagon upraveny ako utulna. Mame medzi sebou novacika, adeptku na clenstvo v oddieli. Od zaciatku zvedavo pozoruje dianie okolo seba a na ociach jej vidno, ze ani trochu nechape, kde sa to vlastne ocitla. Podla jej vlastnych slov si pripada ako Alenka v risi divov. Ked uvidela ruch pri vareni (pat varicov na ceste + hrba hladosov okolo nich), bola z toho mierne vedla, a nielen z toho. Sokuju ju aj reci, ktore pocuje, ale nerozumie (KPZ, uzlovacka, utulna, bivak, Coleman, Tibet extrem, utrzky zazitkov, ktore si decka prehadzuju pocas jazdy ponad volanty). Nastastie sme v prirode a podla psychologov niet lepsieho lieku na posramotene nervy ako je syta zelen mnohych odtienov, sum stromov, spev vtakov. Este pred tym, nez zalezieme do spacakov, zistujeme bezpecne, ze dievcina uplne podlahla psychickemu natlaku a je nasa.
V noci trocha poprsalo (aj na nas cez dieru v streche). Rano krajsie vecera a spolu so slnieckom opat “bufetime”. Rychlo nasadame na bicykle a pokracujeme na Stozky. Opat je prestavka, ktoru vyuzivame na obhliadku krajiny, rastlin i zivocichov. A kujeme plany na zimu. Idealne miesto pre zimny tabor. A ked nas tu zaveje sneh, aspon bude sranda. Podla mapy pokracujeme dalej. Chceme sa vyhnut stupaniu po zltej, a tak sa vyberame zvaznicou. Po niekolkych minutach si kladieme otazku: “Kedy naposledy kartografi zameriavali cestu?” Asi velmi, velmi davno. Kedze nemame macety na posekanie cesty, vraciame sa spat k zltej. Zvladneme to? Hannibal to zvladol so slonmi cez Alpy, tak my to zvladneme s bicyklami. Alpy to neboli, aj ked sme miestami boli na pochybach. Utulna na Niznej Klakovej sa nam zdala ako fatamorgana. Konecne sme hore! Chvila oddychu a zrak nam zabludil na chodnik, klukatiaci sa do vrchu. Zase kopec! Ale nevzdame sa! Pokracujeme dalej. A konecne je tu aj zjazd. Zrazu sa proti nam vyruti chlap so sekacom a kladivom v ruke. Na otazku - co sa robi? - nedostavame odpoved. O par sekund na to sa vyruti obrovsky batoh, spod ktoreho sa mihaju nohy. Chlap v uniforme ochrancu narodneho parku len nieco zafuci a upaluje dalej. Az trochu dalej, pri nasom zadnom voji, hovori o nahanacke. Ihned sa do nej zapajame. Zial, ubehli nejake tie minutky a chlap s kladivom a sekacom sa ukryl v hustom lese. Neskor sa dozvedame, ze chlap s kladivom napriek zakazu zbieral mineraly a porusil zakon o ochrane prirody. Bolo to zvlastne spestrenie cesty. O chvilu prichadzame na Studnu. Povodne sme tu chceli prespat, ale pokracujeme dalej na Dlhu luku. Este sa zastavime pri Ladovej jame pokochat sa dalsim zazrakom prirody. A teraz nasleduje to, co sme dlho cakali – dlhy zjazd po asfaltke az na Dlhu luku. Este vystup k Chate pod zamkom a sme v cieli. Hygiena a tri chody jedla – obed, vecera a dezert. Preberame si este rastliny, ktore sme mohli obdivovat – pakost hnedocerveny, zvonovnik hlavaty, nevadza horska, patprstnica obycajna, vstavac majovy, vstavac muzsky, vojnovka belasa, orlicek obycajny, vemennik dvojlisty a vela dalsich. Nasleduje oddych az do rana. Pre niektorych len do piatej rano. Boli ste uz niekedy o piatej rano na hrade? Nie? My ano. A stalo to za to! Nielen pre samotny hrad, ale aj kvoli vtacikom, ktore nikym nerusene nadherne spievali a sprevadzali nas na prehliadke hradu. Po ranajkach pokracujeme na Cervenu Skalu. Este pred hlavnou cestou nas schladi lejak. Zjazd v nom je velmi narocny. Rychlo zliezame do bufetu a napajame sa teplym cajom. Po prezleceni sa ozyva hlad, a tak sa krmime. Potom este nasleduje rychlokurz ukladania bicyklov do vlaku a... Prichadzame domov len preto, ze este nie su prazdniny a aj do prace treba ist. S povzdychom - keby boli dva roky prazdnin - sa lucime, dufajuc ze nie na dlho.

KONGO

Podkorenova je miestna cast Brezna. Este donedavna tu bol fixny pocet domov, obyvatelia sa dobre poznali, boli si blizki, spolu im vyrastali deti. Ved sa vravi, ze dobry sused je viac ako rodina. Prisla “nova doba”, vystavba rodinnych domov mesta Brezna sa sustredila prave sem. Domy rastli ako z vody, pribudlo sest sestbytoviek. Pristahovalo sa vela mladych rodin s detmi. Zdalo by sa, ze je vsetko tak, ako ma byt.
Moji rodicia patria medzi prvych obyvatelov Podkorenovej, kde sa ja aj moje sestry s detmi velmi radi a casto vraciame. Povyse zahrady mojich rodicov je ihrisko, v podstate jedina kultura tejto miestnej casti. V lete sa tu hrava cele dni futbal, v zime tu vylievaju lad, hra sa hokej, korculuje sa. Uz niekolko rokov (ako si moji rodicia prikupili pozemok a rozsirili zahradu) vyvstava problem kazdu jar a trva az do jesene. Oplotenie okolo zahrady je, ale lopta stokrat za den skonci v zemiakoch, zlomi priesadu... Nehovorim, aku skodu narobi vyslobodzovatel lopty. Nikomu, kto pracuje v zahrade, by sa to nepacilo. Vznikaju kontraverzie medzi detmi a mojimi rodicmi, nami. Ked sa moji rodicia obratili po minule roky na byvaleho poslanca, odporucil im, aby kazdu loptu, ktora spadne do zahrady, skryli, nevratili. Kazdy konstatoval, ze by bolo treba ihrisko oplotit, ale kto by na to dal peniaze? Vzdy ostalo len pri konstatovani a zajtra bol problem znova tu. Vsetci velmi dobre vieme, ake su casy, ze mestsky urad nema peniaze na ine, vraj dolezitejsie veci. Nie to na nejake ihrisko.
Kedze sa situacia stale vyhrocuje, povedala som si, ze musi byt riesenie. Je dobre, ze deti volne chvile travia pri sporte a minaju tak nadbytocnu energiu. A na druhej strane je zle, ze zostavajuca energia mojich rodicov vyjde navnivoc. Vsetko stoji na peniazoch. Vypisala som plagat na obchod, kde som vsetkych ochotnych rodicov vyzvala k pomoci pri oploteni ihriska. Bud nejakou dobrovolnou sumou, alebo furikom strku, vreckom cementu. Po dohode s niekolkymi rodicmi sme stanovili termin brigady o dva tyzdne. Za tie dva tyzdne som sa snazila pozhanat sponzorov na material. Oslovila som kopu podnikatelov, vysvetlila som situaciu deti z Podkorenovej. Ved v to poobede som ich tam napocitala sestdesiat. A to neboli vsetci. Vela podnikatelov sa zaprelo, ini si nasli primeranu vyhovorku. No nasla som aj ludi, ktorym nebola nasa situacia lahostajna. Aj takouto formou chcem vyzdvihnut dvoch muzov, ktori nam podali pomocnu ruku, su nimi Peter Dekret, ktory nam poskytol 50 metrov pozinkovaneho pletiva, a Pavel Medved 4,5-metrove stlpiky. Dakujem.
Blizil sa cas brigady, nikto sa neozval, vsetci akoby prehliadli plagat alebo datum. V sobotu rano 14. juna sme s manzelom kupili osem 25-kilogramovych vriec cementu a prisli sme spolu so svojimi detmi a svagrami na “dohodnutu” brigadu. Na moje prekvapenie, rodicov sa tento problem absolutne nedotykal (ved je to vasa zahrada, tak si robte). Prislo niekolko chlapcov aj male deti. Chytili sme sa vykasat, vyhrabovat, vyvazat travu. Chlapi vrtali diery pod stlpiky. Asi po hodine prace sa objavil jeden z otcov, tak som sa potesila, ze nam ide dalsia pomoc. No naopak.
Otec (podnikatel) sa nam prisiel vyhrazat. On na tento termin zorganizoval na ihrisku futbalovy turnaj (nikto o nom nevedel) a my mame vypadnut, lebo toto je cierna stavba atd. Nasa brigada bola ohlasena dva tyzdne dopredu. Bol vyveseny plagat na obchode, kde kazdy chodi. No okrem par deti neprisiel na brigadu nik. No super ucast bola na turnaji, kde sa podaval sponzorsky gulas od spominaneho podnikatela. To, akym sposobom s nami jednal, ako vynadal mojmu otcovi, ako sa k nemu grobiansky spraval a urazal ho, to s nim preberiem na miestach na to urcenych.
Len ma velmi mrzi, ze k nam uz nikto nepribudol. Ze si rodicia v pohode deti pustia von a vsetky sa zdrzuju prave na tomto ihrisku, na kolese. Zaujima ich, co tam robia? Neprekaza. Stlpiky na plot sme zabetonovali, aj ked ostrelovani loptou z turnaja niekolkych muzstiev. Este ich vycistime a natrieme, potom vytiahneme pletivo.
Len mi ostala hrca v krku s pocitom, ze dnes sa snazi kazdy zit iba na ukor druhych. Nezistne sa uz nic neda. Vsetko su peniaze a chamtivost. Zavist. Svedomie a charakter su daleko potlacene a ktovie, ci sa este ozvu.
Ihrisko ma, alebo lepsie povedane bude mat plot (ked ho dokoncime), len z jednej strany. Povyse je dalsi sukromny pozemok, za nim je druzstevne pole a vpredu obchod SD Jednota. Myslim, ze tie dalsie tri strany plota tam nikdy nebudu.

Katarina Kosikova