Su tu, tuzobne ocakavane, nevedno kym viac, ucitelmi ci ziakmi. Ale to je uplne jedno. Privitajme ich priehrstim myslienok a vtipov o skole, zo skoly, ale nielen o nej.

Maly prvacik sa vracia domov:
- Mami, ja uz som doma od pana doktora!
- A vyplazil si panovi doktorovi jazyk?
- Ano, mami, ale az ked som odchadzal z ordinacie.

...

- Deti, kto mi vie vymenovat nejake zvieratka? Misko...
- Vrabcek, listicka...
- Vyborne, ale nehovor zdrobnene, pomenuj ich normalne: vrabec, liska...
- Dobre, tak este dve: lastova, vevera.

...

Na hodine gramatiky sa ucitel pyta Jozka:
- Ja som havaroval, ty si havaroval, on havaroval... Co je to?
- Pekne prosim, hromada srotu.

...

Pozera sa na mna cez zelene priesvitne pravitko a smeje sa mi, ze som zeleny.

...

Z hodiny nabozenstva sa vrati maly Jozko a pyta sa ocka:
- Oci, ako sa volala Adamova svokra?
- Adam nemal svokru, on zil v raji.

...

Vedomosti vasej dcery sa rovnaju nule. Pre postup do vyssieho rocnika je potrebne, aby ich minimalne zdvojnasobila.

...

Pani ucitelka polozi svoj klobuk na stol a vyzve ziakov, aby ho opisali. Po chvili sa prihlasi Zuzka:
- Odporny sa, prosim, prise s d, alebo s t?

...

Zjedla pomocky na vytvarnu vychovu.

Zozbieral: Jozef Pupis
Snimka: Jaroslav Surina

Bozena Bobakova:

BIELA DCERA

25.

Ivane ziarili oci ako dve hviezdy. Pod dojmom Petrovych obdivnych slov vycitky svedomia celkom zmlkli. Horuca vlhkost sa tlacila von, na okraj mihalnic.
Zdal sa jej najkrajsim na svete.
Cez zuzene hrdlo tazko dostala par slov:
- Ja sa vydavat nikdy nebudem.
Peter sa srdecne rozosmial:
- Myslite, Ivanka, ze vas mladenci nechaju na pokoji?
- Ja sa s chlapcami skoro vobec nestykam. Mamicka mi hovorieva, ze na to mam este dost casu. Ved mam skolu pred sebou.
- Podla vsetkeho mate mudru mamicku, dievcatko. Ma pravdu. Na vazne znamosti mate stale dost casu. Prinasaju iba starosti, zodpovednost. A vam prave pristane, ked ste bezstarostna, hrava, vesela ako vtacatko. Ako ten vrabcek na plote – pozrite sa, Ivanka!
Ivana sa pozrela von oknom. Drobne sivohnede vtaca skackalo po zeleno natretom plote. Kazde vzlietnutie sprevadzalo hlasnym cvirik! Vyzeralo naozaj, akoby mu nic na svete nechybalo k spokojnosti, akoby sa ani nechylilo k zime, v ktorej bude kruto mrznut, ba mozno aj zahynie hladom a chladom.
- Budte dlho taka bezstarostna, dusicka, - pokracoval Peter, - skackajte, smejte sa, stebocte – tak vam to pristane. Ale jedno mi dovolte – aby som vas smel pri tom obdivovat. Urobite mi velikansku radost. Dovolite, vsakze?
Ivana ani nevedela, ako prikyvla. Nacuvala jeho lichotkam sprvu nedovercivo, ale kedze zneli jej uchu tak prijemne, nakoniec sa dala nimi uniest.
Chvilami vlastne ani nerozlisovala slova. Tiche, polohlasne, no sugestivne Petrovo prihovaranie sumelo v nej ako zblnkot vlniek, ako listie vysokych stromov v starom parku za kostolom, ako nezna, sladka uspavanka.
Keby si vedel, Peter! Teba jedineho by som si vybrala spomedzi vsetkych, keby som smela, keby som mohla!
Bezchybne ostrihany, bezchybne oholeny Peter. Peter, ktory na seba dbal. Nezny a uctivy Peter.
Vzal prave Ivaninu ruku do svojich ruk ako vtedy v cukrarni, pobozkal jej vlhku dlan, vymahal si od nej slub, ze sa s nim bude stretavat, lebo v tomto cudzom meste nema nikoho.
- Keby ste vedeli, Ivanka, aka ste mila, zlata! No vy sa hadam pri mne ani dobre necitite. Iste by vam lepsie padla spolocnost studentov s gitarami, co by vam spievali pesnicky a sypali vtipy. Nemam pravdu?
Ivana sklonila hlavu a rozpacite zasepkala:
- Nie – citim sa tu dobre.
Peter pokracoval. Rozpraval vela, zaliecavo, liskavo.
Ivana sa bezradne obzerala po izbe. Prud slov, jeho sumenie boli narkotikom, ktore ju uspavalo, uspavalo jej usudok.
Pozrela na Petra. Blazene si vzdychla. Jej zalubene oci nenachadzali na nom chyby. Bol dokonaly! Bol skvely!
- Keby ste len trochu chceli, dievcatko, mohli by ste byt mojou kralovnou a ja vas verny popolvar. Snazil by som sa, aby vam so mnou bolo prijemne. Vymyslal by som pre vas zabavky, aby ste sa nenudili. Lenze najprv by sme si mali potykat. Suhlasite?
Vstala ako ten jojo, co ho Etela opatruje v kuchyni nad stolom – je vystrihnuty z lepenky, koncatiny ma k trupu pripevnene skrutkami, visia z nich povrazky a ked sa za povrazky potiahne, panacik pekne zacvici. Urobil ho nebohy Stefan Dujka este v Jachymove, musel to byt sikovny chlap, skoda, ze sa Ivana nan tak malo pamata, umrel na leukemiu.
Prikyvla.
Prekrizila si prave rameno s Petrovym. Peter sa k nej naklonil:
- Hadam sa mi len teraz das pobozkat?
A ona stala, studena ako ladovy cencul, hoci horela.
Ked sa jej dotkol ustami, odrazu ozila, vytrhla sa mu, hodila na seba kabat.
Usla.
Bezala ulicami, zalubena po same usi. Ponahlala sa okrajovymi castami k stanici. Bolo to dost daleko. Chcela sa upokojit, ale kdeze! Taky marny pokus. V zalubenosti bola tak vzduchotesne oblecena ako v skafandri.

A. E. Timko

Priekopnik detskej dramatiky a detskeho divadla

Pred stosestdesiatimi rokmi (27. juna 1843) sa v Selciach narodil spisovatel, publicista a pedagog Anton Emanuel Timko. Bol ucitelom v Podkrivani a isty cas ucil aj v Bystrej. Okrem toho vykonaval ucitelske povolanie este aj v Radvani, Halici pri Lucenci a v Kline.
Bol prislusnikom epigonskych postromantickych spisovatelov (Bachat, Beblavy, Kutlik, Skultety a i.), ktori rozsirili zanre slovenskej literatury dobrodruznymi nametmi a aj ked vyraznejsie neovplyvnili smerovanie nasej literatury, stala sa ich tvorba oblubenym citanim. Timko pisal cestopisne a humoristicky ladene prozy, dobrodruzne a sentimentalne historky, anekdoty aj nabozenske poucenia, historiu aj moralizatorske rady. Vydaval Skarniclovu Grosovanu kniznicu a detsku prozu. Pisal aj historicke skice z bojov juznych Slovanov a historicko-romanticke obrazy zo slovenskych dejin (Na Lupcianskom zamku, Na Likave). Bol zakladajucou osobnostou literatury pre deti a mladez. Spolu s A. Sokolikom redigoval detsky casopis Vcelka. Z dramatickej tvorby: komedia Hluchan v cedile, Betlehem, Statocny drotarik a i. Napisal pravdepodobne aj prvu manuskovu hru Krumplova polievka, ktora vsak ostala v rukopise. Vydal aj zbierku vianocnych zvykov pre mladez, spevnik vianocnych piesni, cestopis pre mladez Strucny opis Svatej zeme Palestiny a ine.
Zomrel 10. marca 1903 v Podkrivani. Jozef Skultety ho v nekrologu hodnotil ako “pravu perlu ucitelskeho duchovneho zivota.”

A. Prepletana

Po starych stopach...

Brezno a Lubietova mali v davnejsej minulosti vela spolocneho vo svetskom a duchovnom zivote.

V dejinach svetskych sa ziada povedat, ze v 14. storoci Brezno aj Lubietova nesu honosny titul “slobodne kralovske mesta”. Breznu privlastok mesto zostal, Lubietova sa ho zriekla v roku 1886. Po patsto rokoch zacala si hovorit “velka obec”.
Spolocne dalsie znaky aspon v naznaku. Spomenme ludovych mestskych hrdinov Bomburu a Brezulu. Prvemu dal literarnu podobu o. i. aj M. Razus, druhemu zas A. E. Timko v poviedke Perla lubietovska. Vysla v edicii Svetova kniznica v roku 1920.
Obidve mesta mali opletacky s tureckymi poziadavkami, ba aj polovica 19. storocia, roky vrenia po slobode, po zachovani rodnej reci, duchovneho zivota, skolskej politiky, spolocenskeho zivota... vsetky tieto snahy sa prelinali tak na Hrone, ako aj v blizkosti Vepra lubietovskeho... Breznania sa s hrdostou hlasia k svetobeznikovi a hrdinovi M. R. Stefanikovi, Lubietovci si zas uctievaju narodneho buditela Jozefa Messerschmidta...
O sucasnosti mozeme povedat, ze sa navija na jednom kolovratku. Pri jeho hrkutani si vymohli prve miesto financne dotacie, aj ked zivotna uroven nie je najhorsia, buduce roky ju udajne ovela, ovela vylepsia, len musime urobit “poriadok” s nezamestnanostou, no a zivelne pohromy by nas mali obchadzat...
V duchovnom svete Brezno aj Lubietova maju svoje osobnosti, osobnosti, ktore sa pricinili o duchovne, kulturne, mozno i politicke povznesenie obyvatelov. Nebudeme vsetkych menovat. Bol by to dlhy zoznam, ale my vieme, ze nielen slovom, ale aj pismom uchovali pre nas vzacne dokumenty, ako: knihy, kroniky, zapisnice, vynalezy... Nezili nadarmo.

Dnes, zahladenemu pospiatky, nuka sa pod pero par viet, aby nam priblizili evanjelickeho knaza Jana Ctibora Handzu. Narodil sa v Pohorelskej Masi (1906). Jeho otec Pavel bol pokladnikom tovarne kniezata Coburga. Matka Maria, rodena Murmanova, umrela mlada tragickou smrtou (1909). Jan, po zakladnych skolach a teologickych studiach, zacal knazsku drahu v roku 1929 v Pondelku, dedinke, ktora teraz spada do okresu Poltar. Od roku 1935 az po rok 1950 je evanjelickym fararom v Lubietovej. Uz od studentskych rokov sa zaujimal o historiu vobec, ale o dejiny evanjelickej cirkvi zvlast. V starych zapisniciach, ktore s oblubou listoval, nasiel zaujimave historky, ktore sa odohrali v Gemeri a Malohonte... Tak vznikli historicke a ine poviedky, ktore posielal do novin Straz na Sione, Tvorba, Evanjelicky vychod... Casom potom poviedocky zverejnil, vydal knizne, ako: Po starych stopach, Prazdne su kolisky, Anjeli z kalendara, Profil... V roku 1941 tlacou vysli i jeho Dejiny evanjelickeho cirkvneho zboru v Lubietovej. Rozpracoval v nich roky 1340 – 1941. V knizocke Profil su zhrnute jeho dojmy z cias 2. svetovej vojny a SNP. Aj v tomto case pomahal, ako vedel. Ludom, ktori sa ukryvali v lubietovskych horach, na Sajbe a Povrazniku tajne vybavoval falosne doklady. Po oslobodeni sa angazoval v mierovom hnuti. Zomrel v Presove. Spravu priniesol Evanjelicky posol spod Tatier v roku 1971.
Dcera evanjelickeho farara-seniora C. J. Handzu, Viera Handzova (manzelka V. Mihalika), tiez literarne spracovala krusne casy rokov 1944 – 1945 v knihe Madlenka (1957). Ide o sedem poviedok – pribehov, na ktore si sama spomina (mala vtedy trinast rokov), ale aj o spomienky priamych ucastnikov odboja. Bolo ich dost, lebo obyvatelia Lubietovej, Sajby a Povraznika, tak ako aj v inych dedinkach, mestach, uzko spolupracovali s partizanmi. Na Hrbe mal svoj stab oddiel kapitana Kalicenka.
Chvala, ze kazdy chodnik vedie od ludi k ludom. Platilo to v minulosti, platit by to malo v pritomnosti, lebo ak by nebolo toho chodnika, nemali by sme po com chodit za starymi stopami vecnych oracov na narodnom poli.

(sg)