Bozena Bobakova:
MALA ZOOGALERIA

Jez

Stalo sa to z pondelka do utorka.
Jezka Jozka zakliala zla bosorka.
Tato z pekla temna sila
pichliace mu premiestnila
z chrbta rovno na jazyk.
Jezko nechtiac niecim strigu urazil.
Jezko od dna tejto zmeny
stal sa tvorom neprijemnym.
Predtym mily lapac chrobace -
dnes jazykom ludi picha najradsej.
Chrbat sice nema uz viac pichlavy,
zial, pichlave vsetko je, co povravi.
Rania jeho jazykove puchliace:
Jezko Jozko, toto si raz odskaces!
Kazde slovo z tvojich reci
dobremu sa vkusu prieci.
Pockaj, Jozko, ujde dnickov nevela -
nebudes mat jedineho priatela.
Aby z teba bola znova
,,kaktusovka pochodova",
co vie detom usmev stvorit na tvarach,
obrat sa na nejakeho lekara.

---

Pomohol mu plastik chirurg uceny.
Div sa svete! Nacisto bez odmeny.
Plast z pichliacov zasa je na chrbate.
Zakapalo bosorkino prekliatie.
Uz je jezko Jozko znova v poriadku.
Pred skodcami chrani nasu zahradku ...
a je z neho opat dobrak prikladny.
Preco?
Podumaj
a sam to nejak uhadni!

Dve vyrocia
breznianskych rodakov

Piateho februara si pripomenieme 90. vyrocie narodenia lekara - ortopeda MUDr. Stefana Kindernaya.
Pochadzal z rodiny advokata. Po skonceni zakladnej skoly v rodnom meste studoval na gymnaziu v Banskej Bystrici a potom v Bratislave na Lekarskej fakulte Univerzity Komenskeho, kde v roku 1939 promoval. Od roku 1940 bol asistentom, po oslobodeni sa stal veducim lekarom a zastupcom prednostu Ortopedickej kliniky LF UK. Popri tom v rokoch 1951 - 59 robil aj poradcu Vyskumneho ustavu reumatickych chorob v Piestanoch a externe prednasal. Publikoval prace najma zo svojej specializacie, venoval sa chorobam osteoartikularneho systemu. Je autorom ortopedickej casti lekarskej prirucky Vademecum medici (1972).
Pocas SNP bol velitelom zberne ranenych 1. ceskoslovenskej armady na Slovensku, po ustupe SNP do hor bol v ilegalite. V roku 1968 mu udelili ocenenie Zasluzily lekar. MUDr. Stefan Kindernay zomrel na nasledky radiologickeho ziarenia 2. februara 1972 v Bratislave.

...

Dalsim breznianskym rodakom, ktoreho storocnicu si vo februari pripomenieme, je lesnicky hospodar a historik Pavol Korpel.
Narodil sa 7. februara 1904 v rodine zivnostnika. Vystudoval lesnictvo na Vysokej skole polnohospodarskej v Brne, v roku 1934 sa stal inzinierom. Bol uradnikom lesneho oddelenia mesta Bratislavy, pracoval v katastralnych uradoch v Safarikove a v Galante a na Riaditelstve statnych lesov v Banskej Bystrici. Potom sa stal lesnym spravcom v Starych Horach, v rokoch 1944 - 48 vo Zvolene, neskor v lesnych zavodoch vo Viglasi, Krivani a znova v Banskej Bystrici. V rokoch 1956 - 64 posobil v Lesoprojekte vo Zvolene, odkial odisiel do dochodku. Tu aj zomrel 11. januara 1966. Pochovany je v Brne.
Zaoberal sa lesnicko-historickym vyskumom Banskej Stiavnice, Krupiny, Krivana, Banskej Bystrice, Predajnej, Hrabusic a Smolnickej Huty. O problematike lesneho hospodarstva napisal niekolko studii a clankov.

(ap),

Bozi dar ci talent?

Rusky spisovatel N. V. Gogol raz na ukor pisania sa vyslovil takto: “Ked sa nic nedari, sed a pis o tom, ze sa nic nedari, ale neodchadzaj od stola.”
Neviem, ako vy citatelia nasi, ale ja sa niekedy do toho dostanem, a tak pisem, ako sa hovori, od buka po javor aj o tom, ze keby clovek vedel, ze si ma zlomit nohu, tak si radsej sadne. Mysel mi naviac pripomina, ze moje svedomie je ako kniha dlzob. Pozastavujem sa nad touto myslienkou, po case mi to zapne, lebo som si bol povedal, ze niektore vypisky, a ci vycitky, ktore som si urobil z knih, pouzijem pri vyucovani ziakov alebo v novinovych clankoch.
Svedomie – kniha dlzob. V tej knihe na entej strane je zapis: Reci (jazyky) – dar od Boha dany alebo tvrda studijna drina alebo talent...
Vsetko asi so vsetkym suvisi, ale su ludia, pred ktorymi v reciach klobuk dolu.
Za prikladom podme do 18. – 19. storocia. Vtedy, vychadza to tak, ak sa Slovak: politik, ucitel, notar, knaz... chcel uplatnit, chcel nieco dokazat, musel ovladat najmenej styri reci: slovensku, madarsku, nemecku, latinsku... Prilezitostne dalsie. Prave tym, ze poznal jazyky, u tohto cloveka v spolocnosti stupla vaznost, dostojnost.
Zoberme si navstevu biskupa Stefana Moyzesa v Brezne (7. 8. 1858). Vitali ho Jan Chalupka v reci latinskej, mestanosta Kilvady mal vitanku v reci madarskej, senator J. Polony v jazyku slovenskom a Laskomersky sa Moyzesovi prihovoril po chorvatsky. Biskup S. Moyzes krasne, spravne a vyrecne odpovedal bez meskania vo vsetkych reciach.
Skromnost, pohotovost a bolo 19. storocie. Isty rimsky filozof a spisovatel povedal, ze... “Zivot nie je uzitocny, ked zijeme len pre seba.”
Podobnu mienku mal aj vysokovzdelany clovek, knaz, Slovak – Jan Lajciak (1875 – 1918), rodak z Pribyliny pod Krivanom. Ziskal vzdelanie, ovladal az patnast jazykov, aby pomohol teoreticky i prakticky pozdvihnut duchovnu i kulturnu uroven slovenskeho naroda. Marne sa uchadzal o adekvatnu knazsku stanicu alebo miesto na univerzite. Vtedajsi pani pri moci mu to neumoznili. Naopak, umiestnili ho do Vysnej Boce. Trinast rokov si pobudol medzi banikmi, chudobnymi rodinami. Tu v uzkej tichosti rozpraval sa so vcelickami a rozmyslal nad sociologickym spisom Slovensko a kultura. Zomrel opusteny v Boci. Myslienky, ktore vyslovil vo vtedajsich casoch, ked ich malokto bral vazne, mali by teraz v zivote na Slovensku platit dvojnasobne.
Dr. Jan Lajciak sa v reciach zdokonaloval pocas studii v Nemecku, v Madarsku a na Sorbone v Parizi. Na Slovensku zapadli prachom, zasypali zemou v jeho rodnej Pribyline. Mal len styridsattri rokov.
Vedec svetoveho mena, tak znie titulok v Evanjelickom poslovi spod Tatier, za ktorym nasleduje zamyslenie o profesorovi Rudolfovi Macuchovi, ktory patdesiatim reciam rozumel a v dvadsiatich piatich mohol prednasat na univerzite. Aj prednasal na univerzite v Teherane, Oxforde, Berline. Na internete pri jeho mene objavi sa stosedem zmienok o jeho dielach. Su to prace z mandejciny, arabistiky, samaritanciny a syrstiny. Jedna kniha stoji okolo 300 dolarov.
Ked sa hranice Ceskoslovenska uzavreli a vznikla tzv. zelezna opona, Macuch sa uz viac na Slovensko nevratil. A kolki dalsi sa nevratili...
Bulharsky car Ferdinand Coburg (1861 – 1948), obstojne zapisany a znamy aj na Horehroni (lovecky zamok na Prednej hore), bizsie o nom i kniha K. Jarunkovej Horehronsky talizman, udajne tiez ovladal osemnast reci. Ci ich vedel, alebo nie, jazyk slovensky mu bol celkom blizky. Tvrdi to aj historka z kladenia zakladneho kamena pre kostol v Stratenej (1908). Po kazni nasledovala zabava so slovenskymi piesnami. Obdobne tomu bolo i pri otvoreni stavby zeleznice z Revucej do Tisovca. Zomrel vo veku devatdesiattri rokov. Poslednou jeho tuzbou bolo, aby bol pochovany v Cervenej Skale pod Kralovou holou. Nikdy sa mu to nesplnilo, ale pre utechu v Pohorelskej Masi, v rohu parcika, stoji odliaty obelisk na pamiatku F. Coburga.
Zo svedomia – knihy dlzob – co-to tymito riadkami splacam, aj ked viem, ze na Slovensku je ovela viac ludi s talentom na jazyky. Sklanam sa pred nimi.

(li)

K 59. vyrociu oslobodenia Pohorelej

Este pred vyhlasenim Slovenskeho narodneho povstania v okolitych horach obce sa zhromazdovali partizani brigady Janosik, ktorej velil kpt. Bielik. V SNP sa zucastnila vacsina obcanov. Ti, co sa nezucastnili so zbranou v ruke, pomahali povstaleckym vojakom a partizanom v zasobovani. Aktivne pracoval aj Revolucny narodny vybor, ktory zabezpecoval chod verejnej spravy, upevnoval spolupracu s povstaleckym vojskom a jednotlivymi partizanskymi brigadami.
Pocas SNP v budove byvaleho Coburgovskeho kastiela v Pohorelskej Masi bola umiestnena vojenska nemocnica, kde ranenych, chorych partizanov a povstaleckych vojakov liecili.
Pri ustupe nepriatela cez Horehronie bola v obci nariadena evakuacia. Obcania odisli do hor, kde sa ukryvali.
Na Vianoce 1944 nepriatel z obce eskortoval asi tristo obcanov do susednej Helpy a na Novy rok 1945 do Zavadky nad Hronom na fyzicku likvidaciu. Len zazrakom nedoslo k strasnej tragedii. Pricinil sa o to rodak z tejto obce, dnes uz nebohy farar – generalny vikar Jozef Dovala, ktoremu sa podarilo uprosit Orszskomando a zaistenych obcanov prepustit.
Pri ustupe nepriatel v oktobri 1944 zapalil Telgart. Zhorelo dvestosestdesiat rodinnych domov aj s hospodarskymi budovami. Niekolko obcanov zastrelili. Pohorelski obcania v zimnom obdobi 1944/1945 ubytovali ludi z Telgartu a poskytovali im pomoc.
Pohorela bola oslobodena 30. januara 1945.

J. D. Muransky