Vzacne obrazky Na spomienkovej fotografii z breznianskej mestianky zo zaciatku 20. rokov 20. storocia vieme urcit len rimskokatolickeho knaza Michala Matunaka a skolskeho inspektora Karola Raposa. Pomozete nam urcit aj ostatnych?

Citanie dobrej knihy je ustavicny dialog, pri ktorom sa kniha prihovara a nasa dusa odpoveda alebo je zvedava. Dost pravidelne vediem takyto rozhovor. V poslednej dobe, akoby na truc, prichadzam do styku s fajcenim fajky.
Nie, nechcem a ani nebudem propagovat fajcenie, mna vsak skor zaujima ako literarni autori tuto vecicku, ako symbol kludu a pohody, pri svojej tvorbe vyuzivaju, ake myslienkove pochody sa v hlave majitela fajky vynaraju.
Nefajcim, ale pamat slov skryva zazitky i v mojom pripade. Vzdy pri slove fajka v literarnom diele, vynara sa pred oci nas sused (spolocny dvor pre tri rodiny). Bol uz v rokoch. Sedaval na priedomi, dreveny klatik obhrieval, v ustach fajocka s dlhym “pipasarom”, prizmurenymi ocami sledoval pohyb liesok v Pustom vrchu. Slovom oddychoval, mozno hodnotil svoju zivotnu, osemkrizikovu cestu. Hladel som nanho ako na svatca.
A este jedno stretnutie s akousi uctou k fajke – zapekacke. Je letne obdobie. Gazda s furou sena zastavil volky v stromom svahu. Skontroloval hamovacie retaze na zadnych kolesach voz zaistil i kamenmi pod kolesa predne, aby sa naklad nebodaj nepohol a...
Gazda vybral spoza sirokeho opasku zapekacku, naplnil dohanom, vybral z voza vari tri hrste sena, skrtol zapalkou, fajku vlozil do ohna, cakal a mozno ziadal stastie, aby z kopca bez problemov seno zviezol. Ohen dohorel. Zapekacka zadymila, poobhanal od volov otravne muchy, povedal: “V mene bozom, hajs volky...”
O fajkach, o ich roznych druhoch a cenach sa toho vela popisalo, ba v muzeach su pekne zbierky. Na Slovensku vari najznamejsie boli “hlinene stiavnicky” vyrabane v Banskej Stiavnici, ale...
Fajku v 19. storoci zacala vytlacat cigareta, ale...
Vratme sa k fajke literarnej. K zazitkom, pribehom, ktore majitelia dymiacej piecky, ktora najma v zime zohrievala nostek, precitili, podstupili...
Jan Ponican, spisovatel, advokat slovenskej chudoby, mal s fajockou i problemy. Niekedy aj tridsat zapaliek znicil, kym vernu druzku rozbafkal... a ked mu vyhasla fajka, dosli zapalky, s tym stratil dych i rec...
Ivan Branislav Zoch, narodovec, profesor na slovenskom gymnaziu v Revucej (1866 – 1874) bol tuhy fajkovy fajciar. Raz ale, tak okolo sestdesiatky, rozbolel ho ocny zub. Lekar zub prezrel a polozartom povedal, ze zub si pokazil, otravil od fajky. Zocha tie slova “zobrali” natolko, ze v kratkej dobe, vernu druzku povesil na klinec.
Janko Jesenksy v roku 1917, v Petrohrade, ked sedel na prici vojenskej posteli, ktora sa vyznacovala tvrdostou, napisal taketo verse: - Na prici sedim, sedim a sedim./Stiplavu machorku z fajocky kadim./... Preco ja na prici sedim a sedim/do okna hladim, z fajocky kadim...
Ladislav Tazky v crte Host majstra Certa nam predstavuje uhliarov, ktori, ked pridu na pracovisko, poskladaju tyzdnovky (batohy, v ktorych bola poziven na tyzden) a... “Martin Cert a Miso Diabol uz zo zvyku, len co si sadnu, hned rozkladaju ohen. Najvacsim fajciarom je Maco Jezisko, ten aj prvy vklada do zeravej pahreby hlinenu zapekacku...”
Vyfajcia, a len potom idu s dobrym prianim po robote.
Ohen a fajka. Obdivovala ich aj Bozena Nemcova, ked na jesen roku 1855 pobudla v Hornej Lehote pri Samovi Chalupkovi. Vybrali sa na vylet na hronolehotiansky Hradok. Stary Blazo, Lehotan, vedel zaujimavo rozpravat, co bolo prve na Hradku, rozlozil ohen, napchal si fajku, co by podla Nemcovej urobil asi kazdy Slovak, posadali si okolo ohna, stary Blazo bafkal z piecky a pritom rozpraval o obroch, ktore davno – davno Hradok vlastnili.
Aj Pavol Kuzmany, syn Karola Kuzmanyho, v crte Horehronie spomina na S. Chalupku ako ich vital v Hornej Lehote. Prave vysiel zo vcelina. V jednej ruke popisane papiere, v druhej drzal dlhu fajku a obijimal otca tak, ze sa mu ruky skrizili na chrbte otcovom. Z ruk nevypustil ani papiere, ani fajku.
Fajka, symbol dostojnosti, inteligencie, ktora sa prejavovala i vo financnej hodnote fajky – vernej priatelky. Zili s nou a este ziju ludia rozneho postavenia, vzdelania, dochodcovia, ale i fesni patdesiatnici...
Jan Smrek dokonca 20. januara 1943 napisal basen Fajky. Zamyslal sa takto: To boli casy,/ked sme chodievali po svete/a fajky matrozske/nosievali sme kamaratom!/Za tymi casmi duse nase/stale hynu hladom...
To boli casy!
Citanie dobrej knihy je ako rozhovor literarnych hrdinov s nasim ja. V tom rozhovore je vela krasnych myslienok. Ktora z nich v buducnosti zaujme moju, nasu mysel? Dajme sa prekvapit a fajky?... odlozme za sklo do kredenca. Nech tam odpocivaju.

(li)

Dovolte mi, aby som sa vam prostrednictvom tejto rubriky znovu prihovorila. Asi ste aj vy rovnako znechuteni pohladom z okna... Vsetko sa topi a my sa pokusame cez vrstvy kasoviteho snehu predrat domov. Zlozite vsetky tasky, ktore z vas urobili nedobrovolny vesiak a padnete do kresla... Potom dobre padne vonavy bylinkovy caj a chvilka umenia, mozno aj v podobe poezie. Dufam, ze kusok tej mojej sprijemni tieto chvile pohody.

Nakreslil si hviezdu do neznama
bola ziariva a biela
a cela sa skvela...
stacila na vsetko.
Rano sme sa prebudili –
celkom neznami a slepi
trpkost polozila halvu na vankus
a nohy si jej zabalil do deky...
Jej chut si prijal do podnajmu
a cukor sa minul...

Ak ste uz nahodou dopili caj, pokojne siahnite po niecom inom... Ale najprv po tomto fejtone. Ak aj vy radi lenosite rovnako ako ja, urcite sa vam bude pacit.

Lenoch najvacsi na svete

O 6.00 zazvonil budik. Spod pokryvky sa vystrcila nemotorna ruka a obrala ho o vzacnu existenciu. Hlavne, ze uz nepipa a v izbe je ticho. Prenikave tony vsak stale doznievaju v hlave vstavajuceho trpitela. Rano. Zase? Ach nie, to sa mi len sniva. O par svetelnych rokov, niekde v dalsej dimenzii zajtrajska uvazuje o novom, nenarocnom pohybe. Pomaly sa naskytne pohlad na ludsku nohu. Strpnuta, nie je pripravena robit tie smiesne pohyby, ktore nazyvame kroky. Je to nejaky clovek. Ma strapate vlasy a zlepene oci. Caka ho svet cerstveho vzduchu a novych priani. Vkroci do kuchyne. Priprava ranneho pokrmu zamestnava cely obmedzeny mozog. Vcerajsi chlieb, ranna kava z reklamy, ktora slubuje sladky zaciatok kazdeho dna. Prestiera na harky tlacoveho papiera plnych informacii o tom, ako to dnes vo svete chodi. Berie tasku, kraca do prace.
Od poslednych uderov jeho topanok na schodoch uz ubehol slusny cas.
- “Dobre ranko, pan veduci!” – ozve sa z nekonecnej chodby.
- “bre” – odvrkne a nevnima.
Znova schody, dvere, chodby, rohy a okna. Stale to iste. Sadne si za stol. Prehrabuje sa v hrbe papierov a cisel. Otravuje ho to. Vsetko, co robi a co si mysli, sa odraza na neforemnej tvari. Anticka nadnesenost nad realitou pripominajuca afektovane kamenne tvare storoci umiestnene na namestiach pri fontanach. S uderom stvrtej sa do neho vliala nova vlna energie. Znova vykracuje davom cudzich tvari a tvari sa bezpecne.
Zaujato a mozno mdlo. Obide supermarket a postu, ved aj zajtra je den.
Ked zabuchne dvere na svojom byte, uz vytaca cislo pizzerie...
- “... a nezabudnite, viac syra a sunky!!!”
Stereotyp, ktory preziva kazdy den, spociva v menej vzacnom dare po praotocovi Adamovi. Bol to totiz velky lenivec. A napokon, aky otec, taky syn. S tym nic nenarobite. Ze ludske plemeno dedi znaky po predkoch (nie je to niekedy vyhodne?).
Slubujem, ze v dalsom vydani Horehronia vas zoznamim s dalsou zaujimavou osobnostou literatury.

Pozdravuje vas Martina

Mamicke

Mamicka draha, kolkokrat
pocujem v usiach tvoj hlas hrat.
Ako ten motyl odletela som ti.
Nielen ja, prepac mi! Aj vsetky tvoje deti.
Mali sme vela chyb, viem si uvedomit.
Casto sme ta vedeli rozhnevat aj zlomit.
Isli sme do skoly, ako obycajne,
ale vzdy sme mali svoje chutky tajne.
Castokrat prisla si, bys nas pohladkala.
My sme stastni boli, ved si len nas mala.
Kazdy den bola si jak slnko vysmiata,
nam ani nenapadla myslienka prekliata.
Aj ked sme odisli, nasli si svoju put,
navzdy nam mamicka stastna a zdrava bud!

Katka – rodacka z Raztoky