Vylet

“Obed si niesol na sena, potom si vsetci posadali, na makku travu skosenu.” (M. Kasarda)

Ondrejov otec, Martin, tak ako vacsina chlapov z osady, bol zrasteny s horou. Rak ako robotnik – drevorubac, rak ako povoznik, inokedy zas drevo – gulatinu nakladal na zeleznaky uzkokolajky. Nebol sam. Sedem- osem-clenna partia. Chlapi takmer rovnakeho veku, vzrastu, mocnych ruk. Martin im bol faktorom. Boli z osady, do ktorej juzne vetryneprepustal Pusty vrch.
Viac rokov spolu glancili. Ked chodievali na tyzdnovky, v lete i v zime, vzdy v pondelok sa vyvolavali. Zacal clen partie z dolneho konca. Pri dalsom zapiskal dohovoreny signal. Tri dlhe hvizdy, alebo oslovil spolurobotnika menom: “Jano, pod uz ideme.” Zhodou okolnosti, Jano bol moj otec. Robil v Martinovej partii. Chlapi boli pripraveny. Vyprevadzali ich manzelky, lebo v case vcasneho rana sme my, deti, este sladko buvinkali. Na pracovisko, nas pribeh – Stara dolina, museli dobre vyse hodiny pesovat.
Cestou si chlapi isto – iste hovorili o zazitkoch z nedele, najmenej po tri sulane vydymili, kym plecniaky v kolibe zlozili. Kratky oddych. Z hustia povyberali naradie a s pomocou bozou sli po robote.
Jarny mesiac april. Medzi horou miestami boli zvysky snehu, miestami suche bukove listie. Partia z Pomyvacskoho gruna zvazala kluchty na krnohach. Tieto velke rohate sane sa objavuju aj dnes. Na sneznych sutaziach. Udajne pretekari musia byt odvazni, s davkou stastia a istoty v brzdiacich nohach.
V druhy den apriloveho tyzdna, v odpoludnajsich hodinach, uz sme boli zo skoly doma, prisiel za mojou mamou spoluziak Ondrej. Tajnosti, myslim si, nieco sa muselo stat. Nesiel som za nim. Pockal som na dvore, sediac na starom vyradenom stoku. V jeho priehradkach boli kliny na kalanie dreva, sekerky a dalsie drobnosti. Nohou odkopavam zo zeme tlaciacu sa burinu. Dost na tom, ze...
V stredu, nesli sme do skoly, ucitelia mali svoj den schodzok, ale spolu s Ondrejom kracame detskym krocikom do starej doliny za Ondrejovym otcom s dolezitou spravou. Vedeli sme, kde je spominana dolina a kilometre nam vtedy hlavou nechodili. V tej dialke sme skor cakali strachove dobrodruzstvo. Aj to sme vedeli, pravdaze od mojej mamy, ktora nas prikazmi vyprevadzala, ze na obednajsie zvonenie mame sa dostavit na dolne stadlo. Miesto, na ktorom mlady dobytok nocuval, niekedy i cez obed tam premeridziaval, co dopoludnia do bachora dostal. Teraz je ale april. Jalovicky a bycky su este v myslienkach, lenze... Kde kostol, zvony a kde dolne stadlo. Medzi tym hory, vrsky. Krocikujeme, saricky gumakov plieskaju o nozky. Obzerame sa. Raz vpravo, zas opacne. Nedajboze, aby nas oslovil diviak, vlk, medved alebo Janosik s jeho: “Dajte dolu ciapky a kapsicky... A mne obed...” Nic take sa nestalo.
Dotrapili sme sa k stadlu. Asi bol obec, lebo chlapi prave rozkladali ohen pod semenacom smrekom. Pri ohni je hned veselsie, rozhovor neviazne, jeho plamienky presnejsie prepotene kosele.
“Pochvalen...” pochvalime. Chlapi odzdravia, vitaju nas s otazkou nevyslovenou, co sa stalo. Nasi otcovia beru do ruk kapsicky s proviantom na prilepsenie. Ondrejov otec si precita listok, povie: “V piatok odpoludnia musime na urad...”
Ohen, plamen, iskry, dym a unava. Nam, detom, oci zaklipkali. “Tu na hune sa vystrite,” hovori moj otec. “Oddychnite si, kym po jednej vyfajcime, potom pojdete s nami.” Este dobre, ze okrem najmladsieho, dalsi siesti cigaretle sulali. Tenky cigaretovy papierik si prilepili na spodnu peru, v rukach mrvili dohan. Ked uz mal ziadanu velkost, papierik vlozili medzi dva palce na lavej ruke a...
Ten tenky papierik musel byt pevny. Vydrzal zakrucanie dohanu. Pozriet este obidva konce cigarety a uhlikom pripalit. Priznavam, skusali sme to, ale neslo. Skor nam posluzili pri paseni krav vystruhane fajocky z hlubov kapusty.
Po obednajsom oddychu sedem chlapov, sedem krnoh, na pleciach teperilo do troch stvrtin svahu Pomyvacskeho gruna. Chlapi si spotene cela obtieraju do zrebnych kosiel. Nalozia do krnoh drevo metrovinu. Za nimi do retaze zviazu este pat kusov, aby brzdili. Hovorili tomu postare. Dosiroka oci otvaram. Velke sane po suchom listi sa suchaju ako po snehu. Je to tak. Vedla nich poskakujem ako capik. Trpnem, aby otca nevtiahli pod seba. V miernom svahu, v ktorom odpojovali postarov, ba museli furu aj potiahnut, otec mi prikazuje: “Sadaj! Budes mat zazitok.” “Ani za svet,” odporujem. “Sadaj! V hore rastie taky bic, ktory uci posluchat. Vyskoc!”Otca som si poznal. S dusickou mysi sadam na krnohy. V najhorsom skocim z nich. Jazda skoncila bez ujmy na zdravi.
Den sa minal ako lacnemu chlieb. Treba sa vracat, lebo domceky a v nich cakajuce mamy su na mile daleko. “No, uz chodte, vykrocte! Nezastavujte sa pri kadejakych cackach, aby vas vecer neprikvacil,” prikazuje, pouca nas Ondrejov otec. “A, mame povedz,” este dodava, “ze do uradu pojdem, nech sa nestrachuje.”
Pochlapsky sme si podali ruky a gumene cizmicky zacali vrzgat hrbolatou cestou. V ten den ani len zeleznaky masinka nevytlacila do Starej doliny. Pri navrate by nam isto – iste boli siberi pribrzdili. Smola. Krokom cesta domov, ale...
Na jednom mieste v doline, tusim pred Geravkou, cez cestu spaciruju stihle zabky. Stovky. V Ondrejovej hlavicke skrsol napad. Mame kandlicku, co keby... V tie casy, neboli chranene. Aspon sme nevedeli. Maso bolo vzacne, a tak moje sarajevo, nozik, malo robotu...
Pri prvych domoch najvychodnejsej osady obce, slnko naznacilo, ze nam da, co nevidiet, zbohom, ale uz sme boli smeli. Od teplych pitvorom a nedockavych mam, nas delila polhodinka cesty.
Zabacie stehienka. Povyzliekane z tenkej kozticky, na pekaci posolene, pomrvili ste sa a po chvilke vona, slova: “Deti,” bolo nas sedmoro, “podte k pekacu, ak chcete...,” ale, kazdy mudry podla vlastnej hlavy, sestricky zodvihli nosteky..., a ja este zijem.
Vratil som sa do detstva. Patri den aj tento vylet.

(lis)

“Slovensky Homer” Jan Holly pred stopatdesiatimi piatimi rokmi zomrel

Dna 14. aprila 1849, ked na Povazi zacinala hyrit jarna zelen, uprostred burlivych udalosti revolucnych rokov v dedinke Dobra Voda zomiera jeden z najvacsich basnikov slovenskeho naroda – Jan Holly. Ked v maji 1843 vypukol v Maduniciach, kde bol Jan Holly skoro tridsat rokov fararom poziar, pri ktorom prisiel o zrak, priatel Martin Hamuljak ho volal do Budina, ale on sa nechcel rozlucit s krajom, ktory zaludnoval svojimi basnickymi viziami a ktory ho inspiroval k tvorbe. Preto odisiel prezit dohasinajuci zivot na faru v Dobrej Vode.
Jan Holly svojim basnickym dielom ukazal cestu vzdelanym Slovakom k zivemu literarnemu jazyku, jeho obsahom zasa cestu k narodnej svojbytnosti. S neuveritelnym pochopenim, bez stareckej podrazdenosti a marnomyselnosti i bez konfesijnej predpojatosti prijal tu, na Dobrej Vode Hurbana, Hodzu a Stura a odobril ich rozhodnutie uzakonit novu spisovnu slovencinu. Urobil tak s vedomim, ze jeho vlastne basnicke dielo bude rokmi stracat na komunikativnosti. Zaujem kulturneho pozdvihnutia slovenskeho ludu mu vsak bol nadovsetko, a preto sturovskej slovencine uprimne a s laskou pozehnal. Do poslednych dni zivota si udrzal sviezu mysel a pamat. Svedci o tom nielen jeho testament, v ktorom si s prislovecnou skromnostou prijal, aby ho pochovali “na dobrovodskom cintorine pred kamennym krizom bez akejkolvek svetskej okazalosti v truhle, zhotovenej tunajsimi tesarmi”, ale aj jeho stale castejsie spomienky na chudobne, ale pekne a vnimave roky detstva, prezite v jeho rodnom Borskom Mikulasi.
Jan Holly sa narodil 24. marca 1875 a zomrel 14. aprila 1849.
Druhe vydanie diela Jana Holleho vyslo v dvoch zvazkoch vo vydavatelstve Slovensky Tatran v roku 1999 v edicii Zlaty fond slovenskej literatury. Diela su uvedene aj v povodnej bernolakovcine aj prebasnene v sucasnej spisovnej slovencine. Selanky prebasnil Jan Kostra, Zalospevy Lubomir Feldek, Piesne Viliam Turcany, Cyrilometodiadu Jan Buzassy a Svatopluka Jozef Mihalkovic a Jozef Moravcik.

A. Prepletana