Vzacne obrazky Divadelnu hru Mater Dolorosa nastudoval J. Uhrin v roku 1948 s breznianskou katolickou mladezou. Viete, kto sa skryva v dobovych kostymoch? Pozname len J. Obernauera (stojaci prvy sprava).

Studnicka osob

Nevediet, co sa stalo predtym, nez si sa narodil, znamena zostat dietatom...

Nepoviem, cia je to myslienka, ale je v mojom poznamkovom bloku, povazujem ju za pravdivu. To preto, lebo vsade, kde som sa na zivotnej ceste dlhsie pristavil, snazil som sa ako – tak, oboznamit sa s historiou dediny, mestecka, mesta. Dovod, aby som nebol dietatom v ociach ludi. Brezno nie je vynimkou.
Zijem v nom viac ako tri desiatky rokov a v historicko – kulturnej oblasti je akousi nevycerpatelnou studnickou osob, ktore slovensky narod, aj v nasej oblasti, podrzali nad vodou. O mnohych sme uz v Horehroni citali, dalsie sa pod pero nukaju cakaju, kym sa v regionalnych novinach na osmu stranu dostanu.
Dnesne slova chcu oslovit, pravdaze v jeho nepritomnosti, ved uz je stodvadsattri rokov v podzemnom domceku. Zomrel v Martine na srdcovu prihodu. Ide o Mikulasa Stefana Feriencika (1825 – 1881).
Rodak zo Zvolena, ale po studiach, na ktorych si osvojil sturovsky program, ktoreho sa pridrzal cely zivot. V rokoch 1853 – 1863 posobil v statnej administrative (civilny scitaci komisar – Zvolenska stolica), v B. Bystrici, Novych Zamkoch, v Rimavskej Sobote... aj v Brezne. Pobudol v nom dvakrat (udaje sa v slovnikoch rozchadzaju). Prvykrat v rokoch 1850 – 1852, potom si odskocil do N. Zamkov, aby sa vratil do Brezna v rokoch 1857 az 1861. Tahala ho nielen krasna priroda, ludia dychtivi po divadle, dobri priatelia, ako Laskomersky, Cipka, Chalupkovci, ale predovsetkym Aurelia Tibeliova (Relka Tibelyi), laska, ktora sa pretavila v manzelstvo.
Aj preto o Feriencikovi par viet, lebo som o nom takmer nic nenasiel v knihe Brezno 700-rocne, slovkom sa nezmienili ani autori Zivej minulosti Horehronia... Zmienil sa o nom O. Baldovsky v maticnej sprave za roky 1919 – 1994. Na str. 10 uvadza, ze... “Stlpom slovenskej inteligencie v Brezne, o. i., bol aj M. S. Feriencik, sluzny magistratu, zakladatel politickych novin.” Feriencika spomina i Zechenter – Laskomersky a pomozem si niekolkymi udajmi od Ladislava Cavojskeho z knihy Kapitoly z dejin slovenskeho divadla. M. S. Feriencika viackrat spomina v suvislosti s ochotnickym divadlom v Brezne. Aspon jeden priklad. V januari 1852 Feriencik usporiadal divadelne predstavenie v prospech zbierok na Narodne divadlo v Prahe. Hrali hru Svojvolnik. Zisk 20 zlatych putoval do Prahy.
Feriencika spominala aj Bozena Nemcova v listoch, ktore pisala Laskomerskemu. Zistila, ze Feriencik pise drobnejsie prozaicke prace. Chcela, aby jej jednu – dve poslal. Nedocital som sa, ci sa tak stalo.
Vie sa ale, ze pobyt v Brezne dal Feriencikovi viacere podnety na pisanie mensich proz. Spomenme Sirotu. Podnet dal “zelezostroj” v Podbrezovej. Dalej to moze byt Pestunka, Zulovy rodopen, Irma... Publikoval ich v novinach, ktore redigoval, vydaval. Upisuje sa im v maticnom roku (1863). Videl v nich vacsiu moznost “prebudzania” pospolitych ludi na Slovensku, a tak jeho osobnost je spata s Pestbudinskymi novinami, s Narodnym hlasnikom, s Orlom. Nemal to lahke, lebo nasa spolocnost v rokoch jeho novinarcenia (1863 – 1880) prezila mierne vzostupy, ale aj neprijemne podrazy. To preto, ze aj vtedy slovenska pospolitost sa dost clenila, drobila.
Zivot M. S. Feriencika vari najlepsie vystihol Janko Francisci nad jeho hrobom. Povedal: “Viedol boj proti presile inych a proti slabosti svojich. Je to boj, v ktorom ked krvacas, nehoji rany ten za koho krvacas, ked podliehas nepride ta podopriet ten, za koho podliehas... Je to uplne obetovanie sameho seba...”
Opat sme sa presvedcili, ze v zivote aj to byva, ze jeden sa vezie, druhy to nesie.
Slova o M. S. Feriencikovi padli na papier v aprili. Tvrdi sa, ze tento mesiac miesa ziadostivost s pamatou, nuti ludi cistit studnicky, lebo nastojcivost ustavicne ziada, aby sme z tych pramienkov vyberali ciste zrniecka, ktore nam nedovolia zostat dietatom.

(gs)

Martinine literarne okienko

Srdecne pozdravujem vsetkych citatelov Horehronia. Ako vacsina nezneho pohlavia aj ja som rada, ze Velka noc je uz za nami a upenlivo sa tesim na letne dni plne oddychu a slnka. Mna, rovnako ako mojich rovesnikov este caka jeden mensi detail – maturita. Tymto by som im vsetkym chcela popriat vela uspechov a stastnu ruku pri vybere otazky. Minule som vam slubila, ze vam porozpravam o Prvom slovenskom gymnaziu v Revucej, tak sa budem pridrziavat programu.

Myslienka Prveho slovenskeho gymnazia sa zrodila 21. novembra 1861 na fare v Rozloznej u evanjelickeho knaza Augusta Horislava Skultetyho, kde sa zastavili viaceri narodovci, ktori isli zo zadusnej omse za Pavla Jozefa Safarika v Kobeliarove. Bolo to len par mesiacov po Memorandovom zhromazdeni, kedy vyvrcholila nova vlna narodnej aktivity.
Zakladatelia gymnazia – Stefan Marko Daxner, Samo Tomasik, Janko Francisci, Samuel Ormis a Ludovit Reuss ho vybudovali takmer z nicoho. Potrebna bola kvalitna vyucba, aby neprajnici naroda nemohli pozdvihnut svoj hlas proti slovenskej skole pre nizku odbornu uroven. Lenze spociatku nebolo kvalifikovanych profesorov, ziakov, ba ani budovy a ucebnic, a nebolo na to ani penazi.
Financne otazky skolstva sa riesili pomocou zbierok. Prispievali evanjelicke cirkvi, obce, vzdelanci, remeselnici, obchodnici, banici zo Sirka a Zeleznika a halierovymi zbierkami aj skolske deti. Pavol Dobsinsky takto za 1,5 roka nazbieral 14 000 zlatych. Sestnasteho septembra 1862 sa konalo slavnostne otvorenie skoly v revuckom evanjelickom kostole, kde odznel inauguracny prejav prveho spravcu – Augusta Horislava Skultetyho. Nove gymnazium v nom nazval vytuzenym jedinacikom a mladym stepom, do ktoreho narod vklada nove nadeje, ze bude prinasat hojnost ovocia, aj ked len niekolko rokov. Za ciel skoly vytycil vychovu v duchu cisto ludskom, narodnom, vlasteneckom a evanjelickokrestanskom. Skolsky rok otvorili 17. septembra 1862. Vyucovat sa zacalo v dvoch triedach – prva trieda mala tridsatdva ziakov, druha desat ziakov. Skola bola v obytnom dome, ktory bol prenajaty od statkara Rudolfa Latinaka z Ploskeho. V skole bola aj stravovna – alumneum a vyucovali dvaja profesori – A. H. Skultety a Rudolf Homola. V nasledujucom roku pribudla tretia a stvrta trieda spolu s dvoma dalsimi profesormi – Revucanom Samuelom Ormisom a Gustavom Schmidtom z Hodrusa. O pat rokov bolo gymnazium 8-triedne. Prve maturitne skusky sa konali v juni 1868. V nasledujucom roku otvorili prvy rocnik trojrocneho ucitelskeho semeniska spojeneho s gymnaziom, kde pod vedenim profesora vyucoval student. Literarny kruzok, hudba, spevokol, nacvicovanie divadelnych hier ci rukou pisane casopisy Zore, Svit, Lancuska, Bubon, to vsetko nebolo cudzie pre studentov a profesorov tohto dlho ocakavaneho projektu. V roku 1871 sa zo zbierok zacala stavat nova 1-poschodova budova a uz o dva roky ju davali do uzivania slavnostnym prejavom a vysvatenim Sama Tomasika.
Narodna vychova a cela cinnost gymnazia, ktora prerastla miestny ramec, sa stala vaznou prekazkou madarizacie – skolu bolo treba zrusit. Pricinil sa o to najma zvolensky podzupan Bela Grunnwald. Jeho kampan dala podnet na vysetrovanie revuckeho gymnazia za protivlastenecku cinnost. Navrh podpisal cisar Frantisek l. 27. augusta 1874. Sucasne bolo zrusene aj gymnazium v Martine, v Klastore pod Znievom a Matica slovenska.
Pocas 12-rocnej existencie gymnazia na nom posobili viacere vyznamne osobnosti: A. H. Skultety, Samuel Ormis, Ivan Branislav Zoch (napisal prvu ucebnicu telesnej vychovy), Julius Botto. V matrike skoly bolo zapisanych 566 ziakov, medzi nimi aj Koloman Bansel ci Martin Kukucin...

Pozdravuje vas Martina