1. JUN 2004 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0422a.jpg (15058 bytes) Vzacne obrazky

Kto su tieto damy v spolocnosti knaza A. Feldmayera? Z akej divadelnej hry pochadzaju tieto kostymy? Na fotografii z roku 1927 pozname len J. Wagnerovu (v strede).

 

 

O UCTE K TRAVE
Kosby a ich synergicke potencialy. Spiritualita zaspavania pod hviezdnou oblohou. Oku lahodiaci chotar skoseny ako golfove ihrisko. Aromoterapia v letnom ovzdusi Pohorelej. Ludia falosnych hodnot a neucty k Bohu sposobili zdevastovanie chotara, vytvorili predpoklady pre vznik civilizacnych chorob. Environmentalne ambicie sutazneho kosenia v Pohorelej a v Terchovej. Elektrizujuce reminiscencie.

Priprava na noc

Svatojanska noc so svojimi magickymi ohnami a veselicou v lone prirody bola branou do hospodarskeho obdobia, ktore sedliaci volali kosby. Islo o najdolezitejsie prace na poli, pretoze seno bolo nenahraditelnou sucastou krmu hospodarskych zvierat (krav, volov, koni, koz, oviec). Rozsiahle boli aj svojou narocnostou na dusevne aj fyzicke sily sedliakov. V tomto obdobi sa rodiny zdruzovali a pri pracach postupovali spolocne. Velke a spravidla vzdialene luky kosilo pat az sedem chlapov, ktori odchadzali z dediny podvecer ,,nanoc". Do uplneho zotmenia bolo treba dojst na miesto a stihnut zakosit sa, vycistit a nosicom vody (chlapci do desat rokov) ukazat studnicku, najst miesto na prenocovanie (spravidla osamely smrek - kopak) z travy, ceciny, kabatov a z diek urobit lozka, nachystat na celonocnu vatru dreva, rozlozit ju pri nohach spiacich, pokut kosy a opiect slaninku s cibulou. A pritrafilo sa toho este aj viac. Veceralo sa uz v ziare plamenov a prekrasnej symfonie svrckov. Padala rosa. Zaver dna patril zladovaniu partie ludovym spevom, ktory sa ozyval aj z protilahleho kopca, od inej partie. Spolocne s plamienkami v tme ich sledovali aj ludia v dedine. Hlasovy fond rozvijali aj zvolavacky, ktore pomahali oneskorencom potrafit, aj potme, na tu spravnu luku ,,za hlasom". Zaspavalo sa pohladom na padajuce hviezdy a neodmyslitelneho rozpravania tajuplnych pribehov, pri ktorych sa ,,pajtasi" este tuhsie pritlacili k svojim otcom.

Do ,,fristika" a potom

Este pred briezdenim sa kosci prebudzali a chystali si kosy na kosiska, vodu do oselnikov. Energizerom bol kalistek zeruchovice. Kosilo sa nalacno. Sucasne s koscami vstavali aj gazdine. Tie ale doma. V pitvoroch zacinali varit. Mali sa co obracat, aby navarili a niekolkokilometrovu streku na luku stihli nacas. O osmej sa muselo ,,fristikovat". Dovtedy (asi pat hodin kosenia) poriadni chlapi skosili viac, ako potom za cely den. Taku silu ma rosa a slnko.
S prichodom gazdinej sa budili aj nosici vody. Po najedeni chodili s kanvickami (boketmi) pre osviezujuci napoj. Vretenice, zaby a obrovska roznost lucnych konikov boli kulisou, s ktorou sa potykali cestou k studnicke a spat. Medzi jednotlivymi donaskami sa hrali spravidla s naradim, ktore na luku priniesli chlapi, napr. rezervne kosy, kladivo a babka na kutie kos, sekera, oslicka, nozik, spolu s pohybom po neskosenej trave, zakazane veci na hranie. Liezli tiez po stromoch, alebo hladali huby popod blizke liesky. Pokosena
trava bola tiez tercom ich zaujmu. Hry boli casto velmi spontanne a ked nahodou skoncili, otcovia hned vedeli, ze sa nieco nedobre stalo. Prst porezany nozikom alebo kosou, zlomenie oslicky. Prihodilo sa aj zatatie sekerou do nohy, ktoreho osetrenie vyzadovalo solidne vedomosti bylinkara. V kazdej koseckej partii vsak taky jeden bol.
Po skoseni luky sa cela partia stahovala na dalsiu. K pokosenej trave prichadzali hrabacky, o ktorych pocitoch si nedovolim pisat. Mozno sa podujme niektora odvazna. Mozem vam opisat ucinky nimi vysusenej travy. Na horehronskych lukach aj dnes bezne rastu byliny: lubovnik, trezalka, materina duska, uvratic, mata, malinak, mysi chvostik, alchemilka - husia labka, kostihoj, skorocel, cucoriedky a mnoho inych. Samozrejme dostali sa do fur zvazaneho sena. Omamnu vonu, ktoru sirili stovky rebrinakov, bolo na prelome jula a augusta citit uplne vsade. V celej dedine. Intenzivny esteticky zazitok ponukal pohlad na perfektne ,,vyholene" strane. Horehronci boli vyborni a poctivi kosci. Pamatam si obraz, ked sme pomahali kosit ,,tetkosovi Andralikovi". Ked kosil okolo liesky, klakol si na koleno a este rukou poodtrhal stebla, ktore vyrastli v hlbke krika a prihodil ich k zakosu.

Sucasnost

Styridsat rokov bohapusteho ,,zdruzstevnovania" ubilo tuto a vela inych prirodzenych, pre zdravy zivot potrebnych ludskych vlastnosti. Alergie, neurozy a zaduchy su dosledkom nedostatocnej disputy s prirodou.
Organizovanie koseckych sutazi v krasnej prirode podolia rieky Hron sa datuje do roku 1977, kedy horehronsky ,,disent" (Mgr. Vladimir Libic, Dr. Martin Tesak, Jozef Slivka, Pavol Fasko, Felix Bachraty ...) zorganizoval prvu kosecku sutaz. Kremel sa vsak mozno nalakal, ze by Hronci povalili ,,guberniu", a tak preteky jednoducho zatrhol. Napriek vyse stvrtstorociu je kontinuita zachovana, pretoze frontmann Mato Tesak sa prislubil aj s partiou Polhorcov kosit v kempe Gindura. V Pohorelej sa totiz aj vdaka financnej pomoci Nadacie Matice slovenskej uz devat rokov realizuje Projekt miestneho odboru Matice slovenskej. Ten ma (okrem ineho) za ciel zachovat pre dalsie generacie duchovny aj materialny odkaz nasich otcov - koscov. Je pre nas povzbudzujuce, ked mladi divaci ,,theatra in natura" povedia, ze pri niektorych sekvenciach z pretekov im naskakovala husia koza. Ja som podobny pocit zazil na jednom vystupeni Lucnice v Istropolise, ked z orchestriska sa zacalo v jednom okamihu ozyvat kutie kosy.
reto sa snazime tohtorocne 10. majstrovstva Pohorelej a sveta pripravit tak, aby uputali sutaznou, ale aj kulturnospolocenskou castou. Sutaz bude kvalifikaciou na prve celosvetove sympozium, ktore sa uskutocni od 11. do 18. jula v rakuskom Mollne pod nazvom Miesto kosy v 21. storoci. Jeho sucastou bude prehliadka narodnych tradicii pri koseni luk, prezentacia koseckej techniky jednotlivych koseckych skol spojena so sutazou o co najcistejsie pokosenie okolo prekazok v trave. Nemalo by chybat aj v Europe oblubene kosenie na rychlost. Vyvrcholenim celeho podujatia bude kosenie priblizne 50 ha luky tristo koscami naraz, z coho by mal byt navrh na zapis do Guinnessovej knihy rekordov. Slovenske druzstvo ma tvorit desat chlapov a pat zien. S muzmi by nemali byt problemy, ale zeny zatial oficialne nesutazili. Preto, ak viete o nejakych, posmelte ich a nasmerujte na nas. Ved nejde o nic, zatial je to len tak trochu recesia, okolo ktorej sa krutia celkom prijemni, zemiti ludia. Dusou celeho projektu je emigrovany Slovak v Kanade Peter Vido, ktory ma skusenosti s organizovanim podobnych sutazi v Europe.
Sutaz v Pohorelej bude v sobotu 12. juna a sutazia jednotlivci na ploche 0,5 a a patclenne druzstva kosia 10-arovu lucku. Hodnoti sa kvalita a cas pokosenia. O tyzden na to sa kosi v Terchovej pod hotelom Boboty. Ani jeden sutaziaci neodide naprazdno. Potesite nas, aj ked pridete iba povonat cerstvo pokosenu travu.

Dr. Lukas Janoska


Na dva dusky...

Raz, v dobrej pohode, mudry clovek povedal, ze “ak sa budeme pozorne pozerat okolo seba, listovat aj v knihach, kazdy den nam urcite prinesie nieco nove."
Neodskriepitelna pravda. Potvrdzuju to aj riadky, ktore pripomenu cloveka, ktory sa nenarodil v Brezne, ale v meste na Hrone pobudol na dva dusky sedem rokov. Stacil sa tu aj ozenit. Za manzelku si 2. februara 1857 vzal Relku Tibelyovu z Brezna.
Tym clovekom je Mikulas Stefan Feriencik (1825 - 1881). Narodil sa vo Zvolene. Bol synom masiara. Skolske lavice (stoly) obtieral v Jelsave, v B. Stiavnici, na lyceu v Levoci, pravo skoncil v Presove.
Na levocskom lyceu sa spoznal s P. Dobsinskym, J. Bottom a s Breznanom Janom Polonim, ktory bol po studiach mestskym uradnikom a spravcom slovenskeho divadla v Brezne.
Feriencik, ako pomocny pravny uradnik (adjunkt), pracoval v Brezne v rokoch 1850 - 53 a 1857 - 61. Bol aj literarne cinny. V tych rokoch (19. storocie), ako sa hovori, v sluzbach slovenskej spolocnosti obrabal zvacsa uhorom leziacu podu slovenskej literatury. Citatelom je znamy najma jeho Jedlovsky ucitel, ale ma aj dalsie drobnejsie prozaicke prace. Jednou z nich je novela Sirota (vysla v maticnom roku 1863). Zobrazuje v nej prostredie priemyselneho robotnictva vo vtedajsej Podbrezovej.
P. Dobsinsky sa snazil zostavit studentsku levocsku kroniku. Oslovil i Feriencika. Ten mu dava odpoved z Brezna (19. december 1859), ked mu pise: "Ja som veru darmo moj archiv poprehadzoval, lebo som z davnejsich casov nicoho nenasiel. Moja matka bola tak prozretelna, ze ked guerilly (cetnici) tu rabovali, vsetky moje pisma a knihy bez rozdielu na obsah do peci smarila, a tak nezostalo nic."
Feriencik sa ozval Dobsinskemu este aj 3. februara 1861 takto: "Ci si ten moj Pomnik lasky dostal od Hodzu? Alebo aspon ci vies, kde je? Ja by som rad vediet, kde sa dal - je to aspon rozpomienka, ze som kedysi i verse znal pisat."
Na stene tikaju hodiny. Ich dusu naplna maly galvanicky clanok - bateria. Kazde tik - tak nahana cas, najvacsiu silu zivota, a tak M. S. Feriencik sa pokusa i o dramaticku tvorbu (Silvester v Kocurkove, Prvy april...), ale popritom redigoval aj ludovychovny casopis Narodny hlasnik, ba bol aj redaktorom Orla... Pod clanky sa podpisoval aj ako Mikulas z Pohronice.
Spoznavat svoje bydlisko (dedinu, mesto) prostrednictvom literatury je ako zbierat zapalkove skatulky a z nich si potom predstavit ludi, ktori nieco pre tu obec, mesto urobili, zviditelnili ich, trebars svojou skromnostou. M. S. Feriencik je pre Brezno jednym z nich.
Dva dusky, sedem rokov, vstrebaval M. S. Feriencik v Brezne cerstvy hronsky vzduch, obcas vylepseny hustou hmlou a mentalitou ludi, s ktorymi sa stretaval, pracoval.

(li)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT