(li)

Dve vyrocia spisovatelov pre mladez

Medzinarodny den deti je uz za nami. Tohtorocny sme oslavili uz po patdesiaty piaty raz. Ale v juni si pripominame aj vyrocia niektorych literatov, ktori sa venovali i pisaniu pre mladez. Patri medzi nich

Jozef Horak,

ucitel, redaktor a spisovatel, ktoreho 30. vyrocie umrtia si v juni pripominame. Publicisticky bol cinny od roku 1927 – debutoval basnou Ecce! v Hlasoch zpod Sitna a kniznou zbierkou povesti Sitniansky vatrar (1937), v ktorej sa inspiroval povestami z rodneho kraja, podobne ako v nasledujucich knihach Sitnianska biela skala a Zvonarik od sv. Ilju. Za slovenskeho statu vydal pre deti knizku Ocelovy tatos a Na perutiach vtaka Ohnivaka. Neskor to boli knihy Cervena satka, biely mak, Leteli sokoli nad Javorinou (o sturovcoch), Ako kukucky chotar merali, Sedemtonovy Tono, Biela pionierka, Pionierske srdce a ine. Okrem povesti boli oblubene aj jeho historicke romany pre dospelych Hudcov vrch, Sebechlebski hudci, Zlate mesto, Smrt kraca k zlatemu mestu, novely Zlata jaskyna, Bubenik otca Hurbana a ine. Pisal z banickeho prostredia (Strieborne hlbiny, Sachty, poviedky Vysoka pec, Na banu klopaju...). Napisal znamy zivotopisny roman o Jozefovi Dekretovi Matejovie Horou piesen sumi, ktory neskor prepracoval a vydal pod nazvom Volanie lesa.
Jozef Horak sa narodil 30. januara 1907 v Banskej Stiavnici a zomrel 11. juna 1974 v Presove.

Aj Ludo Zubek

bol dvojdomym spisovatelom. Venoval sa literature pre mladez i pre dospelych. Je autorom tematicky pestrych literarnych diel, najma historickych zivotopisnych romanov a noviel, beletrizovanych kronik i dramatickych prac a filmovych libriet. Je predstavitelom druhej vlny medzivojnovej slovenskej literatury, patri medzi vyznamnych rozhlasovych pracovnikov, dramaturgov, organizatorov a tvorcov v oblasti literarno-dramatickej produkcie. Venoval sa aj prekladaniu a literarnej kritike.
Debutoval dvojdielnym romanom Jan Kupecky v roku 1938. Nasledoval dalsi zivotopisny roman pre mladez o Matejovi Hrebendovi V sluzbach M. Hrebendu. Autobiograficky bol ladeny roman Murarsky chlieb, poznaceny aj silnym socialnym citenim. V roku 1956 vychadza rozsiahly zivotopisny roman Doktor Jesenius. Podal v nom dejepisnu fresku udalosti na prelome 16. a 17. storocia. V zbierke zivotopisnych noviel Skryty pramen opisal osudy majstra Pavla z Levoce, zaverecne obdobie zivota L. Stura, stretnutie Sladkovica s M. Pislovou, Zechentera s Nemcovou. K zivotu L. Stura sa vratil v dievcenskom romane Jar Adely Ostroluckej. O kolonizacii Ameriky je roman Zlato a slovo a prepracovany zivotopisny roman o maliarovi J. Kupeckom vysiel pod nazvom Farebny sen. V dalsej faze svojej tvorby sa viac zameral na literaturu faktu: Moja Bratislava, Gaudeamus igitur, Rytieri bez meca, Risa svatoplukova. Posmrtne vysla jeho romanova poviedka z hereckeho prostredia Stvrta stena. Jeho dielo charakterizuje vysoka esteticka uroven a citatelska oblubenost.
Ludo Zubek prekladal z madarciny a cestiny historicku prozu a literaturu faktu. Rozsiahla je aj jeho praca so slovenskym rozhlasom, kde pracoval ako dramaturg, dramatik, organizator. Zasluzil sa o poslovencenie dramatickeho vysielania a ziskal pren viacerych vyznamnych spisovatelov.
Ludo Zubek sa narodil 12. jula 1907 v Malackach a zomrel 23. juna 1969 v Bratislave.

1. Prepletana

Taky bol nas otec

Zil v rokoch 1890 az 1947. Bol v Pesti vyucenym strojnym zamocnikom. V case nasho detstva az do predcasnej smrti pracoval v piesockych strojarnach. Tam robil na rozlicnych miestach, najdlhsie na “rysovacej platni”. Z technickeho vykresu prenasal na hruby plech podobu vyrobku (napr. kotla) v pozadovanych rozmeroch. To vyzadovalo presnu robotu a aj zbehlost a zodpovednost. Ked ochorel a mal znizenu praceschopnost, preradili ho k vyrobe technickeho kyslika. Mal tam za ulohu len sledovat na ukazovateloch priebeh vyroby. Bola to lahka, ale nebezpecna praca. Musel pracovat striedavo v troch zmenach, nocne boli dost vycerpavajuce. Na ukor denneho spanku plnil aj ulohy okolo gazdovstva, prace na poli, na ostredkoch. Lebo vacsina Hroncanov nezila len z fabrickej roboty, ale obrabali aj podu zdedenu po prapredkoch. Chovali sme kravu, dakedy aj dve, ovce alebo kozy, hydinu. Takze roboty bolo aj doma dost. Ked sa mu blizil cas odchodu do dochodku, tesil sa, ze si bude moct riadne odpocinut. Zial, toho sa nedozil. Jedneho letneho rana po prichode z fabriky siel pred spanim zniest z ostredku na Bastu vo vreci travu nakosenu predo dnom. Travu ale nezniesol, zniesli jeho. Pri chodniku ho nasla okoloiduca suseda.
Nas otec bol “majstrom tisicich remesiel”. Doma za zaoberal vo volnom case vyrabanim najrozlicnejsich predmetov do domacnosti a gazdovstva, hraciek z dreva, opravou obuvi, naradia, atd. Vyuzival na to aj odpadkovy material z fabriky.
Nezabudal ani na svoju hlavnu ludsku povinnost, vychovat s mamkou z troch synov statocnych a pracovitych ludi. Dali nas do skol a cez prazdniny nas zapajali do kazdej primeranej roboty. Bravali nas do hory na drevo, naucili nas narabat s pilou, kosou, hrablami, sekerou, motykou. Brali nas aj k zbieraniu malin, cucoriedok, hribov, sipok, atd. Najprv sme chodili s nimi, potom sme uz aj sami.
Na poznavanie kras a zaujimavosti rodneho kraja organizoval otec spolocne vychadzky. Nezabudnutelna je tura na Trangosku, ked tam v tridsiatych rokoch kladli zakladny kamen na novu turisticku poschodovu chatu. Mal som osem rokov. Vtedy som prvy raz spal v prirode pod pristreskom z konarov. V noci sme potom vystupovali na Dumbier, aby sme videli vychod slnka.
Ked sme kazdy rok susili seno na uboci Chvatimechu, vzdy nas rad zaviedol v lese na skaly, z ktorych sme ako z lietadla videli Piesok, Podbrezovu, Brezno, ba aj vzdialenejsie dediny a hreben hol od Chabenca po Kralovu holu. Iste tam boli zaklady mojej celozivotnej zaluby v turistike.
Velmi mu zalezalo na tom, aby sme sa dobre ucili. Casto hovoril: “Len sa ucte, aby ste nemuseli tak tazko robit ako my.” V com vedel, pomahal nam aj pri uceni. On ma naucil dobre nasobit a delit.
Aj ked nasu nabozensku vychovu mala v rukach mamka, pomahal jej najma osobnym prikladom. Kazdu nedelu a sviatok – ked nesiel do fabriky – chodil na bohosluzby.
Bol spolocensky, ludia ho mali radi. Rad “diskuroval” a pomahal kazdemu, ak bolo treba. Bol vo vyboroch potravneho a uveroveho druzstva (sporitelne).
Obmedzeny rozsah nasich novin mi nedovoli napisat vsetko, co by som mohol o nasom dobrom otcovi.
Vtedy davno, ked bola nasa patclenna rodina este kompletna, oslavoval sa len Den matiek. Aj na dobrych otcov sa zabudalo. Nech tychto par riadkov, tato spomienka je oneskorenym zadostucinenim aspon mna, este zijuceho syna, k 20. junu – Dnu otcov.

Koloman Weiss