Napisali pred rokmi...

Les nam bol hotel a sneh perina, kazdy jeden partizan si na to spomina.
Stvorversie je z partizanskej piesne. Ono mi poseplo, aby som oprasil tvrde obalove dosky, v ktorych opatrujem novinove clanky o Ciernom Balogu v suvislosti so SNP. Napisali ich novinari zvecnenych mien. Sepotu vyhovujem lebo autori reportazi slusne “vyspovedali” ludi, Ciernobalocanov, v suvislosti s udalostami rokov 1944-45. Nebude od veci, ked si niekolko myslienok pripomenieme. Isto-iste maju co pripomenut aj pre sucasnost.
Uvedomujeme si, ze vsetka rozmanitost nazorov, vsetok povab, na ktory aj s nostalgiou spominame, vsetka krasa zivota v minulosti i dnes, sklada sa z tiena a zo svetla. Svetle stranky su pritazlivejsie, a tak...
Stefan Sokol v novinach Pravda z 27. februara 1965 podal vystiznu reportaz s jednoduchym nazvom Cierny Balog. Ide o akusi minikroniku zivota a revolucnych tradicii tejto obce. S poznamkovym blokom, s fotoaparatom, a aj s davkou odvahy do ciernobalockych hor, ktore v krusnych rokoch 1944-45 mali vela, vela hosti. Pise... “Vepor, ciel mnohych partizanskych pochodov, orientacny bod v tom mori vrchov a lesov, majak vzdy temny a nepristupny...”, aby na inom mieste nam pripomenul, ze... “Luka pod Veprom, vtedy pred dvadsiatimi rokmi, v ten smutny novembrovy den (1944), tu bola zalaha vojska. A partizanov. A utecencov. Tu sa zachytilo to vojsko (po potlaceni vojsk do hor), pod Veprom, na tomto ostrove slobody... A vtedy prisli zeny v ciernych sukniach a doniesli chlieb, a vtedy prisli chlapi v hunatych nohaviciach a priniesli sekery, pily, strelivo a nadej... Boli to chlapi z Cierneho Balogu.”
Drahoslav Machala v Novom slove (29. augusta 1984) ma na dvoch stranach myslienky o C. Balogu s nazvom S povstanim v rodnom liste. Spracuva, podava tu zivot drevorubacov, pracu v jednom dni, ale ani on neopomenul SNP. Riadky dokumentuje i fotografia P. Jilemnickeho s Jankom Giertlim a s horarnou Vojtecha Antala v Starej doline. Vybral som tieto riadky.
Postoje Ciernobalocanov v Povstani, to nebol nijaky zazrak, nijake ojedinele vybocenie. V kazdodennom styku sa formovalo skutocne hnutie, tam sa kovala uvedomelost, rozhodnost i odvaha k cinom.” S jasnozrivou presvedcivostou to vyjadril Alexander Matuska, ktory o C: Balogu v uvahe nad Jilemnickeho Kronikou napisal: “Je to dedina, ktora nepoznala strach, kona za povstania ako samostatny utvar: organizuje sa, brani i bije sa, boj janosikovsky len svojim vonkajsim vyzorom, lebo zvnutra ho vedie ideovost. Tu sa nic nekona na rozkaz zhora, tu sa vsetko a vsetci mieria k hromadnej akcii, tu kazdy zavazi len pokym sluzi spolocnej veci.”
Slova pravdive. Obec v tie casy bola ako celok, ako jeden hrdina, ktoreho jeden, a ci dva pripady nespokojnosti nevedeli rozleptat. A pomedzi tie iskrive ciny sme sa tmolili aj my, patnastrocni “parobci”, ktori chceli vsetko vidiet, vsade byt, cim sme vo vela pripadoch i prekazali, ale... Kazdy zivot ma svoju velkost.
Od Vlasty Luptakovej z Noveho slova (25. oktobra 1984), z jej clanku Jedna z rodu Balocaniek, vyberam riadky: “Na konci dediny Medvedovo stoji dom. Vlastne drevenica. Odjakziva sa tu hovorilo u Donovalovcov (aj sa tak pokracuje). Ale niet uz v nom hrdinskej partizanskej matky Amalie.” Reziser Martin Petrenko pri nakrucani televizneho filmu Ked islo o vsetko, pred rokmi povedal: “Je to najkrajsia a najmudrejsia starenka, aku som kedy poznal. Jej meno poznali partizani. Jej izba sa stala nemocnicou. Kazdy den mohol byt pre nu posledny, ale...”
Najviac si ju vazi Alexander Timko, slovensky Mersejev, ktoremu prave v tomto domku doktor Flaskar amputoval obidve nohy. Pani Donovalova v tejto praci nebola osamotena. Obdobnu zdravotnu sluzbu urobila aj Johana Tazka z Doliny, Maria Sitarcikova z Kramu, ktora aj uvadza, ze... “raneneho partizana do nohy liecila mastou z kopytnika (Asarum europaeum) a masla. Ked sa rana uz zatvarala, zacala som prikladat smolu zo smreckov, ktora dobre tahala hnis.”
Velmi vela by vedeli vyrozpravat osamele usadlosti z Prednej a Zadnej Kycery, na Chmelusovom, ciernobalockom Vrchu, ale zial, z mnohych zostali len zaklady zo skal, viacere sa premenili na chatky a zivot v nich vikendovy si SNP uz ani nespomenie.
Sestdesiat rokov je dlhy cas. Za ten cas nas priami ucastnici Povstania uz opustili a ti zijuci tratia sa s mesiacmi v roku.
Nase riadky ukoncme slovami clivej piesne: Tam pod horou, tam zenci znu, a hore cez horu, cez horu zelenu, chlapci idu.

S. Giertl

(K 185. vyrociu narodenia J. D. Cipku)

Pred rokom 1918 bolo na Slovensku malo spisovatelov, ktori sa venovali literature pre deti a mladez. Medzi tych, ktori v 18. storoci kliesnili cestu pre mladeho citatela, patril aj menovec nasho breznianskeho mecena Jana Cipku – Jonatan Dobroslav Cipka z Tisovca. Vyrastal v narodne uvedomelom prostredi a ako vlastenec sa angazoval v ramci studentskej spolocnosti v lyceu v Kezmarku. Po vysokoskolskych studiach na univerzite v Jene prijal miesto vychovavatela v Mosovciach. Do Ratkovej prisiel v roku 1845, posobil tu ako kaplan a ucitel a vyvijal bohatu osvetovu a ludovovychovnu cinnost. Zalozil nedelnu skolu, kupecky aj hospodarsky spolok. Od roku 1847 az do svojej smrti bol fararom v Driencanoch.
Uz pocas kezmarskych studii sa venoval literature. Svoje prve basne a preklady publikoval v Belopotockeho kalendaroch, ale hlavnou naplnou jeho cinnosti spolu s A. H. Skultetym a S. M. Daxnerom bolo zbieranie ludovej slovesnosti, povesti a rozpravok. Vytvorili rukopisnu zbierku Codex tisovsky, ktory sa stal cennym zdrojom pre nasledujuce knizne vydania nasich ludovych rozpravok. Spolu s Codexom revuckym od Reussovcov je zakladnym dielom slovenskej folkloristiky a etnografie. Cipka samostatnu zbierku sice nevydal, ale viacere nim upravene rozpravky (Tri citrony, Hadogaspar, Loktibrada, Cert sluzi a ine) vysli v Slovenskych povestiach A. H. Skultetyho a P. Dobsinskeho a v Dobsinskeho Prostonarodnych slovenskych povestiach. Jonatan Cipka je spolu s Augustinom Horislavom Skultetym aj tvorcom priekopnickeho diela literatury pre mladez – v roku 1846 zacali vydavat “zabavnik pre djetki” – Zornicku. “Zornickami sa vlastne polozili zaklady slovenskej literatury pre mladez, nimi sa zacala jej historia” (C. Kraus). Cipka v jednom liste Skultetymu pise: “Vsetko, co v skole zarobim, bude kapital na vydavanie Zornicky...”.
V nekrologu za Jonatanom Cipkom sa o.i. hovori: “Tito muzovia (Skultety a Cipka) su stastni spisovatelia, ktori rozpravkami mravnymi a milymi zaujali srdcia nasej utlej mladeze...”
O J. Cipkovi sa zachovalo len malo dokumentov a udajov a nezanechal po sebe ani vacsie dielo. No jeho miesto v sturovskom hnuti nie je bezvyznamne. Jeho priklad ukazuje, ze sturovci neboli len vykonavatelmi, ale aj spolutvorcami narodneho programu. Aj ti neznami a menej znami prinasali don cosi svojske a jedinecne. A preto aj Jonatan Cipka, hoci nie je zjavom “prvej velkosti”, je dolezitym clankom pre uplnejsie poznanie vsestranneho ucinkovania sturovcov. A spolu s H. Skultetym a P. Dobsinskym medzi prvymi ucili citat mladych hodnotne slovenske knihy.

A. Prepletana

AFORIZMY

o Ak chces naozaj vidiet, nauc sa citat v ociach o Za prvou lastovickou prileti krdel vrabcov o Nehladajte stastie. Rozdavajte ho! o Pracuj! Nebudes mat cas rozmyslat o chudobe o V mladosti kvitneme, v starobe dozrievame o Clovek s prazdnym zaludkom ma uz vsetkeho plne zuby o Nemal zahradku, ale hrabat vedel o Ak lovite v mutnych vodach, nachytate spinavost o Krali sa hraju na zobrakov, zobraci na kralov o Nalejme si cisteho vina. Prestanme sa ulievat o Pracovity sa drzi kopyta, spekulant uzdy o Ked treba hovorit priamo, odbocujeme o Pre znecistovatelov ovzdusia je vzduch cisty o

Marian Palko