Z encyklopedie som sa dozvedel, ze ,,najstarsou pokryvkou hlavy horehronskych zien boli jednoduche pasy platna, z ktorych sa neskor vyvinuli rozne druhy cepcov - kapok. Podla vyzdoby a farby na kapke mozeme rozoznat mladu nevestu od starsej zeny ci zeny v smutku." O tom, ze je to naozaj pravda, som sa mohol nespocetnekrat presvedcit, ked som obchadzal horehronske dediny. V kazdej to bol iny vzor, ina farba.
Raz pri jednej z ciest za touto krasou som zabludil aj do Polomky, kde som mal moznost zoznamit sa so vzacnou a milou zenou, s Jolanou Buvalovou. Majsterkou, ktora niekolko rokov mala krasneho konicka - vysivala kapky. Ked som pred rokmi navstivil tuto vzacnu zenu, nazdaval som sa spociatku, ze sa od nej nic nedozviem. Vraj nerada o sebe hovori. Nakoniec sa predsa len rozhovorila. Nerada vsak spominala na svoje detstvo - od jedenastich rokov bola sirotou a ked mala osemnast, vydala sa. Zivot bol vraj tazky, ale ludia mali k sebe blizsie. Zaspominala aj na priadky, paracky, na vesele stretavanie sa mladeze. Ludia si vzdy vedeli jeden druhemu pomoct. Rada spominala aj na casy, ked sa u nich v Polomke nosil kroj, a to nielen v nedelu do kostola, ale aj vo vsedny den.
No ja som bol zvedavy aj na to, ako sa dostala k vysivaniu kapok. Vtedy moja hostitelka odisla do vedlajsej izby a pokial domaci pan - manzel nalial po pohariku, ona uz priniesla na stol plno vysivanej krasy. Ked vsetko rozlozila, rozhovorila sa: ,,Nuz vysivat som sa naucila ako kazda dievka, od svojej mamky. Ale ucili sme sa vysivat aj v skole. No vzdy aj doma aj v skole sa dbalo na to, aby sa prisne zachovavali stare tradicne vzory a farby." Neskor som sa dozvedel, ze vrcholom krasy kroja bola predsa len pekne vysivana kapka. Kroj bol kazdodennou vyzdobou vydatej zeny. Partu, ktoru mala nevesta v case, ked nosila zelenu suknu, volali ,,gombacka", z nej po bokoch viseli farebne strapce. Dozvedel som sa, ze aj oplecka byvali dvojake - na pracovny den a na dni sviatocne. Moja hostitelka rozpravala a ja som prezeral vysivanu krasu, fotografoval, zapisoval si. Joj a dobre si spominam na chvile, ked som za nou prisiel so stabom kosickej televizie, aby sme o nej natocili film do relacie Nase - vase hobby. Ak som spominal, ze nerada rozprava, tak teraz to bolo dvojnasobne tak. ,,Rada vysivam, robim ludom radost, no nerada rozpravam o sebe a svojej robote," to bol vtedy jej argument. A predsa len prehovorila a ja som sa vtedy dozvedel aj to, co mi pri mojich navstevach nepovedala. Hovorila o materialoch, o vzoroch, o farbach, aj o tom, kedy sa aka kapka nosila. Aku farbu mala kapka starej zeny, aku mladej, aku farbu mali kapky, ktore sa nosili na smutok a post.
Smutok ... zalial aj moje srdce vtedy, ked som sa dozvedel, ze nas opustila navzdy tato vzacna zena, majsterka, ktora sa venovala krasnemu remeslu - vysivaniu cepcov - kapok. Mne ju budu pripominat fotografie a vsetkym jej majstrovska robota. Preto si nasla svoje miesto v mojej knihe Ludove remesla na Slovensku.

Vojtech Majling

Vodopad vo Francuzsku

Ako sme vas uz informovali, breznianska country skupina Vodopad od 9. do 13. septembra absolvovala turne po Francuzsku. O tom, ako sa im tam darilo, nam porozpraval kapelnik Ondrej Paciga:
- Nasou prvou zastavkou bol Strasbourg, kde sme v casti Mittelhausebergen v zdravotnom ustave Maison de Sante odohrali koncert pre starych ludi. Vecer sme sa presunuli do mestecka Berstett, kde nas privital manazer miestneho folklorneho suboru Robert Dossman. Trocha sme pojedli, pokrm zapili kvalitnym alsaskym vinkom a uz sme sa ponahlali na vecerny koncert v miestnom kulturnom dome. Plna sala a mohutny potlesk publika nas vyburcoval k vrcholnemu vykonu, museli sme pridavat aspon sedemkrat. Dobry pocit v cudzom svete. Nadviazali sme dobre kontakty a vdaka spokojnosti a nadseniu z nasej hudby sme dostali pozvanie aj na buduci rok.
Nasledujuci den sme sa vybrali dalej do vnutrozemia, do mestecka Perthes - sidla folklorneho suboru La Gatinaise, ktory v Brezne uz neraz vystupoval. Po velmi zivom zvitani so starymi priatelmi z predchadzajucich navstev a po veceri sme sa odobrali do kulturneho domu, kde sme urobili koncert spojeny s country balom. Ozivenim vecera bola tam zijuca japonska lektorka, ktora pritomnych navstevnikov velmi zdatne vyucovala country tance v texaskom style. Miestni prijali nasu hudbu spontanne. Lucenie bolo skutocne tazke.
Po vystupeni v Perthes sme sa zastavili v Parizi, v Meudone, s ktorym mame dlhodobe dobre druzobne vztahy od roku 1994, kedy sme tam vystupovali po prvykrat. Po vystupeni v miestnej skole sme pokracovali dalej. Dalsim cielom nasej cesty bolo starsie historicke mestecko Pontoise hned za Parizom, kde sa v dnoch 11. a 12. septembra konal medzinarodny festival Coeur d´ Europe La fete au village. Na tomto festivale spojenom s jarmokom a alegorickym sprievodom sme mohli vidiet a pocut vsetko mozne pocnuc folklorom, ciganskou hudbou, zidovskou hudbou, world music, pop music a konciac country hudbou. Svoje umenie prezentovali madarske, polske, ceske, francuzske a slovenske subory. Hralo sa po celom namesti asi na siestich podiach. Najvacsi uspech zaznamenal domaci folklorny subor Nadeje na cele s Danielom Compagnonom a solistami z folklorneho suboru Chemlon Humenne, ktori to poriadne roztocili. Ukazky cesko, moravskoslovenskych tancov nenechali ludi len tak kludne stat. Vodopad sa ale medzi spletou roznych zanrov nestratil. Prave naopak, po prichode nasho priatela a vynikajuceho akordeonistu Philippa Naudota zozal obrovske ovacie. O CD nosice z roku 2001, ktore sme spolocne s Philippom nahrali, bol nesmierny zaujem. Nasa kapela bola posilnena o spickoveho hraca na fukaciu harmoniku Josefa ,,Jopeho" Formana zo Zlina, s ktorym sme nadviazali hudobnu spolupracu len nedavno na 30. rocniku festivalu Mohelnicky dostavnik. Dvadsiateho novembra ho predstavime aj breznianskemu publiku na XXV. country vecere v Brezne.
Co dodat na zaver? Azda len tolko, ze cely pobyt, aj ked kratky, ale intenzivny a bohaty na zazitky v nas zanechal velmi hlboke dojmy a uz teraz sa tesime na Francuzsko a na stretnutie s nasimi francuzskymi priatelmi. Klobuk davame dole pred Danielom Compagnonom a jeho manazerskymi schopnostami, vdaka ktorym sme mohli nase turne uspesne absolvovat. Au revoir France.

Zlava: Cyril Kovac (bendzo), Josef Forman (fukacia harmonika), Ondrej Paciga (kontrabas), Marian Husenica (gitara), Jan Medved (gitara).