Nezabudnutelna herecka

(k nedozitym 96. narodeninam)

Dvadsiateho siesteho septembra 1908 v rodine predajnianskeho notara Vojtecha Kindernaya, byvajuceho i uradujuceho v podnajme v dome na namesti znamom pod nazvom U Bellov, sa narodila vyznamna slovenska herecka, clenka cinohry SND v Bratislave Beta Ponicanova.
Bola Borodacovou ziackou v bratislavskom Hudobnom a dramatickom konzervatoriu. Na javisku musela najprv hovorit po cesky, tym viac vynika jej neskorsi vklad do kultivovania nasej javiskovej reci. Nielen seba, ale aj inych na Vysokej skole muzickych umeni ucila spravnu vyslovnost a lubozvucnu slovencinu. Manzelstvo s Janom Robom-Ponicanom jej otvorilo aj socialne horizonty a od zaciatku patrila medzi herecky angazovane za spolocensky pokrok.
Vyrastla cez epizodne postavicky, naivky a milovnicky az k narocnym a titulnym postavam. Jej herecky register bol v zavere umeleckej kariery neobycajne mnohovrstevny: Lisette v Hrach lasky a nahody, Angelika v Zdravom nemocnom, Georgetta v Skole zien, Judaska v Diablovej neveste, Vilma Kubisova v Polnocnej omsi, doktorka von Zahnova vo Fyzikoch, Bernarda Albova v Lorcovej drame, Zuza v Zenskom zakone, Alzbeta Kristekova v Sonatine pre pava, pani Pernellova v Tartuffovi a i. Z televiznej obrazovky sme ju poznali hlavne v ulohe matky vo filme Vlcie diery alebo v inscenaciach Zensky zakon a Kubo.
Niektorym obyvatelom Predajnej sa v duchu zachovala spomienka na jej vysoku, stihlu postavu s pekne modelovanou hlavou, decentnu chodzu, ktoru mohli obdivovat pri jej navstevach rodnej obce u brata Vojtecha. Zomrela 18. decembra 1987 v Bratislave.

(lc)

Drobnostky

Takmer kazdy kostol, uz ci je v meste alebo v obci, ma svoju bohatu duchovnu historiu, v ktorej sa sem – tam objavia i zaujimave zvlastnosti. Vynimkou nie je ani bozi stanok v Lome nad Rimavicou. Z pera F. U. Perinku sa dozvedame, ze: “ten vzacny kostol, ten vam stoji v troch stoliciach. Sakristia je vo Zvolenskej, chramova lod v Novohrade a chor s vezou v Gemerskej. Naviac v jeho blizkosti prameni rieka Rimavica.
(Lom a okolie...)
Znamka je kusok vzacneho papiera s roznou cenovou hodnotou. Na nom objavujeme vyjavy aj zo slovenskeho diania (osobnosti, kroje, kulturne pamiatky, priroda...). Minule ma tento kusok vrubkovaneho papiera milo prekvapil. Na moj list pracovnicka posty nalepila znamku s motivom Dobrocskeho pralesa. Venovana je J. D. Matejovie. Za dvanast korun si ju mozeme kupit v budove posty – listove oddelenie.
Spisovatelka E. Farkasova (v Brezne tiez ziju Farkasovci)
nosi vo svojom srdci kusok z breznianskeho regionu, ked priznava, ze “... stary otec, vysoky, chudy, s mocnymi mozolnatymi rukami byvaleho zlievaca... navyknuty na svet medzi Breznom a Podbrezovou, medzniky, ktore takmer polstorocie pesi prekonaval...” (Unikajuci portret)
Oto Skrovina (1877 – 1939) narodil sa v Brezne z rodicov O. Skrovinu a Z. Kolesarovej. Ako evanjelicky knaz posobil okrem ineho tridsatjeden rokov v Martine, kde aj zomrel. Popri duchovnej praci, ktora mu bola prvoradou, angazoval sa i v otazkach narodnych. Svoje myslienky zverejnoval v cirkevnej tlaci, ale aj v Narodnych novinach. Uzko spolupracoval s Maticou slovenskou, napomahal budovaniu skol, osvetovych zariadeni... Jeho tuzbou bolo, aby sa Martin stal centrom spolocenskeho zivota po stranke politickej, hospodarskej, nabozenskej, kulturnej.
Pamatam casy, ked sa vela hovorilo o samohlaske “y”. Ponechat, vyradit ypsilon, ale ako to uz u nas byva, ze... vela reci, nic nevyriesi..., problematicka samohlaska zostala, a tak... Raz, ked hlasy utichli, pri okruhlom stole v istej “hospode” bratislavskej sedeli slovenski literati: Fabry, Zary, Krcmery... a dumali, ako by vyzerali ich priezviska s hlaskou “i”. Po case ticha, ale aj vdacnosti, ze “y” zostalo zdovodnil Krcmery takto: “... ypsilon je znak nebeskej slachty tretieho rangu..., a tak “y” mame aj v pravopise...”

(li)

Sliacske meditacie

V Sliacskych meditaciach profesor Jan Stevcek uvazuje o krasnych nahodach v zornom poli rekonvalescenta na lieceni v kupeloch Sliac:

Muzsky spev zo Sumiaca

Po vojne, ked som mal sestnast rokov a zivot sa ako – tak usporiadal, rad som sa vracal na chatu k svojej tete v Myte pod Dumbierom, aby som bol tam v priamom dotyku s horou, bez ktorej sa nedalo zit ani v takom utulnom meste, ako bola Banska Bystrica.
Unikal som rodicom k starej matke, s ktorou som prezil front a ktoru som chcel vzdy ochranovat. Ale vabilo ma cele to svantnerovske ovzdusie Myta, ktore nevymrelo ani po Svantnerovej smrti. Ano, bol to aj zborovy spev chlapcov z Horehronia, najma zo Sumiaca, ktori sa hned po fronte prevazali do horskej roboty na nakladnych autach, smerom na Jarabu a Certovicu. Ich hlas, rozliehajuci sa po okolitych horach, zdaleka ich signalizoval, a tak nielen ja, ale aj mnohi ini Mytnania vyzerali sme ich davno predtym, ako sa priblizili na priamy dosah ucha. Bolo to ako uder hromu, ktory cisti chotar. Spievali, ako sa ucili v kostoloch, kde niet organu. Nahradzali tento velkolepy nastroj mocnou a teplou pritomnostou muzneho hlasu. Spievali zborom, ako sa pekne vyjadril Smrek, svojim basnickym menom naleziaci napokon tiez k hore.
Viachlasny spev chlapov zo Sumiaca zobudzal prirodnu vieru Mytnanov, ktori si to, uz civilizovani, mozno ani neuvedomovali. Vzdy ked idem nahodou ci za povinnostou do pyramidy Slovenskeho rozhlasu na hlavu postaveneho, chcem si kupit pasku s tym sumiackym spevom, ktora sa tam vraj da dostat. Ako je to, ze clovek na najmilsie, srdcu najblizsie veci casto zabuda a snazi sa skor splnit povinnost, ktoru na nas uvalili ini? Cosi mohutne, cloveka presahujuce, ale aj hlboko clive vyzarovalo dlho v mojich pocitoch z ich spevu a vyzaruje dodnes. Obdobny zazitok som mal uz len z hry stareho pana Sommera v banskobystrickom evanjelickom chrame, ked tam preludoval Bacha. Zial, stal som sa clovekom kultury, vnimajucim, ba sledujuci vlastne vnemy, aby som ich mohol umelo znasobovat. Ale to prve zasnubenie s monumentalnou hudbou horalskych hlasov zostava v mojom vedomi nad Bachom, ktoreho inak velmi milujem.

Zdravotnicki pracovnici v SNP

Uz sestdesiat rokov uplynulo od historickych udalosti, ktore vyvrcholili 29. augusta 1944 v Slovenskom narodnom povstani. Kazdorocne sa vraciame k spomienkam na tuto slavnu kapitolu v dejinach nasho naroda, kde nemalu ulohu zohrali aj zdravotnicki pracovnici a dobrovolne sestry CSCK.
Na povstaleckom uzemi sa utvorilo sest zdravotnickych usekov. Pohronie a Gemer tvorili treti usek. V tejto oblasti boli civilne nemocnice v Podbrezovej, Brezne a Likieri. Partizansku nemocnicu zriadili v Pohorelskej Masi, kde bol vybudovany aj improvizovany operacny trakt. Likiersku nemocnicu uz 19. septembra 1944 premiestnili do Helpy. Na kazdom useku bol nedostatok zdravotnickeho materialu, liekov, obvazov. V Tisovci zriadili vojensku polnu nemocnicu. V tych casoch charakteristickou crtou zdravotnickych pracovnikov a aj dobrovolnikov bola predovsetkym obetavost. Zachranovali zivoty ranenym partizanom, ukryvali ich a ked bolo treba dokonca falsovali ich doklady. Poskytovali pomoc aj vtedy, ked bolo ohrozene ich vlastne zdravie a zivot. V breznianskej nemocnici umiestnili prvych ranenych uz 31. augusta 1944. Nemocnica sa rychlo zaplnila ranenymi, preto zriadili lazaret vo vtedajsej gazdovskej skole. Bola zriadena aj vyvarovna.
V tomto obdobi prace na zachranu ranenych partizanov v nemocnici organizuju lekari MUDr. Ervin Holeczy, MUDr. Ludovit Horvath, MUDr. Juraj Spicer a zdravotne sestry Irena Sobotova, Anna Rauzova, Terezia Gulasova, Jolana Sramkova, ktora zahynula pri vykone sluzby. MUDr. Ladislav Lamac zdravotnu sluzbu organizoval v partizanskej nemocnicke zriadenej v horarni nad Hiadelom pri B. Bystrici.
Mimoriadne obetavo a odvazne pocas SNP pracovali dobrovolne sestry Cerveneho kriza pri osetrovani a odsune ranenych, vykonavali osetrovatelsku sluzbu v nemocniciach. Po skonceni sluzby pripravovali, platali a sili bielizen a osatenie ranenym z partizanskych jednotiek. Pod vedenim Ruzeny Skrovinovej breznianske zeny parali a prali padaky, z ktorych vyrabali obvazy pre ranenych. Cerveny kriz v Brezne v spolupraci so Zivenou vyrabal rucne cestoviny u pekara Kachnica a na valkanie pouzivali strojove zariadenie cistiarne u rodiny Skrovinovej. Denne spracovali 300 az 400 kilogramov muky, cestoviny posielali do polnych kuchyn a partizanom do hor.
Medzi najaktivnejsie dobrovolne clenky CK okrem pani Skrovinovej patrili Stevka Svantnerova, ktora bola vaznena a mucena gestapom, taktiez partizanska spojka pani Budajova, dobrovolne sestry CK Irena Krnova, Jolana Breckova, Adela Mikulikova, Janka Pivarciova, Alzbeta Zacharova, Jolana Masna, Olga Stellerova, Anna Zibrinova, pani Chovancova, Zita Surova, Jelka Faskova, Anna Zibrinova, Emilia Veselkova, Bozena Jursova, Zita Faskova, Viktoria Zibrinova, Angela Zacharova, ktora za svoju cinnost v SNP bola poctena najvyssou medailou Florence Nightingalovej. Vela obetavosti a odvahy dokazali tieto breznianske zeny, ale aj mnohe dalsie nemenovane. Aj ked uz mnohe nie su medzi nami, ich skutky su navzdy zapisane v pamatiach tych, ktorym nezistne pomahali, ale aj nas vsetkych. S uctou a vdakou na ne spominame.
Zo spomienok ucastnicok a dobrovolnych sestier CK v SNP

M. Parobekova

Ukoncenie kurzu dobrovolnych sestier Cerveneho kriza. Foto: archiv Anny Boskovej