Vzacne obrazky: Najst si zivotnu partnerku a zalozit si vlastnu rodinu nebolo v cudzom svete nicim vynimocnym. Stavalo sa, ze na spolocnu cestu zivotom vykrocili partneri z rovnakeho mesta. Rozhodol sa tak aj tento mlady par. Medzi svadobcanmi su vraj aj Breznania. Nespoznavate ich?

Prve krocky a prve povinnosti

Zivot v tridsiatich rokoch minuleho storocia bol tvrdy a tazky nielen v Bravacove, ci na Horehroni, hoci prave tu mozno najma, ale aj v celej “masarykovskej republike”. Vela zavinila svetova hospodarska kriza, ktora priniesla takmer absolutnu nezamestnanost. V lete 1930 sa viacero partii Bravacanov vybralo za chlebom na Liptov: kosili luky rozsiahlych chotarov Horneho Liptova za 8 – 10 korun na den. Prirodzene, k tomu strava a ubytovanie v sennikoch na poli. Aj moj otec bol v jednej z tych partii a tam sa mu aj zapacilo meno Ervin, ktore mi po narodeni dal. V Bravacove vsak uz dvaja Ervinovia boli na svete, ale o tom ani on, ani matka nevedeli.
Necudo, ze tazky zivot poznacil aj nase detstvo, a tak s prvymi krocikmi prichadzali aj prve povinnosti: opatera mladsich surodencov bola povinnostou najcastejsou a najbeznejsou. Tykala sa v podstate celej nasej generacie, lebo az na niekolko vynimiek sme mladsich surodencov mali hojne.
Povinnostou otcov bolo hladat si pracu a zarobit aspon ake – take korunky. Prevazne sa to nedalo inak ako chodenim na tyzdnovky alebo aj na dlhsi cas. A tak praca na poli spocivala na zenach, nasich materiach. Pravdaze sa tato robota tykala aj nas deti. Spociatku nas matere na pole nosili v odedziach alebo na chrbtoch, ked sme povyrastli. Odedza bol umny, na to urceny a specialne utkany, neraz aj farebnymi pasikmi ozdobeny kus pamokoveho platna, siroky asi patdesiat az sestdesiat centimetrov a dlhy mozno aj dva az tri metre. Odedza sa omotala okolo pasa nositela a do nej nesene dieta. Odlahcilo to rukam. Aj ja som sa svojich mladsich bratov takto nanosil neurekom, lebo kocikov vtedy v Bravacove nebolo. Matky o tom vravievali, ze je to pansky vymysel. Mozno aj preto, ze na ne nemali peniaze.
Pri celodennej praci na poli, ci uz okolo zemiakov, obilia alebo sena, male deti, najma batolata museli aj spat. Na to sa pouzivali kolembacky, zriedkavo volane tiez kolembare. Kolembacky tvorili tri hladko ostruhane druciky zo smreckov, po handelsky zo svrciniek, na hornom konci volne zviazane a na dolnom zaspicatene. Trojuholnik kolembaciek sa zapichol do zeme a na dve palice sa uviazala plachticka s tracikmi, teda trackana. Tretia palica davala stabilitu. Do trackane sa vlozilo dieta, zvycajne vo vankusi a v tomto polnom lozku sa hojdalo, cize kolembalo a spinkalo. Napred kolembali nas a ked sme povyrastli, kolembali sme my tych mladsich...
Do nasich pamati kolembacky vryli hlboke brazdy, lebo sediac pri nich stravili sme nepredstavitelne mnozstvo hodin. Od jari do jesene. Nacim este povedat, ze okolo kolembaciek sa zvyklo rozsypat trocha tabaku, po hadnelsky dohanu, co ostalo este z neblahych rokov madarizacie. Tradovalo sa, ze tabak odpudzuje hadov a ze preto hady do kolembaciek nevojdu. Nevedno, ako to bolo naozaj. O hadovi v kolembackach nasa generacia nikdy nepocula. Mozno v davnejsej minulosti sa tak naozaj stalo, alebo to bol iba vymysel cijejsi bujnej fantazie. Balicek tabaku sa vsak na pole vzdy nosieval.
Pri polnych pracach bola starostlivost deti o mladsich surodencov neraz takmer absolutna, a preto dochadzalo aj k roznym udalostiam, ktorym nechybalo napatie. Aspon jednu uvediem, ktoru som sam prezil a mam ju stale v pamati.
Moj dedo z otcovej strany Palo Hastrliak, vzdy tak volany, hoci oficialne sa volal Pauliak, bol chyrny baca breznianskych salasov. Stari Breznania – Hugani chovali vela oviec a zdruzovali sa v styroch ovciarskych spolkoch. Volali sa Pasecky, Ciernovrssky, Priehybinsky a Vrchdolinsky. Kazdy spolok mal vlastny salas. V case mojich piatich rokov dedo bacoval u Ciernovrsskeho spolku a salas mal na Jvkuskach, blizko Kubickej. Na prelome jula a augusta bola na pastve senosec pre bacu a valachov. Hrabackou bola aj moja matka a svojich, vtedy uz dvoch synov mala so sebou. Aj spavali sme tam, domov bolo daleko. Mladsieho, skoro dvojrocneho brata som pestoval ja a asi nie dost starostlivo, lebo sa mi stratil. Prislo sa na to az na sumraku, po zhrabani sena do kopencov. Nastala trma – vrma a plac matky. Prirodzene, maly bracek sa nasiel. Prebudil ho chlad a volal svojho pestovatela: Eko, znel jeho slaby hlasok. Volal toho, kto mu bol najblizsi, jeho dada!
Nase povinnosti nas vsak neobrali o vsetku zabavu, o hry. To naozaj nie. Cas sa musel najst. Ak uz nie inak, tak aspon v nedelu popoludni a podvecer. Najcastejsie sme sa my chlapci, dievcence boli z tejto hry vylucene, hravali na zbojnikov a zandarov. Napriek odstupu dlhych vyse sestdesiat rokov si spominam, ze kazdy chcel byt zbojnikom a nikto zandarom. Asi to vyplyvalo z nasej handelskej natury, ale aj rozpravok a najma legiend, ved aj o Janosikovi sme vedeli ovela skor, ako sme na naucili citat. A tak sa pri nasich hrach zandari a zbojnici museli pravidelne striedat. Inak to neslo. Podstatou hry bolo, ze sa zbojnici skryvali a zandari za nimi sliedili a lapali ich. Zlapanie bola pre zbojnika hanba, ba priam potupa. Necudo, ze zbojnici sa domyselne skryvali a aj nohy mali nabrusene na zutekanie. Skrysi bolo v dedine neurekom: sopy a seno v nich, humna a zacinky, ba neraz aj prazdne chlievy pre osipane. Ak zandari zbojnikov nenasli, v skrysach bola aj nuda. Napatie vsak nechybalo a hru zvycajne prerusil az sumrak. Vacsinou vyhravali zbojnici.
Nuz, zazitkov sme mali neurekom. Aj na nocne sny.

Ero Ilia

Ziaci k vyrociu

Zakladna skola Telgart, Klub regionalnej vychovy okresu Brezno pri prilezitosti 60. vyrocia Slovenskeho narodneho povstania, ktore patri medzi najvyznamnejsie historicke udalosti slovenskeho naroda, vyhlasili literarnu a vytvarnu sutaz pre ziakov 1. – 9. rocnika zakladnych skol v okrese Brezno. Odborna porota vyhodnotila najlepsie prace, niektore z nich uverejnujeme:

Ukryty

Stalo sa to pocas druhej svetovej vojny. Zil u nas Zid Langer. Byval v “drevenej vile”. Tak volali vysoky dreveny priestranny dom, ktory stal na mieste dnesneho penzionu. Ked Nemci zacali prenasledovat a transportovat Zidov, pokusil sa zachranit svoje deti: syna Nandora a dceru Klaru.
Podla rozpravania uja bolo to takto. Langer pracoval ako kupec dreva a zaroven vlastnil aj pilu pri zeleznicnej trati. Odtial drevo vyvazal nielen na Slovensko, ale aj do zahranicia. Raz sa mu naskytla prilezitost na zachranu svojich deti. Posielal zasielku dosak do Svajciarska. V poslednom vagone dal urobit ukryt a do neho skryl Klaru a Nandora. Cesta prebiehala pokojne, az kym neprisli na hranice. Nemecka straz kontrolovala vagony, vtom jedno z deti zakaslalo. Vagon odstavili, prehladali a nasli ich. Okamzite ich deportovali do koncentracneho tabora, kde ich cakala ista smrt.
Hoci bol Langer zufaly z nevydarenej zachrany svojich deti, musel mysliet aj na svoju bezpecnost. Do Telgartu sa priblizovali Nemci. Od strachu nevedel co ma robit. Pomohli mu zelezniciari, ktori zhotovili pre neho v tuneli – osmicke, v najvacsom vyklenku, drevenu budu. Sem – tam mu niekto priniesol jedlo. A tak tam zil.
“Len uz neviem, ci cele prenasledovanie, alebo ho potom ukryli inde. Viem, ze vojnu prezil”, dokoncil rozpravanie ujo.
Malokto dnes pozna tento pribeh. Ak chcete vediet viac, rad vas zoznamim s ujom, ktory mi ho vyrozpraval.

Peter Sipula, 8. rocnik, Zakladna skola Telgart