Vzacne obrazky: V atelieri fotografa Jana Machalu sa vystriedalo mnozstvo zakaznikov. Zvecnoval Breznanov od nemluvniat, konfirmandov, svadobcanov az po cele rodiny. Jeho fotografie su dodnes sucastou rodinnych albumov a ozivuju spomienky na blizkych. Tak to bolo aj v pripade tohto chlapca. Nepoznate ho?

Zazitok starkeho z vojny

V jeden uprsany letny den sme sedeli u starkej a velmi sme sa nudili. Prazdniny u starkych v Bacuchu byvaju super, lenze tento den nestal za nic. Nasa starka aj starky vedia prekrasne rozpravat pribehy z detstva. Tento den bol ako stvoreny na jeden z nich. Nuz sme poprosili starkeho, nech rozprava o tom, ako bolo, ked bol maly. Starky sa posadil k peci na svoj oblubeny stolcek a zacal:
“Ked som bol maly, bolo inaksie. Nemohol som chodit do skoly. Doma nas bolo vela a este bola vojna.” “Starky a kolko si mal rokov?” opytala sa ho sesternica. “Mal som dvanast a uz som musel chodit do roboty – pasol som kravy. Raz som ich sikoval popri tajchu nedaleko kyslej. Zrazu predo mnou zastal vojak a mal nadhernu uniformu. Za opaskom mal granaty a na chrbte samopal. Na rukave mal cervenu stuhu s ciernym hakovym krizom. Bol to Nemec. Volaco sa ma spytoval, ale ked videl, ze mu nerozumiem, pokrutil hlavou a isiel prec. Ja som nanho rychlo zabudol. Siel som s kravickami hore na luku a kedze bol obed a naokolo nikoho, tak som zaspal. O chvilu som sa zobudil na rozpravanie asi siestich chlapov. Vlastne to boli chlapci – mali cosi vyse sedemnast rokov. A uz boli partizani. Spytali sa, ci som tu niekoho nevidel. Povedal som, ze iba jedneho Nemca so samopalom. Chlapci mi podakovali a povedali, aby som nikomu nehovoril, ze som ich tam videl. Slubil som to. Ked rychlo odisli do hory, pobral som sa do dediny a kravy som rozohnal kazdu k svojmu gazdovi. U nas doma sedeli traja Nemci. Mama mi povedala, ze je ich plna dedina a vraj hladaju partizanov. Potom sa ma jeden spytal, ci som v hore nevidel nejakych partizanov. Ja som si spomenul na chlapcov ale nic som nepovedal, ved som to slubil. Na druhy den bola Nemcov plna dedina a boli aj v hore. Po troch dnoch odisli, ked nikoho nenasli. Ja som len vtedy povedal otcovi aj mame, ze som na luke stretol partizanov. Otec ma pochvalil, ze som dobre urobil, ked som nic neprezradil Nemcom. Mama sa na mna len usmiala, hoci po tie tri dni mala v ociach slzy.”
Tu starky prestal rozpravat. Mozno sa mu zacnelo za detstvom a mozno az teraz pochopil, co vlastne vtedy urobil.

Erik Ocel, 8. rocnik, Zakladna skola Polomka

Vretenica v rukave

Ked sme boli tretiakmi, predvojnova Ceskoslovenska republika zanikla: 14. marca 1939 Slovensky snem v Bratislave odhlasoval odtrhnutie Slovenska od Ceska a vyhlasil Slovensku republiku. Prevazne sa jej hovorilo Slovensky stat. O den neskor, 15. marca 1939 nemecke vojsko obsadilo Cesko a Moravu, a tak vznikol z vole nacistickeho diktatora Adolfa Hitlera Protektorat Böhme und Mahren (Protektorat Cechy a Morava). Slovenska republika bola akoze samostatna a jej prezidentom sa stal bojnicky dekan ThDr. Jozef Tiso.
Nechapali sme tieto zmeny, zili sme si svoj detsky svet a navyse vtedy sa ziadna slava nekonala, nezvonili zvony a neboli sme ani v kostole. To az o rok neskor. Po rokoch sa mi vidi, ze aj nasi ucitelia boli prekvapeni. Ovela neskor, uz sme boli siestaci, som sa nasho ucitela spytal, co sa zmenilo osamostatnenim Slovenska. Chvilu premyslal a potom povedal: “No, viete deti, ked do Ceskoslovenskej republiky prisla statnicka navsteva a cestovala vlakom cez Bratislavu, ak tam niekto vystupil, tak iba preto, aby sa napil vody a pokracoval do Prahy. Teraz je to inak. Teraz v Bratislave vystupi a do Prehy nejde.” Dodnes neviem, ci zartoval, alebo to myslel vazne. Ten ucitel vsak nebol gardista.
Ako som uz povedal, my sme nadalej chodili do skoly akoby nic, snivali svoje tuzby a spriadali plany. V maji 1940 sme sa hrali v Rakytinach, co je cast bravackeho chotara severne od dediny. Vtedy tam boli luky a krovie, prevazne rakyty. Cez luky viedla polna cesta a chodnik do Brezinok, na Dingovu a do Hlbokej. Cast luky sa nekosila, na nej sme sa hravali. Navyse, blizko bolo na Vyhonisko, tiez miesto nasich castych hier.
Aj v ten majovy den sme si tam najskor kadeco rozpravali, sediac na vyhriatej paziti a potom sme sa nahanali a skryvali okolo krikov. Svetre a kabaty ostali na zemi. Vysmadli sme a ako zvycajne rozhodli sa ist k studnicke na okraji Vyhoniska. Bola to vyborna vodicka, ktora dnes napaja bravacky vodovod. Pobrali sme si oblecenie, striasli mravce a vselijaku chrobac. Z rukava vesty Era Miska zrazu vypadla nevelka, ale dospela vretenica. Hoci sme sa hadov nebali, trocha sme strpli pri pomysleni, co sa mohlo kamaratovi stat. Nastastie, vytriasanie oblecenia sme mali vzite. A tak vretenica mala smolu, navyse osobitnu, lebo si vybrala rukav najvacsieho hadobijcu. Ero Misko ziadnej zivot nedaroval.
Ako tretiakom a stvrtakom nam pribudli aj nove povinnosti, a to nabrat krave travy alebo listia do kosika, ktory sa nosil na chrbte a do vriec nahrabat sucheho ihlicia, handelsky druzgu, ktory sluzil ako podstielka pre statok. Na travu sme chodili aj na pole, trhali ju medzi lieskami a trnmi, kde sa nekosilo, ale majitelia roliciek to nemali radi. Castejsie sme chodili do banov v lesoch, kde nas nikto nehanil. Ked nas stretol pan horar, zvycajne sa spytal: “Chlapci, mate aj kosaky?” Na nasu zapornu odpoved nam prikazal travu vysypat na zem. Ked sa presvedcil, ze kosaky naozaj nemame, pochvalil nas a povedal, aby sme si vzdy natrhali kolko treba, ale neposkodzovali mlade stromky. A tak sme do blizkych banov chodili smelo.
Otec Jozka Kanika Gustav Kan, bol pomocnym horarom, respektive hajnikom. Handelci takych zamestnancov statnych lesov volali ausegrom. Asi pozostatok reci ich predkov, mozno alpskych horalov. Najcastejsie posobil pri horarovi Kranerovi, ktory byval v horarni pred Zubrou, na okraji Bujakova. Ujo Kan chodieval s horarmi aj na polovacky a mal polovnickeho psa Hektora. My chlapci sme Hektora mali radi a ked v nasej partii bol Jozko Kanik, Hektor nechybal. A prave chodenie s nami sa mu stalo osudnym.
Boli sme na travu tusim v Ciernej, ked Hektor zocil vretenicu skor ako my a zurivo sa pustil do nej. Dohryzol ju, ale aj ona jeho. Vretenicu sme dorazili, co mozno ani nebolo treba, ale Hektor na druhy den, ako hovoria polovnici – zhasol. Uhryznutie vretenicou asi viacnasobne mu bolo osudne. Zrejme mala silny jed a Hektor, pes nevelky, mozno jazvecik, to neprezil. Vsetci sme za nim smutili, bol to nas kamarat, ozajstny priatel cloveka. Pochovali sme ho v lese a uz nikdy sme takeho psa nemali.
Na druzg sme chodievali za Lackovo, kde rastol husty smrekovy les, asi styridsatrocny. Chodievali sme v pocetnej partii. Najcastejsie Dezo Bodidka, Fero Osika, Jozko Kanik, Jozko Chronko, Jano Buba a ja. Dievcence s nami nechodili. Vrecia s druzgom sme nosili na chrbte, alebo vozili na talige. Taliga bola jednoducha, drevena dvojkolesova kara. Cast nakladu spocivala na latkach, ktore sme tahali a teda aj na nasich rukach, ale suche ihlicie nebolo tazke. Najlepsiu taligu vedel zmajstrovat Dezo Bodidka. Na nej sme vozili aj styri vrecia, vsetci z nasej ulice.
V letnych, prazdninovych mesiacoch, kedy sme na druzg chodili najcastejsie, vrecia a zelezne hrablicky sme v lese schovali a isli sa do Hrona, do Maleho Kolesa vykupat. Tam sme sa naucili aj plavat. Raz sme si za skrysu vybrali polovyvrateny strom, ktory sa po vyvrateni vetrom zachytil na inych stromoch a nespadol na zem. Po navrate od Hrona na mna pripadlo vyliezt na onen strom. Uz som sa vracal spat, ked sa strom akosi rozkyval a ja som spadol na chrbat z vysky asi 4 – 5 metrov. Nestratil som vedomie, ale, ako sa hovori, vyrazilo mi dych. Kamarati sa velmi zlakli, lebo som nehovoril a udajne zacal modriet. Fero Osika ma pohotovo posadil, a tak sa mi podarilo nadychnut. Vsetko dopadlo dobre. Nadalej sme chodili na druzg aj do Maleho Kolesa. Ale skrysu sme si nasli inu.

Ero Ilia

Drobnostky ...

Hovori sa, ze kolisanie okolo pevneho bodu je zivot. Zivotopis. Jedni ta pisu podrobne, aby zaposobili, ini su zase skromni, strucni, a priznajme si i zabudlivi. Lichotia mi zivotopisne udaje, ako ...
Spisovatela Joza Niznanskeho starsia generacia dobre pozna. Vyrastali sme na jeho romanoch Cachticka pani, Dobrodruzstva M. Benovskeho ... Tento rozpravac jednej kulturnej organizacii poskytol zivotopisne udaje: Rok narodenia 30. august 1903 vo Velkych Brestovanoch pri Trnave. Stav: zenaty. Povolanie: novinar, redaktor Slovenskej politiky. To hadam staci. Podpis ...
Slovenska spisovatelka Terezia Vansova na ziadost E. M. Soltesovej, aby jej poslala zivotopisne udaje, napisala tieto riadky: ,,Pre svoju biografiu nemam co pisat. Narodila som sa roku 1857 (uz vopred oplakana) a ,,nestastny" den 18. aprila. Vydala som sa roku 1875 - a este vzdy zijeme. Insie neviem nic zvlastneho. Co som prezila, prekonala, to je take vseludske, ze sa nevyplati o tom hovorit ..."
Moj konskolak Janko z Kurova, usmievavy vtipkar, ked sme mali podat niekolko zivotopisnych viet, aby nas prijali do klubu ruskeho jazyka, napisal: ,,Narodil som sa v jarnom mesiaci (april). Nove topanocky som si obul na cestu do prvej triedy. Teraz som tu, v Presove, chcem sa vela naucit ..." A podpis. Slova, ktore som napisal ja, boli obdobne, len slusnejsie stylizovane, zdorazneny bol Cierny Balog a okresne mesto Brezno. Prijali nas s rozpacitym usmevom a to bolo fajn. Co ale clovek narobi, ked sa narodi. Pamatat si ma aspon ten den, mesiac a rok, v ktorom objavil denne svetlo.
Pre monograficku studiu bolo treba najst zenicku v rokoch a rydzobalocianku a poziadat o par slov o jej zivotnej ceste, lenze ... Nebola skupa na slovo. Poznali sme sa, ale bola velmi skromna na zivotopisne myslienky. Takuto odpoved mi dala: ,,Narodila som sa v roku 1916. V biede. Zijeme s nou vari aj teraz. Pozri sa na moju tvar, ruky a tych sest deti. Zarobnik piliarsky len jeden. Ale no ..., co sa budem pred smrtou stazovat. Aj tak dobre, ako je ..."
Dobre ale viem, ze v kazdom pripade sa rokmi zivotne stranky doplnali a su cenne pre dnesok.

(sg)