Pan ucitel par excellence

Vo svojom zivote som poznal a zazil vela ucitelov. O viacerych som sa uz zmienil. Boli vselijaki. Dobri aj menej dobri, ba aj taki, ktori sa asi minuli povolanim. Boli vsak aj vyborni, taki, ktori svoje povolanie asi naozaj povazovali za poslanie. Poznal som aj takych. Kedze rozpravam o nasej generacie v jej detstve, z obdobia formovania nasho “ja”, nemozem osobitne nespomenut dlhorocneho bravackeho ucitela Pavla Fitmu.
Pan ucitel Fitma ucil v Bravacove dlhe roky, hoci zomrel velmi mlady. O tom neskor. Vzdy mal tri rocniky: siestakov, siedmakov a osmakov. Domnievam sa, ze si ucebnu osnovu usporiadal sam a robil to dobre. Naucil nas vela. Aspon jeden dokaz.
V zime 1944 – 1945 sa v Breznianskom okrese do skoly nechodilo. Skoly boli obsadene vojskom najskor nemeckym a madarskym, neskor sovietskym a rumunskym. Mnoho mladych Bravacanov opatrovalo statok na Beluske, v chotari daleko od dediny. Jednym z nas bol aj Jozef Bursa (od Cuckov), ziak breznianskeho gymnazia a jeho prvy maturant vobec. Bol na to velmi hrdy. Pocas dlhych novembrovych a decembrovych vecerov sme sa schadzali a debatovali o vselicom. V izbiciach (tak sa nazyvali male koliby pri stodolach) bolo prijemne teplo a otvoreny ohen daval aj svetlo. Rec neraz prisla aj na to, co sme sa naucili v skole. J. Bursa sa velmi cudoval, odkial pochadzaju moje vedomosti, napriklad z dejepisu, zemepisu, prirodopisu a pod. P. Fitma ho nikdy neucil a nechcel verit, ze to mam jeho zasluhou. Bol som vsak jediny, ktory dokazal reagovat a odpovedat na jeho otazky. Ano, tak to bolo, taka je pravda.
Z generacie na generaciu sa tradovalo, ze pan ucitel slabo pocuje, a preto pri skusani mozno bez obav nasepkavat. Bol to klamny dojem. Ved on celkom dobre hral na husliach a pocul aj najslabsi selest, ked bolo treba. Len hlboke zadumanie sposobovalo jeho obcasnu “hluchotu”. Takisto sa prenasalo od starsich na mladsich, ze rad fyzicky tresta, cize bije. Ciastocna pravda to bola, lenze fyzicky trest bol vtedy v skole celkom bezny. Domnievam sa, ze to robil nerad, zvycajne iba vtedy, ked musel trestat lajdactvo a nie hlupost, takpovediac od prirody. Ak poznal, ze niekomu sa ucenie nedari napriek usilovnej snahe, zasadne netrestal. Napriek tomu niekedy mal aj neprijemnosti. Hoci zriedkavo.
Bol som uz siedmak, ked jednu o rok mladsiu spoluziacku, teda siestacku vyvolal k tabuli a skusal ju z matematiky priklady, ktore sme mali na domacu ulohu. Ona tu ulohu nevypracovala a tvrdila, ze si zosit zabudla doma. Pri tabuli jej to vobec neslo. Ucila sa vsak velmi dobre, bola aj podla nasej mienky mudra. Pan ucitel zrejme usudil, ze ho klame. Mohlo to tak byt. Neovladol sa a hlavou ju zlostne postrcil k tabuli. Stalo sa to, co mozno ani nechcel: Zita (tak sa volala) narazila do tabule a z nosa zacala krvacat. Vylakana, placuc vybehla z triedy a utekala domov. Pan ucitel s vreckovkou v ruke, ktorou jej chcel pomoct, ostal ako zmeraveny. Zarazilo to aj nas a boli sme zvedavi, co sa bude diat.
Nasa zvedavost netrvala dlho a diat sa naozaj zacalo. Asi o patnast, ci dvadsat minut sa rozleteli dvere a do triedy sa sta vichor vrutila mala zenicka s prutenou, brezovou metlou v ruke, hroziac ucitelovi. Kricala cosi take, ze ona mu ukaze, co to je bit jej dceru a mozno by to bola aj urobila, keby jej dvaja osmaci nezastali cestu. Sedeli v zadnej lavici vedla dveri a spamatali sa v okamihu. Napokon sa to dobre skoncilo, pan ucitel sa ospravedlnil, Zitina matka sa upokojila a odisla. Nikdy predtym ani potom sme s panom ucitelom podobny pripad nezazili. Vtedy sa to dozvedel aj spravca skoly, nepochybne ho prijemne pohladila skodoradost, lebo oni boli jeden druhemu v oku asi ako zrnko ostreho piesku, ktore neprestava trapit.
Pan ucitel mal uz vyse tridsat rokov a napriek tomu, ze bol fesak, zil sam. Byval v podnajme u Kukurickov v Benusi. Obedy sme mu nosili v obedari z hostinca U Gönderov, ktory bol tiez v Benusi. Ked bolo treba ist, vzdy sa pytal na dobrovolnika. Pravidelne sa hlasievalo viacero chlapcov. Neraz vybraneho ziaka vopred preskusal a ak neuspel, vybral dalsieho. Poznali sme jeho zvyk, ale neodradilo nas to, posluzit mu. Obedar sme popoludni odnasali spat do hostinca a to vzdy ten, kto bol po obed. Po vyucovani, dolu Dolinou k Benusu sme casto kracali spolu a pocuvat pana ucitela tych dvadsat minut bolo viac ako poucenie, viac ako radost. Raz ma takto pozval aj do svojej izbicky. Veru mu nebolo co zavidiet, azda okrem vojenskej uniformy, ktoru mal v skrini. Bol nadporucikom v zalohe a bol na to pysny. Po rokoch, uz ako vojensky profesional som si na kasnu pana ucitela a na vojensku uniformu v nej neraz spomenul.
Napriek prisnosti nasho pana ucitela bolo s nim neraz aj veselo. Vedel ocenit vsetko, co odrazala dobra praca, snaha a usilovnost. Prirodzene, ucit sa a vediet bolo prvorade. Nezabudal vsak, ze nasi rodicia maju velmi hlboko do vrecka, ze sa nemozu zaobist bez pomoci svojich deti.
Vela dobreho sme s nim zazili aj na hodinach telocviku. Nesedel, ale cvicil a hraval sa s nami. V zime si obul svoje povestne cierne kapce po kolena a vo vysokom snehu chodil s nami, hoci sam sa nikdy nelyzoval. Nas povzbudzoval, hodnotil, zartoval a s dievcencami sa sankoval. Ak bolo na com.
Nasho pana ucitela Fitmu sme mali uprimne radi. On to nedaval prilis najavo, ale vedel to. Stacilo.

Ero Ilia

Drobnostky

(li)