8. FEBRUAR 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0507a.jpg (14641 bytes)

 

Vzacne obrazky

Az z dalekej Filadelfie zaslali do Brezna svoju rodinnu fotografiu tito manzelia. Nepoznate ich?

 

 


 

O Bravacanoch generacie 1930

15.

Vsade bola vojna

Slovenske narodne povstanie uz znamenalo vojnu celkom blizko. Nasa generacia do Povstania nesla, ale to neznamenalo, ze sa nas vojna nedotkla. Ona naozaj bola vsade a vo vsetkom. Do povstaleckej armady narukovali mnohi nasi otcovia, Hanky Sumicky, Irenky Riavkuli, Hanky Matosiacky, Pala Pucika, Laca Seju a moj. Vsetci ostatni mali v armade alebo pri partizanoch starsich bratov.

Uz minule som spomenul nedelnu noc z 3. na 4. septembra 1944. Ta noc sa pre Bravacovo stala takou pamatnou a vynimocnou, ze si to vtedy asi malokto uvedomil. Viaceri z tych mladencov, ktori rano chybali doma, sa vratili az koncom vojny alebo po nej. A niektori neprisli nikdy: Jano Misko (Pobis), starsi brat Era Miska v boji padol, nevedno ani kde, takisto jeho generacny druh a spoluziak zo skoly Jozo Orovcik. Mena oboch su zvecnene na pomnicku pri Obecnom urade v Bravacove. Opat nemozem nespomenut nasho pana ucitela Pavla Fitmu. Do Povstania nastupil v breznianskej kasarni medzi prvymi a v septembri 1944 padol pri Telgarte. Aj jeho meno by malo byt na pomnicku, nielen preto, ze su tam jeho ziaci, ale z vdaky vsetkych Bravacanov, ktorym odovzdaval svoje vedomosti a, nebojim sa povedat, aj seba sameho.

Povstanie sa pre Bravacovo takmer stalo tragickym, hoci sa v okoli nebojovalo. Este pred zaciatkom SNP, vojaci, asi z Troch Dubov, dotiahli do dediny dve vlecky, z ktorych jedna bola cisterna, plna leteckeho benzinu. Umiestnili ich v zahrade u Bodidkov. Pod jablonami boli vyborne zamaskovane. Polne letisko sa budovalo v Rohoznej, v casti Krticna a preco ta cisterna bola v Bravacove, naozaj nevedno. Ked sa blizili Nemci, vojaci benzin vypustili do maleho potocka uprostred dediny. Majitel obchodu V. Spevak mal auto a od vojakov benzin doslova zobronil. Dali mu jednu kanvu. A tak benzin tiekol dolu potocikom do vacsieho v Doline a mohol dorazit az do Hrona, ale nestihol. V Bravacove bol na navsteve u starych rodicov mladik z Benusa. Asi na pol ceste v Doline hodil do potoka horiacu zapalku, vraj co to urobi. Asi to v okamihu pochopil, ale bolo neskoro. Potok vzblkol a sta ohnivy had postupoval k dedine, Asi bolo stastim, ze pod Stranickou bol potok zvacseny zumpou a na vode bolo benzinu vela, podpalil najblizsi strom a ohen bolo vidno z dediny. Spominany obchodnik rychlo zorganizoval vsetkych, co mali ruky, nohy, motyky a lopaty na prehradenie potocika pod dedinou. Ani nie patdesiat metrov od prveho domu. Tak sa horiaceho hada podarilo zastavit. Dedina by inak asi lahla popolom. Najblizsie domy k potociku boli drevenice a tiez drevene mastale. Naisto by horeli ako fakle. Na prehradeni potocika pracovali najma zeny, ale aj chlapci a dievcata, najma Fero Osika, Jozko Kanik, Palo Pucik, Dezo Kaciar, Hanka Sumicka, Irenka Riavkula, Hanka Retiazkula, Hanka Mezula, vsetci, co mali najblizsie a boli doma.

Po ustupe povstalcov do hor prisli okupanti, Nemci a obcas Madari. Chlapi z povstaleckej armady sa pocas dvoch tyzdnov zakradali domov po nociach. Ak okupantov nebolo, alebo ich bolo malo, prichadzali partizani pytat poziven a ludia dali, aj to posledne. Aj nasa generacia podporovala partizanov, najma Srncani a Podholcani, ktori mali do lesa na skok. V celom okoli vycinala rodina Gönderovcov z Benusa. Mladsi syn Bandy (neviem, ci to bolo jeho skutocne meno) sa pasoval na porucika Domobrany, sformoval si akysi trestny oddiel a s pomocou okupantov terorizoval siroke okolie. Dobre poznal vsetky hory. Vypalil Sajdochovu horaren v Gasparove, horaren na Vyhonisku v Bravacove, kde udajne osobne zavrazdil horarovu manzelku a jej otca. Osobne umucil aj choreho partizana z Benusa. Kolko obeti mal na svedomi, ktore sa po vojne nasli v nasich horach, nikto nikdy nezistil.

V druhu decembrovu nedelu som sa v hostinci u Gönderovcov ocitol aj ja so skupinou Bravacanov. Na Beluske sme opatrovali statok a kazdu nedelu rano chodili domov a popoludni sa vracali. V tu nedelu nas na okraji Filipova zastavila nemecka hliadka a odviedla do Benusa do Gönderov. Zislo sa nas tam asi patnast chlapcov a Vincent Pacesa, ujo mojho bratranca, ktory bol spolu s nami na pacesovskom majetku. Drzali nas vo velkej sale krcmy a nic sa nedialo. Trpli sme, co s nami bude. Napokon sa V. Pacesovi akosi podarilo privolat stareho Göndera, ktoreho dobre poznal, vysvetlil mu, kde sme boli a ziadal ho o pomoc. Vselijako sa vykrucal, ze to Nemci, ze oni nic nemozu. Neverili sme mu a on to asi poznal. Napokon po troch hodinach nas prepustili bez jedineho slova vysvetlenia. Rychlo sme opustili krcmu a ponahlali sa cim skor prec, hore Dolinou do Bravacova. Az doma sme si vydychli a spadol z nas opravneny strach.

Onedlho, na potesenie celych Bielych Handlov, sa “slava” a pycha Gönderovcov skoncila. Pri Bujakove pred dolinou Studeno si na Bandyho a Nemcov, ktori boli s nim na akcii, pockali partizani a vsetkych zlikvidovali.

Nacim este spomenut, ze sme cez Povstanie nemali farara. Frico Zelina sa koncom augusta stratil a vratil sa az po ustupe povstalcov z hor. Vravelo sa, ze bojoval proti SNP s gardistami. Po navrate to v kostole vo svojej kazni poprel. Mozno mu niektori ludia aj uverili. V roku 1962 pri procese s prislusnikmi Pohotovostnych oddielov Hlinkovej gardy ho spominali, ze bol ich duchovnym otcom. Vtedy uz nezil. Asi mal stastie.

 

Ero Ilia


Von oknom

Ked sa pozriem von oknom
samy sneh a lad, hned
si beriem sanky a idem
sa sankovat.

Ked uz som tu von
pada na mna sneh
vietor si tu tancuje a
ja s nim tiez.

Patricia Kominakova, piatacka

h0507i.jpg (15346 bytes)

Ilustracne foto: Mikulas Dudas


 

Drobnostky

Mesto Revuca (1357) a Brezno (1265) maju vela spolocneho v oblasti historickej aj kulturnoliterarnej. Obidve mesta prezili krusne casy, ale nasli sa i chvile radostnejsie. Teraz mam na mysli udrziavanie medzi ludmi moralneho slovenskeho a narodneho povedomia. Jedno i druhe (okresne mesta) sa chystaju na spomienkove oslavy. Brezno si pripomenie 740 rokov od prvej pisomnej zmienky (pocuvam, ze vyjde nova, obsahovo bohatsia publikacia) a Revuca o dva roky 650-ku. O Brezne co – to vieme. V nom zijeme. Preto o Revucej este tieto slova naviac. Okrem ineho, jej hviezdne roky plynuli v rokoch 1862 – 1874, ked tu posobilo Prve slovenske evanjelicke gymnazium. Dvanast rokov existencie prinieslo svoje plody. Profesori a ucitelia, ako A. H. Skultety, Samuel Ormis, Ivan B. Zoch a dalsi vychovali 565 knazov, politikov, pravnikov, spisovatelov, narodnych buditelov, ktori na prelome 19. a 20. storocia, v case madarizacie dvihali mravne i charakterove povedomie Slovakov.
Lubomir Feldek, basnik a prekladatel v jednom svojom zamysleni (novinovy clanok) vysvetluje ako W. Goethe stvoril, objavil Slovakov. Zaujimave odhalenie davnej minulosti. Stalo sa to takto. Jan Kollar, autor Narodnych spievaniek, v roku 1817 odisiel studovat do Nemecka (Jena). Zaumienil si, ze vo Weimare navstivi J. W. Goetheho. Mienku splnil. Goethe ho prijal s tym presvedcenim, ze Kollar je Madar. “Nie som Madar, som Slovak. Slovak som”, sprizvukoval Kollar. “Aha, to je dobre. Viem, ze Slovaci maju pekne piesne. Prelozte niekolko do nemeckeho jazyka. Prineste mi ich.”, mal poziadavku Goethe. O mesiac a ci dva stretli sa tito velikani pisaneho slova v Kniezacej weimarskej zahrade. A Goethe hned na Kollara: “Co je so slovenskymi spievankami. Cakam, cakam a nic...” A tak na podnet Goetheho musel Kollar siahnut do stoloveho priecinku so spievankami, ale aj so zvykmi a roznymi prihodami... Dal sa do prekladu, aby nezostal dlznikom v ociach Goetheho. Potom Kollar sustavnejsie zacal zoradovat piesne tak, aby Spievanky v roku 1834 a 1835 uzreli svetlo sveta.
Daniel Krman ml. (1663 – 1740), vysokovzdelany knaz, bol clenom delegacie, ktora uskutocnila cestu z Horneho Uhorska (Slovensko) az hen ku svedskemu kralovi Karolovi Xll. Na tuto put ich vyslal Frantisek Rakoczi ll. To preto, aby sa stali sprostredkovatelmi medzi Karolom Xll. a ruskym carom Petrom Velkym. Viedli medzi sebou vojnu. Krman si robil z cesty poznamky a pri navrate domov ich knizne spracoval ako Cestovny dennik od 14. maja 1708 do 5. septembra 1709 (v ten rok kuruci vypalili v ciernohronskom udoli vari sest osad). V tej knihe zachytil i krutu zimu - januar 1709. A kedze je aj u nas teraz zima, niekolko perliciek z tej Krmanovskej bieloruskej. Pise: Januar 1709. Zima kruta. Z ust vypustena slina, kym sa dostala na zem, zamrzla; zamrznute vrabce zo striech padali; vojakom odmrzali “chulostive veci”, ba aj nohy, nosy, usi...; draguni, ktori museli cakat na konoch na prikazy, zamrzli na kamen. Uzdy drzali v rukach tak silno, ze im museli palec poobrezovat... Kone zimu pretrpeli. A co ho este prekvapilo? Prekvapenie spocivalo v tom, ze vo svedskom vojsku bolo vela velitelov s menom Karol Gustav. Len v jednom rozkaze vojenskom ich napocital sest. Jeden z nich mal priezvisko Kreuzt.

(li)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT