Tatranec – lekar a spisovatel

Velku cast svojho zivota prezil Dr. A. Rakay vo Vysokych Tatrach, kde pracoval ako lekar – a pisal. Ale podme po poriadku. MUDr. Anton Rakay sa narodil 15. maja 1925 vo Vrbovom v Trnavskom okrese. Po maturite na gymnaziu v Malackach studoval na Lekarskej fakulte univerzity Komenskeho v Bratislave, kde v roku 1950 promoval. Po promocii nastupil ako lekar do liecebneho ustavu vo Vysokych Tatrach, kde pracoval tridsatsedem rokov ako pneumoftizeolog. Svoje celozivotne klinicke skusenosti, poznatky z vyskumu i z denneho kontaktu s najtazsimi formami plucnych ochoreni spracoval vo vyse patdesiatich publikovanych vedeckych pracach a vo viac ako stodvadsiatich odbornych prednaskach. Ako odbojny a vzdorovity clovek v minulom rezime prilis hlasno hladal pravdu a musel opustit sanatorium i region Tatier. Od roku 1988 zil v Hnusti a venoval sa literarnej tvorbe. V marci 1997 sa vratil do milovanych Tatier a zije a pise v Stole.
Hlavnou devizou Rakayho romanov je citavost, ako aj klasicke skumanie kriterii mravnosti (Zrno a plevy, Koniec sezony v raji, Dvojita stredova ciara, Tiche biele steny, Zatmenie hviezd). V romane Tabu burcuje proti nachylnosti k bezmocnosti a nebezpecnej filozofii mlcania a zamlcovania pravdy o rakovine. V romane Podaj ruku smrti uvazuje o eutanazii. Medzi jeho posledne knizky patria: Zakon prezitia – v romane je dej situovany do atraktivneho vidieckeho zdravotnickeho zariadenia, knizka A zit budes dalej je roman o otazkach a filozofii transplantacii ludskych organov. Pre deti napisal Rozpravky z Javorovej doliny z prostredia tatranskej prirody.
Doktor Rakay je vasnivy vysokohorsky turista a pochodil nielen Tatry, ale aj Alpy – svajciarske, francuzske aj talianske. O svojom vztahu k V. Tatran napr. hovori: “V roku 1968 som mohol zostat zit vo Francuzsku, ale ja som sa i s rodinou vratil, lebo Slovensko mam jednuducho rad. Mam rad Tatry, do ktorych som po prvy raz prisiel z Vrboveho v roku 1936 ako skaut. Vtedy sme vystupili na Krivan a spali pod stolom na Zbojnickej chate, lebo inde nebolo miesta. V Tatrach som sa profesionalne realizoval, opatrujem tam vnucata, mam tam pochovaneho syna. Mam k Tatram hlboke citove vazby, fixovane aj nezabudnutelnymi zazitkami pri potulkach nimi v kazdom pocasi... Lekarsky som prezil – dalo by sa povedat – s jednym okom na plucnej snimke pacienta a s druhym na stenach Gerlachu za oknom ordinacie. Viem, ze obrovsku zasluhu na vylieceni mojich pacientov mala prave mudra, laskava a hojiva kolegyna priroda. Tato priroda ma inspiruje aj ako spisovatela, cize – je to jedno a to iste zriedlo. Teraz sa zpoza pisacieho stola pozeram, ako ruzovie na svitani najprv hrot Krivana, potom Solisko, potom Zadna Basta, Satan... Ocami putujem po tych znamych prechodenych hrebenovkach. Ako lekar diagnostikujem, ako clovek ochutnavam, ako spisovatel iba davam na papier... Som stastny, ked v textoch citatelia tento moj vztah k prirode desifruju...”
Doktor Rakay navstivil Brezno viackrat a trikrat si pobesedoval s citatelmi kniznice i s clenmi klubu dochodcov. Nie je vylucene, ze sa s nim na besede o jeho najnovsich knizkach este stretneme. Zelame mu ku krasnemu jubileu este vela zdravia, elanu a tvorivych uspechov.

A. Prepletana

Kto ide dolinou, zbojnici, ci cukrovi furmani?

Preco sa ty, vojacik, neponahlas domov, ale posedavas na medziach a divas sa po tomto bozom svete, ako keby si len teraz nan prisiel? Neviem. Ked som uz takmer doma, zrazu sa neponahlam. Verim, ze som vojnu prezil, a citim sa, ako keby som nebol z domu ani na krok. A ked su rodicia vraj v Kosiciach...
Usilujem sa pomaly si vsetko uvedomit, ohmatat a naozaj tomu uverit.
Hore Hronom idu furmani, sedia si na vreciach, sibkaju kone a fajcia. Furmani maju uniformy ako ja, asi su to vozatajci, divaju sa na mna, ale ma nepoznaju. Raz mi to sami dosvedcia tam na lavicke... Ja poznavam hned prveho. Jozo Gazdik. Aj doma mali kone. Vie pohanat, je z furmanskej rodiny.
“Hej! Pockaj, furman, nesibaj...! Neodviezol by si ma?”
“Ho!”
“Co sa tak divas na mna?”
“Na, ved ty si... Matus! Ho! Stojte, kone, to je predsa Matus! Ved teba zabilo, clovece! Jeden prisiel, vratil sa, vraj je zo Zvolena a u nas sa ozenil, kucharom vam bol, fajn chlap, videl, ako ta pri nejakom kostole zabilo. Chlapi, sem sa!”
Kone zastali, furmani – vojaci sa zbehli okolo mna a podavaju mi ruky, usmievaju sa a ponukaju cigarety.
“Mat ti skoro umreli od zialu, clovece, ponahlaj sa domov.. a potom za nimi... Do Kosic.”
Sedim na vreci, vozy hrkocu hore dolinou.
“Co veziete furmani?”
“Rekvirujeme cukor. Od Povstania ho tu zostali cele vozne. Chces? Mozes si vziat aj za ruksak.”
“Nechcem. Staci za hrst.”
“Daj ciapku...”
“A ludia sa nehnevaju, ked im ho beriete?”
“Hnevaju, ale cukor je nas, vojensky, povstalecky. Vezmeme jednemu, ten nas posle k druhemu, druhy povie, kde ho ma treti, a tak zrekvirujeme v celej dedine. Pat vriec zoberieme, jedno predsa skryju. Ale vdaka aj za tych pat.”
Cukrova kolona zastava tam, kde sa do seba vlievaju Hrony. Cierny do Bieleho a Biely do Cierneho. Cukrova kolona ide dalej po pravom brehu Bieleho Hrona k novym kasarnam. Ja sa pustam zase ako pesiak hore Ciernym Hronom. Az ked uvidim horu, spod ktorej prameni, az vtedy budem doma.

Medzi zenami

“Nie, dnes masinka na Cierny Hron nepojde.”
“Ale pan lesmajster vraveli, ze pojde.”
“A ja vravim, ze nepojde.”
“Chcete sa nas zbavit, a ked budeme v doline, tak nas predbehne.”
Zelezniciar odchadza, zeny su nespokojne, ale ked prva vykrocila hore dolinou, vsetky sa pustili za nou.
Zelezniciar zase vysiel z kancelarie a obracia sa ku mne.
“Naozaj nepojdeme, necakaj... Nie si ty... pockaj... nie si ty Zrazov Matus?”
“Som.”
“A ides zo zajatia?”
“Hej...”
“Tiha! To bude u vas radosti. Tak cerus... Masinka naozaj dnes nepojde. Chod so zenami, bude ti veselsie.”
Dobehol som ich v doline za Hroncom pri Masarykovej chate. Obzreli sa, pockali vojaka.
Zien je sedem, vlastne len pat, lebo jedno je dievca zo dvanastrocne, druha je taka, no... co ja viem, divat sa vie na vojaka uz inaksie ako dvanastrocna. Podla kroja i podla reci su vsetky Ciernohronky. Nepoznam ani jednu. Ani ony mna.
“A skadeze sa oni, pan vojak?”
Ak si dam pozor na nezmakcim “k” ako ony, nemusim byt z Cierneho Hrona.
“Hadajte, tetka, mozno uhadnete.”
“Od Fajtov alebo od Komov. No ci dobre hadam?”
Ej, bodaj ta. Papulnica je mudra ako jezibaba. Na prvy raz uhadla, ale ja svoj Komov zatajim, budem... budem stamodtial, spoza tych vrchov, poviem dve – tri slova ako kot, lou, tuz, adaj, idemo, budemo, ak chcu, aj im zaspievam, z vrsku do doliny si som zahamoval...
“Nie, tetka, neuhadli ste...”
“Tak od Jergov alebo od Medvedov.”
“Nie, tetka.”
“Nuz a skadeze ste? Z Dobroci nie, poznala by som vas...”
“Z Klenovca, tetka.”
Stal som sa Klenovcanom... Zeny mozu byt spokojne, nikomu nepoviem, co vraveli o svojom referentovi. Ze pije? Tch! Pil aj vtedy, ked nebol referentom. Vraj by bol najradsej, keby mu vsetky zeny patrili. Vela mu ich patrilo doteraz, referentovi moze patrit viac. Nie je spravodlivy? Jednym vojnove skody odhaduje vyssie, inym nizsie. Kto ho zavola na poharik... a dalej? Ze sa zajaka, ked recni, a urazi, ked ho zastavia na ulici v uradnej veci? Pokazil ho urad. Ked pridu za nim do uradu, hneva sa, ze pre ludi nema kedy robit. Tak je to u nich v Ciernom Hronci.
“Ale co Povstanie? Predsedom tam bol taky bielovlasy...”
“Zraz? Jaj vojacik moj, to bol poriadny clovek, ale uz aj ten za pana odisiel. Toho je veru skoda za pana, nas clovek, spravodlivy, len aby sa vo svete aj on nezopsul, lebo ta panska choroba, to vam je strasne chytlavo.”
“A to ze je aka, ta panska choroba, tetka?”
“Nuz taka: malo robit, nepoznat ludi, recnit, tarat ciganstva, a neopytat sa ludi, co si oni o tom vsetkom myslia, a ked to sami povedia, nepocuvat ich.”
“O com by ludia radi hovorili?”
“Nuz o tych vojnovych skodach... Alebo: vydavaju karticky, ze kto bol v odboji. Nuz ktoze bol? My sme tu veru vsetci boli v odboji. Kolko raz mna chceli Nemci zastrelit! A partizani? Ti furt chodili. Chleba dajte, haby dajte, vsetky krumple mi vyjedli, a ked som im nedala palenky, este sa aj nahnevali. Alebo ked som im nedovolila spavat v dome, lebo...”
Papulniacka prestala, zahanbila sa. Zacala nieco, cim sa nechce chvalit. Ale uz ked zacala, napokon dolozila:
“Aj tak som ju neuchranila. Sama odisla do hor za nimi. A teraz... bozemoj, ani neviem, kde lezi...”
A tak sa tato rec skoncila placom.

Zacala som to pozorovat uz minuly tyzden. Len tak si lebedim vo vani a tu to zazriem. Narastol mi palec! To je neskutocne!
Vzdy som mala male, cinske nizicky a teraz takyto podraz! A to som ani netusila, ze je to len zaciatok. Nedavno som si obliekala svoje oblubene cervene satocky s bielymi bodkami, ktore mi priniesol tatko zo sluzobky a na narodky som k nim dostala aj cervene lakovky, a skoro som rozdriapala rukavy. Bol to sok. Rozplakala som sa! Este, ze je tu mama. Vsimli ste si niekedy, ze mamy su tie najvonavejsie tety na svete? Prisla, pohladkala ma po hlave a poobede ma vzala do hrackarstva. Kupila som si perfisnu barbinu a na saty som uplne zabudla. Potom sme sli na “zmrzku” a ja som sa z nej vecer pozvracala, ale aj tak to bol skvely den.
Bohuzial, jeden z tych poslednych.
Dnes som dostala patku z matiky. Nic som si z toho nerobila, nebolo to prvykrat, co som namiesto vcelicky ulovila prasiatko. Domov som prisla v pozitivnej nalade. Ako vzdy, napisala som si ulohy, pozrela si telku a asi patkrat zabila brata v pocitacovej hre. Tatko prisiel domov okolo siedmej, prave ked mama dovarala veceru. Ked pride ocino, vzdy sa vsetci spolu naveceriame. Vonalo to dobre a kedze ja mam apetit ako slonica, nalozila som si poriadnu porciu a zacala hltat. “Ako bolo v skole? Nieco nove?” Klasicka otazka. Brat zamumlal nieco nieco, ze ako vzdy a pozornost sa obratila na mna. Je to taky rodinny ritual, najprv brat, potom ja, chvilu ticho, potom mma, ze co navari cez vikend, a tak. Spokojne, s plnymi ustami som im rozpovedala prihodu so spoluziakom, ktory na vytvarke namaloval nasu pani ucitelku, ale bez siat. A ako sa vsetci smiali, okrem pani ucitelky. A potom som spomenula tu patku. Nastalo ticho, ale nie bezne. Po chvili si otec odkaslal a zacal mi nieco rozpravat. Vobec som mu nerozumela, rozpraval akosi cudne. Zachytila som len zopar slov ako zodpovednost, buducnost, ze som lajdak... V tej chvili, ked som sa chcela nahlas opytat, co to znamena, vstupila do toho mama. Obidvaja rozpravali stale rychlejsie a hlasnejsie, a ja som akosi vypadla z nasho rodinneho ritualu. Od toho dna to uz islo z kopca.
Zistila som, ze zhorsovanie sa mojej pozicie je priamo umerne zavisle od rastu mojho palca. Podrastol o par milimetrov, otca skoro trafil slak, ked som dozvedela, ze som zostala po skole. Opat o nieco narastol, mama mi vytala po zadku, a to len preto, ze som sa rozkrikovala v obchode, lebo mi nechcela kupit jahodovu tycinku. Uz bol vacsi presne o jeden centimeter, ked som dostala mojho prveho zaracha. Ako uz mnohokrat predtym, vykvakala som za vlasy nasu malu a uvrestanu susedu, no tentokrat to nasi neututlali tym, ze pozvali susedovcov na kavu. Vobec som to nechapala. Mama si asi vsimla vyraz zmatku v mojich ociach a raz vecer ma prisla pozakryvat perinou. Pripomenulo mi to stare casy, ked ma pohladila po vlasoch a vytiahla mi perinu az po krk. Vsetko ale pokazila, ked mi zacala potichu vysvetlovat, ze uz nie som to male dievcatko a musim sa podla toho spravat, ze vraj rastiem a coskoro bude zo mna slecna. Mama sa naozaj snazila, no ja som pochopila len tolko, ze ak sa mame vratit do zabehanych kolaji, existuje len jedno riesenie, prestat rast. Ked clovek vyrastie, vsetko sa komplikuje, a to si ja na triko nevezmem. To teda nie! Musim povedat, ze som sa na tomto “projekte” poriadne zapotila, obrazne aj doslovne. Nosila som o cislo mensie topanky, tricka s macikmi a vlasy zasadne v dvoch copikoch. Vydrzala som to asi dva – tri mesiace, a potom ma zlomil tlak okolia, ale hlavne ten v topankach. Palec sa mi totiz neuveritelne zvacsil a ja som sa v topankach uz len suchtala po uliciach. Neostavalo mi teda nic ine, ako sa zmierit s mojou situaciou a prestat sa neustale pytat preco. Preco prave ja? Priznama som si, ze dospievam a tiez, ze sa mi to vobec, ale vobec nepaci.

Alena Kurajdova