Osamely bezec

Ivan Laucik (1944 - 2004), ucitel a basnik, jeden z troch Osamelych bezcov (Laucik, Repko a Strpka) mal rad prirodu, vysokohorsku turistiku, ticho jaskynnych priestorov, svojich ziakov, hory nielen v liptovskej oblasti (ucil v L. Mikulasi), ale prisiel a presiel i Dobrocsky prales a v lesovni v Pustej si tiez musel posediet. Tvrdim to na zaklade dvoch basni zo zbierky Na prahu pocutelnosti (1988). Dolinu Cierneho Hrona mohol navstivit rok - dva predtym. Cestickami ciernobalockych hor isto-iste nepresiel sam. Mozno mal sprievodcu - lesnika z Lesneho zavodu Cierny Balog. Nech nas to netrapi. Radsej uvedme par myslienok z basne Z Dobrocskeho pralesa. Vyvolali ich mohutne jedle a ine viacstorocne dreviny: Je to fotografia a zaroven/obrys slzy v rukopise,/co patri vsetkym./Teplotne rozhranie,/ktorym putujeme,/medzi rukou a kovom .../Javory ustupuju plamenom bukov./Ako koza/pokryva udolie lisajnikova pust ...
Druha Laucikova basen ma nazov totozny s castou chotara na konci Korytarskej doliny. Tam stala lesovna (a ci este stoji) ako hniezdo orla skalneho. Viac rokov tam zil s rodinou lesnik Stulajter. Tam, v tych priestoroch vznikali verse: Vzdusnou ciarou ku dnu/nase stopy sa stale vracaju/od stien do stredu./Pritomnost stale premoka./Hodiny idu vnutri .../To prudke vymedzenie od jasu,/od ladovo cisteho pocitu zivota ...

(sg)

Nadsenie a laska ku krajine detstva
(k nedozitej 65-ke basnika Mariana Kovacika)

Pisal poeziu adresovanu co najsirsim vrstvam citatelov. Neobluboval velke slova, nikdy nepresadzoval seba ani svoju poeziu – ta si sama nasla svojich citatelov. Bol skromny a triezvy v posudzovani seba – bol normalne clovecensky. Bol...
O poslani basnika hovoril: “V case narodnostneho utlaku bol do istej miery hrdinom kazdy, kto pisal v materinskom jazyku. Poezia upevnovala narodne povedomie uz tym, ze ukazovala tvarnost, krasu, lubozvucnost a opravnenost slovenciny. Poezia sturovcov vznikala v obdobi romantizmu a hadam aj z toho vyplynul romantizujuci vztah k basnikovi ako k tribunovi ci bardovi naroda... V sucasnosti sa do popredia dostava viac otazka jeho obcianskej zodpovednosti... Podmienkou pre vznik dobrej poezie je ludska osobnost tvorcu... Poeziu pokladam za jedinecny vyraz a podnet zivota... je to podla mna jedna zo zivin, nevyhnutna pre zdravy vyvoj a rozvoj duchovneho zivota jednotlivca i spolocnosti... V tom vidim jej realnu moznost, ved – hory prenasat dokaze len laska...”
Basnik, spisovatel pre deti, dramatik/prekladatel, dlhorocny sefredaktor literarneho casopisu Romboid a v poslednych rokoch svojho zivota veduci redaktor casopisu vydavatelstva SAV. Ing. Marian Kovacik sa narodil 20. maja 1940 v blizkej dedine Bystra. A basnikom sa stal “napriek” tomu, ze vystudoval odbor fyzika pevnych latok na SVST v Bratislave. Na prelome 70. a 80. rokov bol pat rokov riaditelom Bratislavskej lyry – napisal aj texty piesni pre hudobnu komediu Igora Bazlika Veselica. V druhej polovici 90. rokov pracoval na Ministerstve kultury SR.
Debutoval basnickou zbierkou Suradnice, nasledovali zbierky Vodoznak, Modre obdobie, Pramienok a Medzimesto. Pre deti napisal Vrabecedu a Basnicky zo psiny a detom boli urcene aj rozpravkove hry O stastnej princeznej, Zub mudrosti, Zlatohlaska, serialy vecernickov Vesele prihody Macneho Macika a strasiaka Adama, Rozpravky z makovnika. Prekladal z polstiny a rustiny.
Literarny vedec a kritik, Mytnan, profesor Jan Stevcek o jeho zbierke Medzimesto napisal: “Medzimesto je nesentimentalnym lyrickym zivotopisom, je monologom, do ktoreho vstupuju aj ine hlasy, napriklad cudzi hlas detstva, hlas zeny a hlas velkeho sveta... kazdy z tychto hlasov ma v skladbe organicku funkciu, pocnuc funkciou nehy a odovzdania, spomienky, meditacie nad minulym, po funkcii spritomnenia, ktore dava celej skladbe ustredny zmysel...”
Basnik Marian Kovacik svojim dielom vydal svoj “erb” a svoju “pecat” a silno si uvedomoval najma spatost so svojou generaciou, ktorej detstva sa dotkla vojna a ktora neskor zazivala skromnost, ale najma nadsenie a lasku ku krajine detstva. Jeho poezia na malom priestore vypoveda o mnozstve poloh a farieb zivota.
Marian Kovacik zomrel v marci 2004 v liecebnom zariadeni v Lehniciach a pochovany je v Slavicom udoli v Bratislave.

A. Prepletana

60. vyrocie skoncenia 2. svetovej vojny
NAVRAT
(uryvok z romanu Ladislava Tazkeho Evajnelium catara Matusa)

Krstna mat odhalili spiona
Zastali sme v prvej ciernohronskej osade pri napajadle. Tu som napajal smadne volky, ked som vozil seno z breznianskeho pola. Teraz si pod zliabkom umyvam ruky, tvar, spominam si na huclika, na stajeraky. Tie by vypili za plny hrant vody. Zeny nech si idu, ja si trocha posedim, popocuvam, co mi povie ciernohronska vodicka. Cez desat osad chcem prejst sam a do tej svojej by som najradsej prisiel v noci. Pri kazdom dome by som postal, rozpamatal sa na ludi, najdlhsie by som postal na nasom dvore a potom zaklopal. Nepridem na koni, mama okno neotvori, ale aspon v noci pridem.
“A coze ty tu tak sedis, do vodicky hladis? Zle ti prislo?”
“Nie, tetka, chcem vediet, ako chuti vasa voda. Ona ma tu drzi.”
Kolkoze ich tu zase stoji, cajok ciernohronskych? Jedna s vedrom, druha s drevenymi kupami, tretia s kanvickou, stvrta... piata... Prekazam vam, zeny, co sa tak divate? Nikdy ste nevideli vojaka?
“Uz idem, naberajte si...”
“Pockaj vojak. A cize si?”
Ako lahko sa cigani. Staci raz a druhy raz si uz aj ja zacinam mysliet, ze som z Klenovca ci z Klenovskych vrchov.
“A ci si nevidel Donovala Jana? Pri jazdcoch sluzil...”
“A Muransky Tono, nebol niekde s tebou?”
“A Precuch Michal... take falosne cizm mal ako ty.”
“Medved Julo, aj ten bol v zajati, nestretli ste sa?”
“Belko Jano... toho vraj roztrhalo...”
“Vransky Palo... nestretol si?”
Kolko som ich mal stretnut? Z Cierneho Hrona bolo v tejto vojne aspon seststo alebo aj tisic chlapov. A ja som stretol, pravdaze som stretol... dvoch – troch. Zeny placu, lebo som nestretol toho ich, a to znamena, ze je mrtvy. Zeny by plakali aj vtedy, keby som ho bol stretol. Plakali by od radosti i pochybnosti. Ak si stretol, preco sa nevartil s tebou?
“Pridu! Uvidite! Vsetci pridu.”
“Ved uz aj prisli podaktori, ale nie vsetci.”
Vsetci sa ani nevratia, zeny cierne, ja vas klamem. Vy uz smutok za nimi nosite. Ked vam na papieri oznamia, ze sa nevratia, zacnete vykladat, rukami zalamovat, uz davno v srdci skladate svoje kvilive spevy, ktorymi by ste chceli mrtveho ozivit.
Preco je v tychto horach vsetko zvacsene? Radost i zial. Aka sila je v tychto horach zakliata?
“Vravis, vojak, ze si z Klenovskych vrchov?”
Musim sa zasmiat. Ak ma tato prisna tvar prichyti pri klamstve, pred vsetkymi mi povie nieco, co do smrti nezabudnem. Aj ta tvar sa zasmiala.
“A nie si ty krstnej... Malikin?”
Zase som chlapcek. Raz som Matejov, raz Malikin, raz cela mat a hned zase cely otec.
“Ci som vasej krstnej, co neviem, tetka. Nieci som.”
“Hned som ta poznala, cela mat, veru, rodina sme my, chlapce, a ty sedis pri hrante! Ale toto! Ved sa od hanby prepadnej, ze ta tu necham sediet ako zobraka. Uz aj k nam, vojak. Ja teba dam Klenovske vrchy!”
Nie, nesiel som ku krstnej materi, za hrncek chladneho cmaru som vypil na dvore. A tom som, krstna mat moja, nemal urobit. Ved som ja clovek slaby, moj zaludok uz ani nevie, kedy pil taku dobrotu.