21. JUN 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT


Vzacne obrazky

Brezniansky notar A. Oberhauser bol vybornym fotografom. Vdaka nemu mame moznost spoznavat mesto, jeho zakutia a zivot v tridsiatych rokoch minuleho storocia prostrednictvom jeho optiky. Aj tuto spolocensku zabavu s ciganskou kapelou. Pamatate sa na ich mena?

 


Ziaci k 60. vyrociu oslobodenia stredneho Slovenska

Do detskych oci nepatri smutok

Kedze sme si pripomenuli 60. vyrocie oslobodenia Polomky, zasla som za mojou prastarou mamou Elenou Pohancanikovou a polozila som jej par zvedavych otazok.
“Starka, kolko ste mali vtedy rokov, ked do dediny prisli nemecki vojaci?”
“Velmi dobre si na to pamatam. Bolo to v zime roku 1944, ked do dediny vtrhli vojaci. Boli to tazke roky. Mala som vtedy asi sedemnast rokov. Byvali sme pod hlavnou ulicou. Pri pekarni boli ubytovani nemecki vojaci a v starej skole mali osetrovnu s lekarom. My deti sme sa museli starat o ranenych vojakov.”
“Nemecki vojaci prisli na tankoch?”
“Ano. Videla som tanky, gulomety a dela.”
“Bali ste sa nemeckych vojakov?”
“Pravdaze. Stale nas zastavovali a kontrolovali, nemohli sme vecer vychadzat z domu, lebo na nas mierili samopalmi a kricali na nas: “Halt! - Stoj! Ruky hore!” “Bali sme sa ich, radsej sme ich posluchli, aby nas neposlali do “lagru”. Do lagru poslali mnoho muzov z dediny. Aj moj brat bol v zajati v lagri Kassel. A tvoj prastary otec bol v zajati v Taliansku.”
“Bojovalo sa aj v dedine?”
“Len ked sa priblizil front. Nejake prestrelky boli aj po okoli. My sme sa bali, a tak sme sa isli ukryt do hor. Zobrali sme si so sebou len par veci a vsetko sme nechali doma. Vzali sme si len potraviny a periny, aby nam nebola zima. Vtedy Nemci pobrali ludom dobytok a kone.”
“Stretli ste sa aj s partizanmi?”
“Ano, v okoli boli aj partizani. Piekli sme im domaci chlieb a nosili sme im ho do hor.”
“Mali vtedy vasi rodicia pracu?”
“Do zimy roku 1944 otec pracoval na pile. Pila vtedy zamestnavala vyse tristo robotnikov. Mzda bola patnast korun na den. Ostatni muzi dochadzali za pracou do Harmanca. Zeny sa starali o domacnost.”
“Chodili ste do skoly?”
“Ano, chodili, ale iba po odchode vojakov zo skoly.”
“Kedy bola oslobodena Polomka?”
“Polomka bola oslobodena 29. januara 1945 jednotkami rumunskej armady. Pamatam si na to, ako mali v dedine zalozenu polnu kuchynu. Mrtvych rumunskych vojakov pochovavali na nas cintorin. Boli tu pochovani len docasne, no aj tak tu bolo asi patdesiat vojenskych hrobov.”
“Co ste robili po vojne?”
“Po vojne som sa 5. aprila 1945 vydala. Este stale sa tazko zilo, potraviny boli na pridel. Kupovalo sa na listky. Opravovali most v dedine, ktory pocas vojny vybuchol. A tiez opravili zeleznicnu trat, ktora bola rozstrielana. Veru, boli to tazke casy, najlepsie sa zije v mieri.”

Katarina Mesiarkinova, 5. B Polomka

Posledny uhorsky polyhistor

(170. vyrocie narodenia prirodovedca, politika a novinara Otta Hermana)

Medzi breznianskych rodakov, znamych nielen doma, patri aj Otto Herman – prirodovedec, politik a novinar, ktory sa v Brezne narodil 26. juna 1835 v rodine komorskeho lekara. Studia absolvoval v Miskovci, v Kosiciach a polytechniku vo Viedni. Bol zamocnickym ucnom i robotnikom, sluzil v armade, mal fotograficku dielnu v Kösegu. Pracoval aj ako konzervator v muzeu, venoval sa i redaktorcine a politike.
Otto Herman ako predstavitel radikalnej burzoaznej inteligencie bojoval za uplatnenie demokratickych slobod. Ked sa mu skoncila vojenska sluzba, bojoval na strane talianskych revolucionarov proti Rakusku a v roku 1863 na strane polskych povstalcov proti carskemu Rusku. V roku 1871 v novinach privital Parizsku komunu. Bol dlhorocnym poslancom uhorskeho snemu a autorom viac ako tristo politickych clankov.
Bol vedcom – samoukom. Vztah k prirodnym vedam ziskal u otca, ktory sa venoval ornitologii. Svoju zbierku vtakov daroval budapestianskemu muzeu. Studiu prirody sa venoval neustale, najviac vsak pocas pobytu v Dalmacii. Je pokladany za posledneho uhorskeho polyhistora – venoval sa entomologii, ichtyologii, ornitologii, antropologii, archeologii, ale aj jazykovede – studoval napr. jazyk uhorskych pastierov. Najvyznamnejsie uspechy dosiahol v ornitologii a entomologii (vedy o vtactve a hmyze). Napisal a vydal napr. dielo Fauna pavukov v Uhorsku. Zalozil a viedol aj uhorske ornitologicke stredisko a redigoval dva casopisy. Zomrel v Budapesti 27. decembra 1914.


Leta krasa

Uz leto zezlo prebera,
akaze to nadhera.
Luka samy kvet,
aby krasny bol svet.
Pozeraj sa vokol seba,
co chranit srdcom treba.
Na vedomi vzdy clovece maj,
prirodu, jej krasu naveky zachovaj.
Aj leta krasa je ti treba,
aby na stole mal si vzdy chleba.
Darom navzdy nech ti je
zlatozlte obilie.
Bohu vsak dakuj, ze to mas,
jeho stedre dary uzivas.
Luce slnka tepleho,
kvapky dazda sviezeho,
na nivach zas zdravia sila,
co v bylinkach sa ukryla.
Leto veru krasa je,
co v lone matky Zeme mas,
miluj, chran, obdivuj,
ved leta krasy su tu zas.

                                                 Milan Kovacik

Slovenske prislovia

o Lahko prisli, lahko odisli o Nahnevany nikto nebol dobry o Vsetko zle je na nieco dobre o Nie je mudry ten, kto vela vie, ale ten, kto vie, co treba vediet o Bohaty nema nikdy dost o Kto mnoho slubuje, malo splni o Proti veku nieto lieku o Keby nebolo hriechu, nebolo by peklo o Zla novina sa skor potvrdi ako dobra o Nepluj do pohara, z ktoreho si pil o Ak Janik zameskal, Jano nedohoni o Ma oci a nevidi, ma usi a nepocuje o On je najlepsi chlap, kde je sam o Kto sa sam honosi, v hlave mnoho nenosi o Chval do poval a ucinku do priecinku o Stare baby po kutoch vojnu robia o Mudry sa usmieva a blazon sa rehoce o Dobry zaciatok polovica prace o

Mgr. Jozef Pupis

Z etnografickeho zapisnika

 

 


Po narkoze

Dedko pomaly otvoril oci a chvilku trvalo, kym sa prebral. Zuby mu drkotali od zimy a ked si predstavil, ze ma vyliezt spod deky, este viac ho striaslo. Ale bolo mu treba ist na zachod, a tak chtiac – nechtiac zliezol z postele. Zacitil pach formalinu a naplo ho. Vtedy pocitil bolest brucha. Spomenul si, ze ho vcera priviezla sanitka a hned ho aj operovali, lekar vravel nieco o prasknutom slepom creve. Poobzeral sa po izbe. Miestnost velka ako hala a vsade plno pacientov, vsetci poprikryvani bielymi plachtami. “Ej, ale ich je tu.” Skusil jedneho z nich potriast a spytat sa, kde je zachod. Ale ten sa ani nepohol. “Tiez je chudak premrznuty, ved ani sa necudujem, ma na sebe len postelnu plachtu, kto to kedy videl, aby choreho cloveka, casto s horuckami takto slabo... Ale preco im aspon hlavy neodkryju, ved sa ti chudaci do jedneho podusia.” Odkryl telo a spod plachty sa na neho pozerali vyvalene oci. “No, co pozeras, chcem len vediet, kde je WC. Co si nemy? Prepanajana, nie, ved ten je nebohy. Sestricka! Hej, sestra, tu jeden zomrel! Halo!... Ano, je uplne studeny, skusim zobudit druheho a poradime sa, co robit.” Pomykal jeho suseda a ten tak isto, treti tiez... “Uz tomu rozumiem, ja som v marnici! Docerta, asi som zomrel, ale ved ja zije, viem to iste, ale ci si oni nemyslia, ze som mrtvy a zavreli ma sem. No to som teda dopadol.” Pobral sa do dalsej miestnosti a tam nad jednym stolom styria v zelenom poobliekani, zakrvaveny, volaco robia. Jeden prave vytahoval akusi zilu ci kus creva, ked ho uvidel.
“Dedko, sem nemozete, vratte sa do postele!” zakrical na neho, ale dedko uz medzitym zobral nohy na plecia.
“Coho som sa to ja dozil, oni si myslia, ze som mrtvy a nebodaj ma budu ako toho chudaka rezat za ziva,” nariekal. “Vsade naokolo sama mrtvola, ani sa nemam s kym porozpravat, treba mi na zachod a som aj smadny. Ved ci to takto mozu s clovekom...”
Na chodbe klopkali topanky a zvuk sa neustale priblizoval, dedko bol ihned v strehu: “To uz urcite idu sem.”
“Dobre rano, pan Horvath! Ako sme sa vyspali? Nesiem vam ranajky, prepacte, ze tak neskoro, ale najprv som musela obsluzit prvu triedu...”
“Tak vy o mne viete, ze som zivy? Nehrate to na mna a potom sup so mnou pod noz?”
“O com to hovorite? Ved vy ste boli operovany vcera a uspesne, pan doktor hovoril, ze ste sa mu mimoriadne vydarili.”
“Preco potom lezim medzi mrtvolami?”
“To su len nahradne priestory, na chirurgii je malo miesta.”
“Uf, to mi odlahlo, ale aj tak tomu nerozumiem, preco prave ja?”
“Ved ste to tak sam chceli, druha trieda je druha trieda.”
“Co to tu stale vravite o druhej triede, ja vam nerozumiem.” Dedko sa hltavo napil zo salky.
“No druha trieda operacie. To je standard, sem patri operacia na vratnici, narkoza uderom kladiva do hlavy, robi ju mlady chirurg so starymi nastrojmi a umiestnenie lozka podla momentalnych moznosti. Strava je polpenzia. Ako som vam uz povedala, na chirurgii nebolo miesto, tak ste tu, na patologii. Vasho predchodcu uz pochovali, tak sa uvolnilo miesto.”
“A prva trieda?”
“Operaciu prvej triedy, takzvany nadstandard, robime na operacke, narkoza je injekcna, robi ju stary chirurg s novymi nastrojmi a po operacii lezite na chirurgii s plnou penziou.”
“Ale ved toto je pod dostojnost cloveka...”
“Nuz, nemocnica sa tiez musi spravat trhovo, a tak sme polovicu oddelenia prenajali na rekreacne ucely. Nakoniec, operacny tim vas velmi chvalil, ze ste si dokonca sam asistovali pocas operacneho zakroku. Viete, ze sme tym usetrili jednu pracovnu silu, instrumentarku?”
“Ja som to predsa takto nechcel!”
“Ale, chceli, pan Horvath, predsa ste nam to povedali, ked sme vam dali moznost vyberu.”
“Nepamatam si, kedy?”
“Tesne po udere kladivom...”

Emilia Molcaniova


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT