28. JUN 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0526a.jpg (14293 bytes)
Vzacne obrazky

Zo serie fotografii uverejnenych v predchadzajucich cislach je aj dalsi zaber od notara Oberhausera. Nespoznavate tieto objekty?

 


Ziaci k 60. vyrociu oslobodenia stredneho Slovenska

Do detskych oci nepatri smutok

Bol krasny vecer a ja som isla k prastarej mame Macikovej odniest mlieko. Ked som prisla do dvora, zakricala som: “Babka, nesiem vam mlieko!” Babka so svojim potmehudskym usmevom vysla von a povedala: “Vitaj, Marienocka, moje zlate srdiecko.” Potom este dodala: “Pod do izby, nieco ti dam.” Lenze ja som nic nechcela a povedala som jej, ze som jej doniesla mlieko, pretoze ju mam velmi rada. A nie pre cukriky.
Babku som velmi pekne poprosila, aby mi porozpravala pribehy, ked bola ona este mala. Sadli sme si a babka zacala hovorit: “Narodila som sa v rodine, kde nas bolo devat deti. Zili sme velmi skromne, ale v laske a pokoji. My sme nepoznali hadky, lebo nebol na to cas. Museli sme pomahat rodicom. Moju sestricku Helenku moja mamka chcela predat bohatym bezdetnym rodicom. Ked sme to poculi, rychlo sme Helenku odniesli na sop a na nu sme nakladli seno. Zakazali sme jej rozpravat. Veruze prisli po Helenku tri razy, ale potom ich to omrzelo. Ked prisli tretikrat, odviedli sme ju k susedom. A tak suseda dohovorila zufalej mamke, ze bude este dobre, len by sa dietata nevzdavala. Ale dobre nebolo, lebo 1. septembra zautocili Nemci na Polsko a zacal sa druha svetova vojna. Och, Marienocka moja, to boli tazke a smutne casy. Nerada na to spominam a radsej ti porozpravam nieco krajsie.”
Na babkinej tvari sa ukazal smutok a zial. Vedela som, ze to bude pre nu tazke rozpravanie, ale napriek tomu som ju velmi pekne poprosila: “Babka, prosim, kto mi to porozprava, ak nie ty.” A tak babka zacala znovu rozpravat: “Sedemnasteho septembra 1939 Nemci okupovali Polsko.” Pozrela som sa nechapavo na babku a opytala som sa: “Babka, co znamena okupovat?”
“No, vies Marienky, okupovat znamena, ze Nemci prebrali moc a zacali so zbranou v rukach rozkazovat Poliakom aj Slovakom, Rusom, Ukrajincom a dalsim narodom. Dvadsiateho siedmeno marca 1940 dal Nemec Himmler zriadit koncentracny tabor v Osviencime.” Moje oci sa upreli na babku a opytala som sa: “Co je to koncentracny tabor?” “Och, dieta moje, to boli tabory, kde deti odlucili od matiek aj od otcov. Nuz a kto sa tam dostal, tak to neprezil. Pracou a hladom vycerpani ludia umierali a ostatni boli zavrazdeni. Dvanasteho maja 1942 v Osviencime zavrazdili 1500 polskych Zidov. Siesteho aprila 1941 napadli Juhoslaviu a Grecko. Dvadsiateho druheho juna 1941 Nemecko napadlo Ukrajinu a Rusko. Lenze Nemci utrpeli velku porazku pri Moskve.” S prekvapenim som sa pozrela na babku a po chvili som jej povedala: “Babka moja, ved to cela Europa bojovala. Boli aj v Kamienke Nemci?” “Nemci nas obsadili v roku 1939 a 18. oktobra 1944 prisiel front do Kamienky. Vtedy bola vypalena Litmanova a Jarabina. V Kamienke boli usadeni Nemci aj so zajatcami. Aj v nasom dome bolo 34 zajatcov. Boli unaveni, hladni a bez sil. Nemohli sme im davat jest. Lenze ani Nemci neboli bez duse, ked odisiel ich general, tak dovolili, aby sme dali zajatcom jedlo. Dokonca dvaja Nemci pomohli trom zajatcom, aby sme ich schovali. Po nociach sme im nosievali jest. Siedmeho januara zajali ruski partizani nemeckeho generala, ktory im musel prezradit vsetky plany pri Kamienskom kamenolome a 15. januara 1945 ruski vojaci oslobodili Kamienku.” “To uz bol koniec vojny, babka?”, opytal som sa. Babka sa postavila, presla ku kredencu, vybrala zo suplika fotky a rozpravala dalej: “Toto je tvoj pradedko, vo vojne prisiel o oboch rodicov. Mamku mu nechtiac zastrelil Rud, ked si cistil pusku. Velmi sa ospravedlnoval a prosil o prepacenie, aj na pohreb zostal. Nuz, tvoj pradedko mal velmi tazky zivot, lebo zostal sirotou, nemal ani surodencov. Lenze vtedy tvoj pradedko nezostal sam, lebo ludia sa mali viac radi, nemilovali len jedneho cloveka. Boli citlivejsimi, velkodusnymi a chapavejsimi voci vsetkym, aj voci sebe samym, pretoze laska ich zjemnovala a odhalovala v nich nove schopnosti. Bolest a nestastie ich spajalo.”
V mojich ockach sa objavili slzy, lebo si neviem predstavit zivot bez matky, ocka, braceky, sesricky a vsetkych mojich blizkych. Chvilu sme boli ticho a potom som povedala: “Ja by som Hitlera a Nemcov, co vrazdili, zabila!” Babka pokrutila hlavou a povedala: “Vzdy odpust svojim nepriatelom, aj ked je to velmi tazke, nic viac ich netrapi nez odpustenie. Vies, Marienka, odpustenie nezmeni minulost, ale rozsiruje a skrasluje buducnost. V dnesnom svete prevlada egoizmus. Aj vy sa casto spravate zle, nechcete sa podelit s cukrikmi, cokoladou. Ked kazdy clovek potlaci egoizmus, bude svet krajsi.” Babka zodvihla ruku a jemne ma pohladila po hlavke a povedala: “Sme sucastou obrovskeho vesmiru, v ktorom sme ako luc svetka. Marienka, zi tak, aby si zohrievala svojmi lucmi ostatnych! Je to tvojou ulohou, pretoze nikto nebol stvoreny sam pre seba.”

Maria Buvalova, 5. B Polomka


Cestou, necestou ...

Nik z nas nie je sochou hodnou biedy
a kazdy clovek omylny je,
zakopne, vstane a dalej sliedi,
nesudme, ved vo vsetkych z nas kusok dobra zije.
Len zlo sa obcas marne snazi
potlacit lasku v kazdom z nas
a spravit nas vo svoj prospech blazi,
chce vlastne rychlo skratit cas.
Cas, cez ktory sa mame k dobru obratit,
cas, ktory bije pre vsetkych z nas,
cas, ktory ma v nas uctu nestratit,
cas odhalenia ludskych kras.
A ked sa raz ocitnete na upati dvoch bral,
zvolte ten spravny si vzdy smer,
len nie prosim moj pribeh, co sa raz uz stal,
mozno vtedy najdete i mier ...

(basen z tvorby ziacky ZS Mazornikovo uverejnena v Zborniku prac ziakov zakladnych skol, ktory v novembri 2004 vydalo CVPP Brezno)


Zlata rybka na cigansky sposob

Volam sa Dezider Lakatos. Byvam v Dierovej nad Ciernou, mam jedno dieta a strnast zien, ba co to taram, jednu zenu a strnast deti. Este donedavna som bol stastny v nasej drevenej bude, nazival som si tam ako Ali pasa medzi bandurkovymi zbojnikmi. No stala sa mi taka vec: Prisla povoden a zobrala mi moju cervotocmi prezratu drevenicu aj s niekolkymi deckami. Pri ich ratovani mi v keseni uviazla zlata rybka. Uz som ju chcel zaradit do jedalnicka, ked tu sa mi prihovorila romskym hlasom:
“Dezo, Dezo, zle ty robis, radsej ma pust a splnim ti tri, mozno aj styri zelania.”
Umyl som posolenu zlatu rybku a dal som sa s nou do reci. Vravela, ze ma styky, teda, ze ich mala uz s kdekym a ze zariadi cokolvek, co si zazelam. Ilona,a ako moja stara, hned, ze nam voda vzala matrace a ze by bolo nacim nove.
“Dyk, Iloma, hadam nebudes zlau rybku zatazovat takymi hovadinami, v tom nasom provizornom chlieve nam postaci aj slama. Musime si zelat volaco onakvejsie, vsak, moja?” obratil som sa na vodneho zivocicha. “Co keby si ma urobila vajdom?”
“Ako si zelas, tak sa stane, ale teraz ma daj do akvaria, lebo voda v potoku je od tych vasich odpadkov nepozivatelna,” a clupla do pohara.
A div, divuci, stal som sa vajdom. Po urcitom case sa mi vsak zunovalo riesit malicherne spory mojich ukricanych sukmenovcov a opat som vytiahol rybku z pohara, aby sa nadychala cerstveho vzduchu.
“Chcem byt poslancom,” vravim zlatej rybke.
“Ale to asi nepojde, vy Romovia nemate zastupenie v parlamente,” mudrovala.
“Ale ja chcem,” tvrdosijne som trval na svojom.
“No, dobre, stane sa, ved napokon vo vlade mas pribuznych – ciganov habadej.”
A bol som poslancom. Ked som vsak videl, ako kazdy moj kolega tajne podnika a bohatne, nemohol som byt predsa ciernou ovcou medzi gadzami, chcel som zarabat aj ja.
“Zlata rybka, spln mi este tretie zelanie, chcel by som podnikat.” Zlata rybka sa chytila plutvami za hlavu a zabedakala:
“Dusa romska, nestastna a ci ty tusis, co to je za nezavideniahodny kumst?”
“Dyk, dokazali to ini, dokazem to i ja,” sebavedomie mi uz poriadne narastlo.
Zlata rybka bezmocne kyvla chvostom na znak suhlasu, a tak som zacal.
Najprv bolo treba vybavit si suhlas parlamentneho vyboru, zivnostensky list, potvrdnie o kupe pozemku, vyhlastenie o ucele a perspektive vyuzivania budov od odboru vystavby, odobrenie projektu, zapis do katastra, urgenicu na urychlenie zapisu, suhlas so stavbou od susediacich obyvatelov, vypis z trestneho registra, povolenia odboru zivotneho prostredia, povolenie od obecneho uradu, ziskanie clenstva zdruzenia podnikatelov, suhlas od zdruzenia podnikatelov, preukazanie vypisu z konta, ktore malo predpokladat uspesne dokoncenie stavby, povolenie okresneho hygienika, potvrdenie o sposobilosti podnikatela po zdravotnej stranke ako i psychicku sposobilost,... atd... atd. Bol som na kocni so silami a to som bol len na zaciatku.
Trvalo mi rok, kym som mohol zacat so stavbou. Dalsi, kym som ju dokoncil a vsetko uviedol do chodu. Na to mi bolo treba dalsich 23 vyplnenych tlaciv, potvrdeni, vyhlaseni, osvedceni a povoleni. A ked som rozbehol vyrobu, potom to len prislo. Kontrola za kontrolou, jedna inspekcia striedala druha, klucky si tu podavali vsetky stupne roznych institucii, oficialne i neoficialne, statne i obcianske organizacie. Ked som sa radil s kolegami, ti len lakonicky poznamenali:
“To je predsa normalne, tak to u nas chodi.”
Tak toto mala na mysli zlata rybka, ked ma vystrihala! Ale ked som uz zasiel tak daleko, povedal som si, ze musim vydrzat.
Presil rok. Uctom nebolo konca, same poplatky, dane, dary, sponzorske, pokuty, doplatky, odskodne a co ja viem, co este. Urobil som si rocne vyuctovanie a predbezne danove priznanie a zistil som, ze som hlboko v minuse, a tak sim si musel zobrat pozicku. A opat cely kolotoc ziadosti a tlaciv od rucitelov a co ja viem koho este. Nestihol som pozicku dostat a uz sa prihlasili vypalnici. Zbytocne som im tvrdil, ze nemam ani “vindru”, ako na vystrahu mi vyhodili do vzduchu auto. Ked mi mierili pistolou medzi oci, zapovedal som sa, ze koncim. Ale ako? Ved zrusenie podniku ma este viac zruinuje. Tyzden som chodil s hlavou v smutku a nakoniec som sa rozhodol, ze sa idem utopit. Vybral som sa k Hornadu a smutne pozeral do vody a co nevidim? K brehu priplavala akasi rybka, tvrdila, ze bola zlata, ale ze po vstupe do EU zdevalvovala. Ale na zazraky vraj este licenciu ma a ze mi moze pomoct.”
“Tak, co by si rad, Dezko?”
“Nechcem uz viac podnikat, nechcem byt poslancom, ani vajdom, nechcem uz zit medzi gadzovskou komunitou, vrat mi moju barabiznu. K stastiu mi uplne postaci socialka a ak ponize ciganskej osady bude krasny bandurkovy lan...”

Emilia Molcaniova


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT