Marcel Hudec, obchodnik, Valaska:
- Laicku prvu pomoc viem poskytnut v potrebnom rozsahu. Napriklad, ak ide o zlomeninu chrbta, postihnutym netreba hybat a zachovat jeho prirodzene funkcie, ako je dychanie. Pokial ide o zlomeninu koncatiny, fixovat ju. Ak postihnuteho treba transportovat mimo vozidla, chce to nevyhnutne opatrenia, aby som mu este viac neublizil. Mam mobilny telefon, aby som privolal prvu pomoc. Myslim si, ze to staci.

Marek Hanzlovic, zivnostnik, Podbrezova:
- Vedel by som poskytnut prvu pomoc. Absolvoval som zdravotnicky kurz v skole i pri robeni vodicskeho preukazu. Prvu pomoc som uz poskytoval v Bratislave pri dopravnej nehode, ked jej ucastnik mal zlomenu ruku.

Jan Tvorek, kuchar, Brezno:
- Este sa mi nestalo, ze by som musel pomahat, ale keby sa mi nieco take stalo, dufam, ze prvu pomoc by som vedel poskytnut. V prvom rade by som zistil, ci nema nahodou zlomenu chrbticu, aby som s nim velmi nehybal. V pripade, ze nedycha, poskytol by som dychanie z ust do ust. A v prvom rade by som zavolal zachranku.

Frantisek Cunderlik, dochodca, Brezno:
- Snazil by som sa zistit, o ake zranenie ide, v akom stave sa zraneny nachadza. Pomohol by som, ak by som bol schopny, vedel by som dat umele dychanie, ale v prvom rade by som zabezpecil lekarsku pomoc.

Jan Caban, maliar, Brezno:
- Ovladam vsetko, ved sme boli skoleni. Zlomenu ruku by som spevnil, dal do dlahy. Zapadnuty jazyk treba vytiahnut. Uz som pomohol svagrovi pri epileptickom zachvate a svokrovi pri zastave srdca som poskytol masaz srdca a umele dychanie.

Lubomir Krupa, dochodca, Valaska:
- Prvu pomoc by som isto poskytol v ramci mojich vedomosti. Videl som uz velmi vela dopravnych nehod, daval som uz umele dychanie.

JUDr. Anna Medvedova, notarka, Brezno:
- Chvalabohu, doteraz to nebolo treba. V prvom rade by som mobilom privolala sanitku. Keby bola zlomena ruka, nejako by som ju spevnila konarom alebo doskou a uviazala niecim. Ak by som videla, ze je v bezvedomi, snazila by som sa otvorit pusu, vytiahnut jazyk a poskytnut umele dychanie. Snazila by som sa so zranenym velmi nehybat, pokym nepride prva pomoc.

(ng, ma)

Nie je doktor ako doktor

V tomto prispevku by som chcela poukazat na nase zdravotnictvo a na to, ze nie len peniaze su to, co ho ma naplnat. Je to v prvom rade ludskost - ludsky pristup lekara k pacientovi, ucta a pochopenie. Pretoze pacienti su predovsetkym ludia a nie kusy dreva a podla toho by sa k nim mali spravat vsetci ti, ktori skladali Hippokratovu prisahu.
Tymto clankom nechcem hadzat vsetkych lekarov do jedneho vreca - a dufam, ze to tak ani nevyznie - ale chcem poukazat na jedneho “tiezdoktora". Je nim MUDr. M. S.
Tento pan sa sprava ako baca na salasi a mysli si, ze sa rozprava s ovcami a nie s ludmi. Pacientom tyka bez ohladu na ich vek, “vrieska" po nich - a to doslova, ani ich poriadne nepusti k slovu. Nepoznam zdraveho cloveka, ktory by chodil “len tak po doktoroch". Su to chori ludia - pacienti, ktori idu k lekarovi a kedze ich zdravotny stav nie je najlepsi, potrebuju skor pochopenie a mile slovo - co je tomuto “tiezdoktorovi" na mile vzdialene.
Kde je ucta k pacientovi, cloveku a k zivotu ako takemu - toto ho v skole neucili? Alebo to zabudol a citi sa naozaj ako “VAJDA" - toto je vyraz, ktory pouzil on sam. Namiesto toho, aby pacientov psychicky povzbudil, on im rozprava o tom, ako sa stretnu na kare a kto na tom kare bude pit!!!!! Toto je bohuzial moja osobna skusenost.
Ja len dufam, ze v zivote nebudem potrebovat takehoto “tiezdoktora", ktory by mi mal pomoct a tomuto panovi prajem, aby sa dozil situacie (a ja verim, ze pride ), ze bude pred svojou ordinaciou stat so zalozenymi rukami a bude volat ludi, aby prisli za nim - a kedze pacienti si budu vyberat - on sa toho uz nedozije.

Ing. K. Hiblerova

Kde sa podeli postove schranky?

V case dovoleniek v meste zaznamenavame zvyseny vyskyt dovolenkarov, ktori by radi svojim blizkym poslali domov pohladnicu. A sme pri probleme, o ktorom chcem pisat.
V centre mesta totiz nenajdete jedinu postovu schranku. Zmizli schranky z budovy byvaleho detskeho domova, z jednej i z druhej strany namestia. Podla mna na turisticko-informacnej kancelarii by automaticky mala byt schranka na postu, pretoze ked si turista kupi pohladnicu, chce ju hned aj poslat. Takto sa musi vypytovat, kde najde postu. Postove schranky by mohli byt aj pri obchodnom dome, pri hoteli Dumbier i pri zvonici. Na Ulici CSA i na Sturovej ulici sice schranky su, ale kto vam tam pojde?
Niekto moze argumentovat tym, ze ide o historicke jadro, ktore by schranky narusili. Mame vsak umelcov, ktori by mohli spravit schranky pripominajuce tie spred niekolkych storoci.

(vv)

K vyrociu umrtia Martina Razusa

Osmeho augusta uplynulo sestdesiatosem rokov od chvile, ked sa do celeho Slovenska - a vtedy este aj celeho Ceskoslovenska - rozletela sprava, ze na breznianskej fare sa so svojim narodom rozlucil Martin Razus. Zivot a tvorba zaraduju Razusa ako dostojneho pokracovatela generacie Sturovcov, a to nielen ako predsedu Slovenskej narodnej strany, ktoru oni zalozili. Slovensko v nom stracalo mravnu autoritu, neskorumpovatelneho verejneho kritika prehmatov vrchnosti a neohrozeneho obhajcu prav svojho ludu.
Ako predseda Slovenskej narodnej strany mohol presadzovat zaujmy Slovakov v prazskom parlamente, no jeho aktivita pri tejto obhajobe sa neobmedzovala len na parlamentnu podu. Vyznamnym forom jeho cinnosti sa stala tlac a literatura. Co nestacil vypovedat slovom, to publikoval v serii popularizacnych clankov v roznych periodikach a vyrozpraval v romanoch alebo v jeho najvlastnejsom prejave - vo versoch. Tento jeho odkaz zostava trvalou narodnou pamiatkou a kulturnym dedicstvom slovenskeho naroda. Breznania mozu byt hrdi, ze posledne klenoty tohto literarneho odkazu (cast z nich cerpa namety z dejin a prostredia mesta) vznikali na pode Brezna. Zda sa, ze hodnotu Marina Razusa pre Slovakov dokazali ocenit nielen Slovaci v Kanade, ale konecne aj v nasom meste.
Ak sa uskutocni verejny prislub pana primatora o postaveni sochy tomuto bardovi na breznianskom namesti, tato kulturno-historicka pamiatka bude plnit viac uloh. Stane sa ozdobou namestia, sucasne aj dokumentom predstavujucim navstevnikom osobnost oznacovanu v jeho dobe privlastkom “svedomie naroda” a bude poctou samotnemu Razusovi. Okrem toho stane sa pamatnikom tych, ktori pochopili velkost Razusovej osobnosti, jeho zasluhy na kulturnom a politickom zivote Slovenska, ako aj na zviditelneni mesta, v ktorom tvoril a zomrel - a zasluzili sa o postavenie takehoto monumentu.

Dusan Gajdosik

  Mila redakcia!

Nedavno sa mi dostali do ruk vase noviny. Bola som milo prekvapena ich strukturou a obsahom. Zaujali ma rubriky rozdavajuce rady, skusenosti, zazitky a humor. Rozhodla som sa aj ja prispiet a podelit sa so svojimi pocitmi.
Som ziackou a uzivam si prazdninovy cas v Bacuchu, v prekrasnej dedine, kde byva moja stara mama. Kazdorocne sem chodim ja a moj brat a velmi sa nam tento kraj paci. Cista priroda, priatelski ludia, pozoruhodne miesta a mnozstvo prijemnych detailov, senzacnych veciciek, ktore dokopy vytvaraju mozaiku nadherne stravenych prazdninovych dni. Uz len samotny Bacuch je nadherna obec. Ulice a domy su symetricky a vkusne usporiadane. Srdcom tejto dediny je cim dalej krajsi kostol. Ozdobou Bacucha je pramen Bozeny Nemcovej, ktoreho blahodarne ucinky pocitujem aj ja. Okolita priroda fascinuje cloveka jedinecnou faunou a florou. Turistika i kazdodenna relaxacia v tychto miestach je idealnou moznostou nacerpania novych fyzickych i psychickych sil. Pri takychto prechadzkach si nielen oddychnete, ale mozete si kusok prirody so sebou odniest aj v podobe chutnych lesnych plodov, hribov a liecivych bylin. Pocas prazdnin sa vydavam na lov zazitkov aj do okolitych miest a dedin, so svojskym carom. Jedinecne miesta ako z rozpravky dychaju osobitou atmosferou, ktora ocari kazdeho navstevnika.
Byvam na vychodnom Slovensku a myslim, ze vsetky moje kamosky odtial mi mozu zavidiet prave tu stravene prekrasne prazdniny.

Maja