Z etnografickeho zapisnika

Slovenske prislovia

   o Lepsia mala pomoc, ako dlha nemoc o Kde zdravie chyba, chyba vsetko o Svoje veci nechval a cudzie nehan o Deti bez rodica, ako voz bez oja o Do oci chvalia, mimo oci hania o Dal mu med cez sklo lizat o Z prazdneho duba vyleti len sova o Cim dalej do lesa, tym viac dreva o Niet na svete byliny, ktora by nebola od nejakej choroby o Najprv prezuj, potom vypluj o Kto nevie umom, musi vreckom o Kto mnoho pyta, malo dostava o S kym si, taky si o Skor chudobny udeli, ako bohaty o Dobre reci daleko idu, plane este dalej o Kto raz zlyhal, tomu ani pravdu neveria o Ked pani tancuju, chudoba plati za muziku o Kto svojho otca vyvlieka pred prah, toho deti vyvlecu na zahumnie o Spiaca macka este nikdy mys nechytila o Aj zaplata zdobi cloveka o Najlepsim pokanim je odprosenie o Kto casto prisaha, tomu malo veria o Ani by zena zenou nebola, keby muza neklamala o

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis

Zime tu a teraz...

Uder. Kazda rana zivota sa dlho hoji.
Clovek sa vsetkeho niekedy az prilis boji.
Kazdy bol potrebuje na utisenie svoj cas.
Pride zahojenie a bolest sa ukaze zas.

 Cas. Kazdy sa niekam ponahlame, zeniem sa stale vpred.
Cielom zivota je pre nas uhasit akysi obrazny smad.
Nestihneme ani prist, na chvilu sa zastavit... uz odchadzame.
Cestou berieme vsetko a zaroven to vsetko vytracame.

 Hladanie. Dieta chce byt dospelym a dospely by sa rad vratil.
Chory tuzi po zdravi, zdravy by sa najradsej so zivotom mlatil.
Stastie. Ten relativny pojem potrebujeme v sebe najst vsetci.
Nikto vsak nevie stastie presne definovat. Nevie to veda, ani vedci.

 Laska. Krasnych pat pismen, slovo tak ohromne caste.
Rozburacane srdce, dusa v rozpakoch a v mysli nic jasne.
Buducnost. Nikto ju nedokaze urcite, presne predpovedat.
Preto nezime v minulosti, ani v strachu z buducnosti. Zime tu a teraz.

Ivana Kokavcova

Sialene smutny princ

   Kuvajtsky sejk nasiel svojho syna Abdulaha tupo hladiet do zeme, vobec si nevsimol, ze si k nemu prisadol. Otec videl, ze nie je vo svojej kozi a pokusil sa ho rozveselit. Ale marne, nic nepomahalo. Abdulah bol smutny den, tyzden, ba i rok. Preto sejk pozval ludi z celeho sveta, aby vratili synovi radost a chut do zivota. Komu sa to podari, dostane bohatu odmenu.
   Prvy prisiel isty clovek s umyslom rozveselit Abdulaha tym, ze mu ponukol kopu penazi:
   „Pozrite sa, naslednik, ako sa ligocu, maju tolko karatov ako vy rokov, noze sa poteste s nimi.“
   „To mi nic nehovori, mam penazi, ze neviem kolko presne a moj otec, ani nehovorim. Zmiznite, lebo vas dam vyhodit!“
   Po urcitom case dokvitol k postihnutemu majitel chyrneho nevestinca a za nim zastup krasavic ochotnych poopravit Abdulahov pohlad na svet.
   „Pozrite sa, velicenstvo, jedna krajsia ako druha, urcite neodolate...“
   „Mam zenskych plny harem, uz sa na suknu nemozem ani pozriet.“
   Depresia nasho mladika neopustala, a tak vyzva trvala i nadalej. Prichadzali mnohi, ponukli kde len co, no tvar synacika ostala nezmenena, nic nedokazalo vyvolat zaujem a nadsenie. Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa v tychto koncinach isty cloviecik z Europy, ktory pochadzal z jednej z krajin krajsich zajtrajskov. Vedel, ze mlady muz naruzivo holduje spickovym vozidlam, preto mu ponukol nieco zo svojej vlasti:
   „Co by ste povedali na auto, ktore nema hocikto?“
   „Mam vo svojej stajni tristo najdrahsich aut z celeho sveta, v tomto ma uz nic neprekvapi.“
   „Tento typ vsak urcite nemate, ved u nas sa nan caka aj desat rokov...“
   Zdalo sa, ze toto vzbudilo Abdulahov zaujem.
   „A mohli by ste mi poslat jeho model?“
   „S radostou.“
   Stalo sa. O nejaky cas obdrzal sejkov synacik trabanta a tento zazrak vyvolal u neho nefalsovane nadsenie a konecne mu po dlhom case vykuzlil usmev na tvari:
   „Neviem si predstavit, ake to musi byt fantasticke auto, ked jazdi uz i jeho papierova maketa...“

Emilia Molcaniova

(k 190. vyrociu narodenia)

   Bolo stastim pre Slovakov, ze na zaciatku svojho narodneho uvedomovania mali Ludovita Stura a generaciu sturovcov. Boli ako by dobrym svedomim celeho naroda a zlym svedomim tych, ktori obmedzovali aktivitu Slovakov v kulture, socialnom zivote, v politike a vlastne vsade. Po cely svoj zivot bojoval Stur a jeho stupenci proti nespravodlivosti a nasiliu, aj za to, aby slabi a utlacani Slovaci ziskali prava, ktore im patrili. Usilovali sa zabezpecit narodny vyvoj v osudovo nepriaznivych pomeroch, bez osobneho prospechu, ba niekedy aj bez nadeje na skory uspech a casto na ukor vlastneho sukromneho zivota.

   Ale „ludske slabosti“, peripetie lasky neobisli ani Ludovita Stura, velkeho odporcu zenenia sa svojej „druziny“. Hoci jeho citove vzplanutia a lasky viac zaujimali jeho sucasnikov ako potomkov – my sme prijali oficialny nazor, ze sa Stur neozenil pre lasku k narodu. Napriklad starsieho a vazeneho Jana Chalupku za to, ze sa ozenil, kritizoval takto: „Ten někdy nejucenlivejsi, nejzapalenějsi Chalupka v loně jedne zeny usnul“, hoci sa Chalupka vtedy odmlcal len na kratky cas. Stur si pre svoju rozhladenost a vzdelanie ziskaval vsade vaznost a autoritu, najma medzi mladymi ludmi a vynimkou neboli ani mlade damy, ktore ocaruval svojim recnickym umenim, vedel ich strhnut a ziskat pre veci narodne.
  Ako prva laska Sturova sa spomina zahadna dievcina Wilhemina, o ktorej pise Hurban D. Svobodovi do Ciech v roku 1844, ale Stur tento vztah si dievcatom z Halle poprel. Cestou z Halle v roku 1840 sa Ludovit stava v Hradci Kralove hostom knihtlaciara Pospisila, kde „padol do osidel lasky“ a zalubil sa do devatnastrocnej Marie, ktora ho osetrovala po pade zo schodov. A ona, samozrejme, do neho. Ale Hurbanovu radu, aby sa s nou ozenil, odmieta a rozchadza sa s nou: „Zapomen draha, zapomen jinocha,/Nad nimz mraky se bouřlive shani./Zapomen, draha, zapomen na hocha,/Jenz ti posila bolne rozzehnani...“ - tieto verse prilozil Marii k listu na rozlucku.
   Na ceste do Halle navstivil aj rodinu lekara Vaclava Stanka, kde sa zoznamil s ceskou vlastenkou Bohuslavou Rajskou – Reissovou. Neskor sa s nou zisiel v Bratislave v roku 1841, kde pricestovala parnikom z Viedne so svojim svagrom J. Fricom. Stur ju ocaril, ale vymenili si spolu len zopar listov. Ctitelom Rajskej bol aj Samo Bohdan Hrobon, ktory za nou cestoval aj do Ciech, ale ona sa na radu Bozeny Němcovej vydala za basnika Celakovskeho. Kratko po tejto svadbe sa vydala aj Maria Pospisilova za doktora Zeiskeho a porodila mu sestnast deti. Obe ceske damy zaujali Stura nielen svojou krasou a osobnym carom, ale aj vzdelanostou a zaujmom o veci narodne. Sobas oboch motivoval, Stura k napisaniu basne Jesen, ktora prezradza rezignaciu v jeho osobnom zivote.
   Stur bol muz zalozeny viac duchovne a menej zmyslovo, preto si tazko hladal k sebe vhodny zensky naprotivok. Ani romanticke 19. storocie neprospievalo k laske muzovi s vysokymi idealmi – obaval sa, ze by ho manzelstvo stiahlo k malomestiackemu materializmu. Nebezpecne sa mu zdali aj emancipovane zeny – a tak manzelstvu unikal.
   S Adelou Ostroluckou sa zoznamil v roku 1846 v kastieli jej stryka v Zemianskom Podhradi, kde bol jeho brat evanjelickym kaplanom a neskor fararom. Obaja neboli uz najmladsi. Stur mal tridsat rokov a Adela dvadsatdva. Aj ked sa jej rodicia potesili vznikajucej laske, tato nepokracovala tak, ako ocakavali. Ocarenie prekazila porazena revolucia, po ktorej Stur zil v Modre pod policajnym dozorom. Ostoluckovci sa na cas prestahovali do Viedne, kde ich Stur nemal moznost castejsie navstevovat. A tak sa plamienky lasky nestihli rozhoriet na vatru. Adela bola z jeho nerozhodnosti a maleho zaujmu sklamana. V roku 1853 ochorela na tyfus a zomrela. Asi po mesiaci ju previezli pochovat do Ostrej Luky. „Srdce moje uz aj tak na vsetky strany rozkrvacane odchodom svojim mocne ranila“, pise Stur po jej smrti Hurbanovi.
   Takze zenskym zvodom sa nevyhol ani nas velky syn, aj ked dodrzal slub, ze sa nikdy neozeni, co je vsak na skodu – ved ake potomstvo mohol mat!
   Ludovit Stur sa narodil 29. oktobra 1815 v Uhrovci a zomrel 12. januara 1856 v Modre.

A. Prepletana