Vecer s Tvorbou...

   Vecer je novembrovy. Hlasatel z radia nas upozornuje, ze do rana klesne teplota vzduchu k sedmicke pod nulou, ale...
   V izbietke obratenej na juh, a prave jej juzna stena je iba zo skla, je celkom fajn. Vyhrialo ju slnko. V takejto pohode listujem, citam casopis Tvorba. Su v nej clanky z literatury, z kultury a duchovneho zivota. Spominany casopis zalozil Emil Boleslav Lukac. Skrome pripominam, ze pobudol aj v Brezne (od 15. januara do 24. jula 1925). Pracoval v evanjelickej fare ako docasny spravca farnosti pocas choroby farara Juliusa Vitalisa.
   V ten vecer, v izbietke na juh obratenej, z ktorej pravidelne vidavam panoramu Lucok, Chamarovej, Suchej..., oslovili ma z autorov najma basnik Milan Kraus a Bozena Tesarova s basnami Hostina a Premeny. Su i dalsi, ale tito dvaja su mi z hladiska regionalneho najblizsi.
   Milan Kraus – rodak z Tisovca, z mestecka, v ktorom vyrastla nie jedna literarna osobnost, na ktore svoje tone nosieva Hradova z jednej strany a z druhej zas Cremosna odraza slnecnovapenate luce do dvorov a strechy tohto mestecka.
   M. Kraus ma v Tvorbe zivotnofilozoficke postrehy (basne v proze) s nazvom Zablesky. Pri ich citani sa musi clovek zamysliet nad hlbkou, pravdivostou jeho myslienok. Na ukazku tieto riadky: „Stolicky zo slov. Gauc zo slubov. Stol z umyslou. Skrine z predtuchy. Koberec zo zvyku. Luster z predstav. A izba je zariadena. Na pozorovanie, nie na byvanie.“
   Dalsia znama osobnost – Bozena Tesarova. Pozeram na meno s radostou a uctou, s dobrym pocitom, ze literarne pero neodlozila do stoloveho suplika. Vlastne ide o kolegynu, ucitelku. Ked sme sa prvykrat stretli na Chalupkovom Brezne, ucila v Zakladnej skole v Pohronskej Polhore. Mam pred ocami jej zapalenie pre poeziu, ale ani proza jej nebola cudzia. Vzdy predstupila pred porotu pripravena, co potvrdili i jej umiestnenia v spominanej sutazi. V 24. rocniku (1991) sa jej meno objavilo na prvom mieste vo vlastnej literarnej tvorbe – proze, ale uz zo Zakladnej skoly vo Zvolene.
   Roky presli, presli, aby v roku 2005, prostrednictvom Tvorby, sme sa s B. Tesarovou opat stretli pri dvoch jej basnach. Z „Premien“ (Premeny) nasledovne verse: Preco sa branis premenam? / Chvile bolave i vzacne / unasa vietor ktovie kam. / A pridu ine pohladenia, udery. / Kto klesne pod nimi, / kto obstoji? / Ak vprostred prudu budes skalou, / nimi ta nebo posilni.../
   Uz viac rokov opatrujem i dve  jej prednaskove prace o M. Rufusovi a A. Sladkovicovi. Vzdy, ked sa v mojich papierikoch prehrnam, vzdy sa pri uvedenych pracach pristavim, zamyslim. I teraz posielam tichy pozdrav do Zvolena.

S. Giertl

 List priatelovi

   Spisovatel a novinar, jedna z osobnosti mladsej generacie sturovcov Mikulas Stefan Feriencik v Brezne posobil v rokoch 1850 – 1853 a 1857 – 1861. V Brezne sa aj ozenil a po odchode 26. maja 1861 pise priatelovi G. K Zechenterovi Laskomerskemu: „Gustik moj drahy!

   Vonahdy som Ti pisal z nalozenia p. redaktora, aby ste co najviac do Martina sli. Veru, veru, treba sa Vam opasat, lebo Madari vsetko hybaju, aby Vam pokazili. No da Boh, ze dobry duch a genius intrigy zradcov zahanbi a kongres taky vysledok donesie, za ktory sa ani pred svetom, ani pred sebou hanbit nebudeme musiet. Na kazdy pad hladte, aby Vas co najviac tam islo. Pri tej prilezitosti Jano Cipur (Jan Cipka) nech tu bryndzu do Bystrice do Kasanickych dopravi, kde si ju redaktor vezme, ktory neomylne do Martina pojde. - Za ten cas sam budem gazdovat a cakam odpoved Vasu do Zahrebu a Nesovitice, aby ju uverejnit mohol, lebo uz strach mam, ci budem vstave sam cislo zaplnovat, ked este ten stary Jozo, dosial direktor expedicie, odide, aby sa viac nevratil, a ja clovek nenavyknuty take veci sam viest. Vcera hovoril Vas vyslanec na sneme. Ale narodnost ani len nespomenul. Take su to tie prisahy, to mozete p. Zacharovi pod nos pomrvit, aby sa mu kychlo. Kongres martinsky strasny strach v Madarstve zrobil, boja sa ho ako ohna. Cely svet je zvedavy, co bude mat za vysledok. Ja pevnu vieru mam, ze ked vie viac, iste program zo 6. cisla Vedomosti (Pestbudinske vedomosti) sa prevedie, lebo macayovsky program v madarskom tabore robili. Opaste sa teda a chodte cim najviac, aby krik a lomoz bol, a Aufshen sam spominas. Viedenaci tiez pridu, menovite Lichard. Skoda, ze ja tu musim kracat a noviny redigovat. S Vilom Paulinym sa tam zides, Gustik! Welcher Gerruss! Marka by ste mali dako docitovat, aby tam nechybal, lebo bude potrebny. Najnovsie sa tu hovori, ze vo Viedni je uz operat hotovy snem madarsky rozpustit a provizorium podla narodnosti zaviest. Ci je pravda, neviem, ale sa o tom hovori, a toho nasledok by azda ten bol, ze by par rokov Slovaci boli ohraniceni. Nam by to neskodilo, boli by sme svoji, ale pes veri Nemcovi tak ako Madarovi. Cert ako diabol, hovori sa u nas. - Ved uvidime, uz len bude, co bude. Pocul si o rebelii v Chorvatsku? Ba ved Vam to O. u. W. vyexplikoval. Su to figliari, ti Madari, akym sposobom hladia tych Chorvatov prestrasit, ale to horuca krv, tych tak priam neprekabatia. Keby sa to len u nas uz trocha inak hybalo. Lez madaroni uz nasich po jednom lapaju. Palarika velzupan liptovsky M. Sz. k sebe volal, vari tri hodiny s nim rozpraval a ho nahovaral, ako by zemianstvo sa pre Slovac ziskat dalo. Ver! ved ta on obriadi. Cesi uz o nas trochu inac pocinaju zmyslat, dosial, prisambohu, na zaplutia boli. S..., su to vzajomni pani, vedia ti, co je duch slovensky. Hrozni egoisti, to maju z tej nemciny, ale sa hadam precistia, lebo inac je nic s nimi. Uz neviem, co by som Ti mal pisat. Tento listok oddaj cim skor svokrovi a pozdrav tych Vagnarcov vsetkych. Vas zase bozkavam od cibika az po Gustika, ani Milku nevynechajuc. Rodinku Cipura, Sama so zenou, Kozla so zenou, Kuzmanyovcov, Ondrusovcov a vobec vsetkych, ktorych sa tyka, aby na bryndzu nezabudali, a Markusovi, ze som tu srnu nie pre seba chcel – bozkaj ho aj s Jozom na Balogu a maj sa dobre, co najlepsie na ziadost Tvojho Fera.“
   Z Listov Mikulasa St. Ferencika Gustavovi K. Zechenterovi (in: Memorandum v sl. lit., Bratislava, SVKL 1961, str. 327-28) vybrala

A. Prepletana

Sila sugescie

   Zdravie mi je nadovsetko, preto absolvujem kazdy rok preventivnu prehliadku aj v pripade, ze mi nic nechyba.
   Ked boli vsetky testy hotove, zavolal ma lekar do ambulancie, aby ich vyhodnotil. Pozrel sa najprv na mna, potom do papierov a snimkov, opat na mna a takto hodnu chvilu vahal, co mi ma povedat. Napokon sa spytal:
   „Ako sa citite?“
   „Dobre, co dobre, vynikajuco,“ odpovedam hrdo.
   A zas ten nedovercivy pohlad, po ktorom neverim vlastnym usiam:
   „Ale podla vysledkov ste mali byt uz davno mrtvy. Pokrocila cirhoza, tri prekonane infarkty, krvacanie do mozgu, oblickove a zlcnikove kamene, chrbtica ako paragraf a o rozbore krvi ani nehovorim... Ozaj sa citite dobre?“
   „Prirodzene, nemam ziadne subjektivne tazkosti, “ opakujem znova.
   „Nemozem tomu uverit, podla EKG usudzujem, ze mate tachykardiu, extrasystoly a tazku srdcovu nedostatocnost. Hm, hm... Vladzete chodit do schodov?“
   „Pan doktor, ale mne nic nie je, fakt sa citim dobre,“ oponujem mu.
   Lekarovi padol zrak na stol a potom zhrozene povedal:
   „Prepacte, mrzi ma to, ale  pred vami som cital pitevnu spravu, lebo som vypisoval umrtny list a omylom som zamenil fascikle. Este raz sa ospravedlnujem. Ano, s vami je to v poriadku, ste zdravy.“
   Vysiel som z ambulancie s neurcitymi pocitmi a v duchu som si blahozelal, ze nie som na mieste toho uboziaka. Doma som vsak zacal premyslat. Naozaj som zdravy? Nemam niektoru z tych strasnych diagnoz, ktore spominal doktor?. Nehral to na mna a nieco mi chcel  povedat, no nemal odvahu? Mozno to bol takticky postup, ako ma pripravit na to najhorsie... Takto vo mne hlodal cervik pochybnosti. Zmeral som si pulz, videl sa mi akysi nepravidelny, ocne bielka sa mi zdali zlte, jazyk biely a pery modre. Takto som polemizoval az do vecera a postupne som zistoval, ze zacinam pocitovat nieco, co som dosial nepoznal. Najprv ma rozbolela hlava, za tym som zaregistroval busenie srdca a zle sa mi dychalo. Zacalo ma pichat vpravo, neskor uz aj vlavo, hore a nakoniec dole. Dostal som horucku a oblieval ma ladovy pot. O polnoci som doslova umieral. Volal som zachranku. Ked pohotovostny lekar uvidel, v akom zufalom stave som, ihned ma hospitalizoval. Urobil mi vsetky testy, aby zistil, co mi vlastne je. Doktor nad vysledkami nedovercivo krutil hlavou a potom sa spytal:
   „Ako sa citite?“
   „Mizerne, pan doktor, uz asi meliem z posledneho...“
   „To nie je mozne, vsetky vysledky su v norme, podla nich by ste sa mali citit vynikajuco, priznam sa, este som take dobre nevidel. A to som uz videl naozaj vselico.“ Lekar to nevedel pochopit. „Napojime ho na pristroje a rano uvidime, sestricka.“ A konzilium sa pobralo spat.
   Ja som vsak do rana nespal a premyslal. Takze, vysledky su v poriadku, predsa to len asi bude pravda, ze som fit a ja sa takto umaram a nicim si zdravie. Ten lekar v ambulancii to teda na mna nehral... Cim viac som sa utvrdzoval vo svojom omyle, tym som sa citil lepsie. Postupne vsetky priznaky ustupovali a rano sa mi svet zdal opat krasny.
   Ked som tvrdil osetrujucemu lekarovi, ze sa uz citim dobre a ze chcem ist domov, zhrozil sa:
   „V takom strasnom stave nesmiete vstat z postele, ved ste len par hodin po krize z neznamej prihody, co ked trpite niecim vaznym a po ceste domov skolabujete...“
   Nedal som mu dohovorit, vyskocil som z postele so slovami, ze sa nedam zabit. Zbalil som si veci a usiel z nemocnice.
   A kedze si vazim svoje zdravie, na preventivne prehliadky uz zasadne nechodim.

Emilia Molcaniova