10. DECEMBER 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT


Vzacne obrazky

Spomienkova fotografia priatelov na casy stravene v rakusko-uhorskej armade sa zachovala v rodinnom archive Breznana Ferdinanda Faykissa (vpravo). Hoci „troch kamaratov“ zvecnil banskobystricky fotograf Jozef Anner, mozno vsetci pochadzali z Brezna. Nespoznavate ich?

 


Gregoriansky kalendar z roku 1582 plati dodnes

Dozijeme sa zmeny?

   Ktory rok piseme? Pochopitelne, ze rok 2006, ale nie na celom svete ...! Napriklad Arabi pocitaju svoj letopocet od 16. juna 622, teda odo dna, ked Mohamed utiekol z Mekky do Mediny. Podla hebrejskeho kalendara uplynulo od „zaciatku sveta“ do dnesnych dni 5767 rokov. V greckych klastoroch na hore Athos „meska“ datum v porovnani s nasim o trinast dni (!). Pouzivaju tam totiz juliansky kalendar, ktory do februara 1918 platil aj v Rusku. Urcenie roka s 365 dnami sa viaze k menam egyptskych knazov. Rovnako pocitali cas aj Mayovia, ale v rimskom kalendari panoval chaos.

     Reforma Julia Caesara

   Zakladatelia mesta rozdelili rok na 304 dni, ale kral Numa Pompilius ho rozsiril na 355 dni. Kalendar sa priblizoval ku skutocnemu pohybu Slnka a planet len tak, ked do neho kazdy druhy rok vsunuli jeden prestupny mesiac.
   Po reformu Julia Caesara narastol rozdiel medzi skutocnym a kalendarnym datumom na 65 dni. Bolo treba zaviest tzv. annus confucioni, cize „rok zmatku“, ktory mal 15 mesiacov a 445 dni. Rozdiel sa vyrovnal a do platnosti vstupil tzv. juliansky kalendar. O niekolko storoci neskor prijala tento kalendar katolicka cirkev.
   Juliansky kalendar skratil kazdy den o 11 minut a 12 sekund, preto museli urobit korekciu. Vyhlasili medzinarodny konkurz, na ktorom sa zucastnil aj slavny Mikulas Kopernik a „porota“ zvolana papezom Gregorom XIII. prijala navrh  talianskeho profesora mediciny. Tak sa v roku 1582 zrodil gregoriansky kalendar, ktory plati aj v sucasnosti.

     Navrh knaza Mastrofiniho

   V roku 1834 taliansky knaz Mastrofini navrhol este lepsie riesenie: rok rozdelil na dva rovnake polroky a na styri 91-dnove stvrtroky. Prve mesiace tychto stvrtrokov maju 31 dni a ostatne iba 30 dni. Kazdy mesiac ma 26 vsednych dni. Rok sa zacina vzdy v nedelu a konci sa v sobotu. Po 30. decembri (sobota) nasleduje Medzinarodny sviatok a po nom Novy rok (nedela). V prestupnych rokoch je Medzinarodny sviatok po 30. juni (v sobotu). Tymto navrhom na tzv. svetovy kalendar sa zaoberala aj Organizacia spojenych narodov, no sotva sa nieco na doterajsej praxi zmeni.

(pmk)

 Kuruci

   Ked ja pojdem na tu vojnu kurucku, kurucku, kurucku, pripasem si na lavy bok sablicku, sablicku, sablicku.
   Mladenci, ked dorastli do rolkov a museli na asentirku, ktora bola prvym krokom vstupu na zakladnu vojensku sluzbu, po dedinach v stanoveny den odvodu (asentirka) spisovali si tahave, vesele, ale aj melancholicke piesne. Prostrednictvom nich pripominali dedine, frajerke, rodicom, mladsim kamaratom, ze co nevidiet oblecu si zelenu uniformu. Pred oci sa mi postavili vazecki regruti. Krojovani s kosierkami za klobukmi, z ramien urobili pevnu retaz a dedinou sa nieslo: Mikulasski pani pozeraju z brany,/hm, ze idu Vaztania, chlapci vyberani./Preco ste ma vzali z prvej asentirky,/hm, ved ste dobre znali, ze mam tri frajerky...
   Od asentirky po povolavaci rozkaz boli dni odobierok, lucenia, zabav. V doline Cierneho Hrona vtedy casto bolo pocut melodiu: Ked mi prisla karta narukovat,/dal sim si muziku dosikovat,/pani muzikanti, zahrajte mi cardas,/prveho oktobra rukovat mam...
   Dnes nas ale zaujala kurucku piesen. S nou vpochodovala cata kurucov na stvorhranne velke namestie, kde inde, v Brezne. Obyvatelia mesta vitali smelych bojovnikov s jasotom, dozvedame sa od Sama Tomasika v historickej novele Kuruci.
   Veru, mesto v tych casoch, najma ale v rokoch 1905 – 1909, zilo krusne dni. Raz vitalo kurucov, inokedy labancov a ti, okrem “navstevy”, chceli jest, aj nieco vypit, chcu zlatky, Cigana s huslami, masko do zasoby.
   “Casy su zle, vzdychaju Brenania...” pise M. Razus v knihe Odkaz mrtvych..., ale tazko sa dycha i dedinam okolo Hrona, ba aj za horami v Lubietovej, v B. Bystrici...
   Kuruci, uhorski povstalci v protihabsburskych vojnach, ktore nabrali zvlastny nadych v zaciatkoch 18. storocia /1703 – 1711) pod zastavami Frantiska ll. Rakocziho. Basnik by povedal, ze ohnik za slobodu, rovnost vzplanul, mal sa rozhoriet vo vatru, ale opat len v prospech slachty, ktora chcela od cisara vymoct si vacsie majetky, lenze...
   Ohnik ako vznikol, tak pomaly uhasina a kurucke zastavy sa stahuju na pol zrde. Kurucke davy, ako keby boli citili svoj “amen”, dopustali sa rabovania, vypalovali osady, dediny, a tak v roku 1709 sa v doline Cierneho Hrona rozniesol chyr: “Kuruci idu, kuruci idu!... S ako divi!... Zachran sa, kto a ako mozes!... Palia, rabuju!...”
   Este dobre, ze drevorubacske osady boli obklopene hustou horou. Ta ukryla ludi, ovecky, kozy. To kurucov rozohnilo. Popolom lahli osady Kram (najstarsia z osad), Jergov, Fajtov, Komov, Balog... Bozie dopustenie! Otazkou zostava, odkial prisli. Z Tisovca, Klenovca, Brezna alebo cez hory z Lubietovej... Nie su zaznamy aspon tak presne, podrobne ako ma Brezno. Neobjavil sa ani pismak, ktory by to bol polozil na papier ako ludsky lament. V nasej blizkosti, vo Valaskej sa taketo bedakanie zrodilo. Zaznacil ho Frantisek Hanak a je z roku 1676. Aj on uvadza (o tridsattri rokov skor), ze... “Kuruci mnozi priběhli,/kostel i faru oblehli./Pana patra vlaskeho/chytili jakoby sveho./... Z Valasky prisli na Hronec... Vsak i tam vsecko pobrali,/puste komory nechali...”
   Vravi sa, ze hlad boli a zima ze mrazi, a tak sa domnievam, ze kuruci v spominanom roku 1709 nemali uz pevnu ruku velitela, preto si dovolovali, kladli podmienky, a ak nesplnis, doplatis.
   Co vtedy taky drevorubac mohol mat? Strechu nad hlavou a vedla domu v plote (kosiari) uz spominanych par oviec, dve – tri kozy. Zlatiek bolo malo... A tych je v mnohych pripadoch aj dnes pomenej... A preslo dvestodevatdesiatpat rokov.
   Kuruci, kurucko – labanska vojna, nepokoje – vosli ste do uhorsko – slovenskej historie. Mocnejsi – cisarske vojska (labanci) vyhral a Frantiskovi ll. Rakoczim nam, o. i., zostala tato piesen: Ked sa ten Rakoci z Uhorskej krajiny/odberal, odberal, odberal,/vseckie starie krpce uz ta bol/posberal, posberal, posberal./A predsa sa este na tuto krajinu/obzeral, obzeral, obzeral. (J. Kollar; Narodne spievanky)
   Ludia vravia, ako dobre, ze vojencina zanikla. Suhlasim, ale stratia sa odobierky, piesne, zvuky harmonik, husiel Jula Bartosa.

(sg)


 Adela a ufo

   Zacalo to celkom obycajne. Adela “vencila” svojich devat ratolesti na nedalekej luke blizko zemiacniska, ked tu odrazu z nicoho nic vedla nich pristal lietajuci tanier. Najprv zacalo revat len to najmensie, no potom sa ozval vokal vsetkych usoplencov do jedneho.
   “Prestante rumazgat, dilinovia, co ste este nikdy nepoculi o UFO? Dik, ze prave ja musim mat take nevzdelane decka!”
   “Vitajte, no nic nepytajte, bo my nic nemame, zijeme len zo socialnych davok,” povedala na uvod.
   “Zdravime vas, bratia!” lamanou roncinou povedal najzelensi.
   “Dik, ta ja neznala, ze mam az telo bratov, myslela som, ze patnast staci.”
   “My vas len tak symbolicky volame brati, lebo ste tiez farebny ako my,” vysvetlili.
   Sadli si do travy a ponukli na specatenie priatelstva Adelu fajkou mieru.
   “Fuj, to je svinstvo! Poslukujte nase,” vytiahla z podprsenky skatulku sulanych.
   “Tak, ako si tu zijete?” spytal sa jeden z nich labuznicky vychutnavajuc cigaretku. A sam zacal rozpravat: “My sme zo severneho sektoru Mliecnej drahy zo suhvezdia Luna 9, vzdialeneho 500 milionov svetelnych rokov.”
   “My sme zo sidliska Lunik lX vzdialeneho 500 metrov.”   “U nas je vysoka zivotna uroven, kazdy si moze lietat kam chce a robit co chce,” informoval muzicek. “A u vas?”
   “Ta u nas maju tiez niektori gadzovia vysoku zivotu uroven a tiez lietaju kam chcu a robia s nami, co chcu, ale my mame len to, co nie je prilepene alebo prisraubovane,” nadvazovala komunikaciu Adela.
   “V nasej domovine nemusime pracovat, lebo vsetko za nas robia stroje,” dozveda sa Adela.
   “Dik, ta my tiez nemusime robit, bo za nas pracuju bieli,” skonstatovala Romka.
   “V nasej vlasti uz neexistuju ziadne choroby, moderna medicina ich uz davno zvladla.”
   “Ta zato my Romovia sme vsetci bars chori, ani robit nevladzeme,” nadhodila Ilona utrpny ksicht.
   “Tie deti su vsetky vase?” s udivom sa spytal ten s duhovymi tykadlami. “My plodime deti zo skumavky a kedze je to velmi narocna praca, mame tak najviac jedno – dve.”
   “Ta to u nas sa robia deti este manualne. A hoci je to drina, tuto cinnosti mame najradsej, radsej ako hociktoru inu pracu. Ved sa len pozrite na tie utesene vyrobky.” hrdila sa Adela.
   “Zasobovanie domacnosti u nas funguje tak, ze kazdy to, co potrebuje, si zoberie z obchodu, peniaze u nas nie su.”
   “Ta to my sme tiez odskusavali tento system prednedavnom v hypermarkete, ale nepreslo nam to.”
   “Ochutnajte nasu stravu,” podal zelenac Adele zopar farebnych tabletiek. “Ruzove su ranajky, modre obec a fialove vecera.”
   “Dik, ved to nema ziadnu chut, podte ku nam, ja mam navarenu drzkovu polievku.” A vsetci sa pobrali do Adelinho domaceho kralovstva.
  Zelenaci jedli drzkovicu tak pazravo, ze sa im az tykladla triasli a bez zabran hlasno chlipali na cele sidlisko. Spamatali sa, az ked boli vylizane hrnce. Nad nimi stalo devat na prazdno preglgajucich Ciganikov a len vtedy zbadali, aky nehorazny zlocin vyviedli, ze pojedli celodennu stravu tymto uboziakom. Nasypali im za dve hrste tabletiek a zacali s Adelou rokovat:
   “Adelka nasa premila, nevedeli sme, ze este exixtuje nieco take vynikajuce, ako je varena strava vami pripravena, preto si vas dovolujeme pozvat na nasu planetu, aby ste nasim zenam urobili kurz varenia.”
   “Ked nic insie, za vylet to stoji,” suhlasila.
   A tak Adela skolila mimozemstanov. Naucila ich varit nielen drzkovu, ale i ladvinky na paprike a bravcove chvostiky na cigansky sposob. Presiel mesiac a dostala od Deza surnu spravu, ze ma prist co najskor domov:
   “Adela, zo socialky zistili, ze si mimo planety a skratili nam davky. Prid, inak nevyzijeme.”
   Mimozemstania boli z toho velmi nestastny, ale ona im slubila, ze skolenie niekdy v buducnosti dokonci.
   A tak ked uvidite na oblohe UFO, vezdte, ze to hladaju prave Adelu. Lenze marne, Dezo povedal, ze ju uz do sveta nepusti. A ak sa Adela nahodou obzrie po oblohe, vzdy ju zmladi a krici na nu na celu ulicu.

Emilia Molcaniova


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT