|
Gregoriansky kalendar z roku 1582
plati dodnes
Dozijeme sa zmeny?
Ktory rok piseme?
Pochopitelne, ze rok 2006, ale nie na celom svete ...! Napriklad Arabi
pocitaju svoj letopocet od 16. juna 622, teda odo dna, ked Mohamed
utiekol z Mekky do Mediny. Podla hebrejskeho kalendara uplynulo od
„zaciatku sveta“ do dnesnych dni 5767 rokov. V greckych klastoroch na
hore Athos „meska“ datum v porovnani s nasim o trinast dni (!).
Pouzivaju tam totiz juliansky kalendar, ktory do februara 1918 platil aj
v Rusku. Urcenie roka s 365 dnami sa viaze k menam egyptskych knazov.
Rovnako pocitali cas aj Mayovia, ale v rimskom kalendari panoval chaos.
Reforma Julia
Caesara
Zakladatelia mesta
rozdelili rok na 304 dni, ale kral Numa Pompilius ho rozsiril na 355
dni. Kalendar sa priblizoval ku skutocnemu pohybu Slnka a planet len
tak, ked do neho kazdy druhy rok vsunuli jeden prestupny mesiac.
Po reformu Julia Caesara
narastol rozdiel medzi skutocnym a kalendarnym datumom na 65 dni. Bolo
treba zaviest tzv. annus confucioni, cize „rok zmatku“, ktory mal 15
mesiacov a 445 dni. Rozdiel sa vyrovnal a do platnosti vstupil tzv.
juliansky kalendar. O niekolko storoci neskor prijala tento kalendar
katolicka cirkev.
Juliansky kalendar skratil
kazdy den o 11 minut a 12 sekund, preto museli urobit korekciu.
Vyhlasili medzinarodny konkurz, na ktorom sa zucastnil aj slavny Mikulas
Kopernik a „porota“ zvolana papezom Gregorom XIII. prijala navrh
talianskeho profesora mediciny. Tak sa v roku 1582 zrodil gregoriansky
kalendar, ktory plati aj v sucasnosti.
Navrh knaza
Mastrofiniho
V roku 1834 taliansky
knaz Mastrofini navrhol este lepsie riesenie: rok rozdelil na dva
rovnake polroky a na styri 91-dnove stvrtroky. Prve mesiace tychto
stvrtrokov maju 31 dni a ostatne iba 30 dni. Kazdy mesiac ma 26 vsednych
dni. Rok sa zacina vzdy v nedelu a konci sa v sobotu. Po 30. decembri
(sobota) nasleduje Medzinarodny sviatok a po nom Novy rok (nedela).
V prestupnych rokoch je Medzinarodny sviatok po 30. juni (v sobotu).
Tymto navrhom na tzv. svetovy kalendar sa zaoberala aj Organizacia
spojenych narodov, no sotva sa nieco na doterajsej praxi zmeni.
(pmk)
Kuruci
Ked ja pojdem na tu vojnu
kurucku, kurucku, kurucku, pripasem si na lavy bok sablicku, sablicku,
sablicku.
Mladenci, ked dorastli do
rolkov a museli na asentirku, ktora bola prvym krokom vstupu na zakladnu
vojensku sluzbu, po dedinach v stanoveny den odvodu (asentirka)
spisovali si tahave, vesele, ale aj melancholicke piesne.
Prostrednictvom nich pripominali dedine, frajerke, rodicom, mladsim
kamaratom, ze co nevidiet oblecu si zelenu uniformu. Pred oci sa mi
postavili vazecki regruti. Krojovani s kosierkami za klobukmi, z ramien
urobili pevnu retaz a dedinou sa nieslo: Mikulasski pani pozeraju z
brany,/hm, ze idu Vaztania, chlapci vyberani./Preco ste ma vzali z prvej
asentirky,/hm, ved ste dobre znali, ze mam tri frajerky...
Od asentirky po povolavaci
rozkaz boli dni odobierok, lucenia, zabav. V doline Cierneho Hrona vtedy
casto bolo pocut melodiu: Ked mi prisla karta narukovat,/dal sim si
muziku dosikovat,/pani muzikanti, zahrajte mi cardas,/prveho oktobra
rukovat mam...
Dnes nas ale zaujala kurucku
piesen. S nou vpochodovala cata kurucov na stvorhranne velke namestie,
kde inde, v Brezne. Obyvatelia mesta vitali smelych bojovnikov s
jasotom, dozvedame sa od Sama Tomasika v historickej novele Kuruci.
Veru, mesto v tych casoch,
najma ale v rokoch 1905 – 1909, zilo krusne dni. Raz vitalo kurucov,
inokedy labancov a ti, okrem “navstevy”, chceli jest, aj nieco vypit,
chcu zlatky, Cigana s huslami, masko do zasoby.
“Casy su zle, vzdychaju
Brenania...” pise M. Razus v knihe Odkaz mrtvych..., ale tazko sa dycha
i dedinam okolo Hrona, ba aj za horami v Lubietovej, v B. Bystrici...
Kuruci, uhorski povstalci v
protihabsburskych vojnach, ktore nabrali zvlastny nadych v zaciatkoch
18. storocia /1703 – 1711) pod zastavami Frantiska ll. Rakocziho. Basnik
by povedal, ze ohnik za slobodu, rovnost vzplanul, mal sa rozhoriet vo
vatru, ale opat len v prospech slachty, ktora chcela od cisara vymoct si
vacsie majetky, lenze...
Ohnik ako vznikol, tak
pomaly uhasina a kurucke zastavy sa stahuju na pol zrde. Kurucke davy,
ako keby boli citili svoj “amen”, dopustali sa rabovania, vypalovali
osady, dediny, a tak v roku 1709 sa v doline Cierneho Hrona rozniesol
chyr: “Kuruci idu, kuruci idu!... S ako divi!... Zachran sa, kto a ako
mozes!... Palia, rabuju!...”
Este dobre, ze drevorubacske
osady boli obklopene hustou horou. Ta ukryla ludi, ovecky, kozy. To
kurucov rozohnilo. Popolom lahli osady Kram (najstarsia z osad), Jergov,
Fajtov, Komov, Balog... Bozie dopustenie! Otazkou zostava, odkial
prisli. Z Tisovca, Klenovca, Brezna alebo cez hory z Lubietovej... Nie
su zaznamy aspon tak presne, podrobne ako ma Brezno. Neobjavil sa ani
pismak, ktory by to bol polozil na papier ako ludsky lament. V nasej
blizkosti, vo Valaskej sa taketo bedakanie zrodilo. Zaznacil ho
Frantisek Hanak a je z roku 1676. Aj on uvadza (o tridsattri rokov
skor), ze... “Kuruci mnozi priběhli,/kostel i faru oblehli./Pana patra
vlaskeho/chytili jakoby sveho./... Z Valasky prisli na Hronec... Vsak i
tam vsecko pobrali,/puste komory nechali...”
Vravi sa, ze hlad boli a
zima ze mrazi, a tak sa domnievam, ze kuruci v spominanom roku 1709
nemali uz pevnu ruku velitela, preto si dovolovali, kladli podmienky, a
ak nesplnis, doplatis.
Co vtedy taky drevorubac
mohol mat? Strechu nad hlavou a vedla domu v plote (kosiari) uz
spominanych par oviec, dve – tri kozy. Zlatiek bolo malo... A tych je v
mnohych pripadoch aj dnes pomenej... A preslo dvestodevatdesiatpat
rokov.
Kuruci, kurucko – labanska
vojna, nepokoje – vosli ste do uhorsko – slovenskej historie. Mocnejsi –
cisarske vojska (labanci) vyhral a Frantiskovi ll. Rakoczim nam, o. i.,
zostala tato piesen: Ked sa ten Rakoci z Uhorskej krajiny/odberal,
odberal, odberal,/vseckie starie krpce uz ta bol/posberal, posberal,
posberal./A predsa sa este na tuto krajinu/obzeral, obzeral, obzeral.
(J. Kollar; Narodne spievanky)
Ludia vravia, ako dobre, ze
vojencina zanikla. Suhlasim, ale stratia sa odobierky, piesne, zvuky
harmonik, husiel Jula Bartosa.
(sg)
Adela a ufo
Zacalo to celkom obycajne.
Adela “vencila” svojich devat ratolesti na nedalekej luke blizko
zemiacniska, ked tu odrazu z nicoho nic vedla nich pristal lietajuci
tanier. Najprv zacalo revat len to najmensie, no potom sa ozval vokal
vsetkych usoplencov do jedneho.
“Prestante rumazgat,
dilinovia, co ste este nikdy nepoculi o UFO? Dik, ze prave ja musim mat
take nevzdelane decka!”
“Vitajte, no nic nepytajte,
bo my nic nemame, zijeme len zo socialnych davok,” povedala na uvod.
“Zdravime vas, bratia!”
lamanou roncinou povedal najzelensi.
“Dik, ta ja neznala, ze mam
az telo bratov, myslela som, ze patnast staci.”
“My vas len tak symbolicky
volame brati, lebo ste tiez farebny ako my,” vysvetlili.
Sadli si do travy a ponukli
na specatenie priatelstva Adelu fajkou mieru.
“Fuj, to je svinstvo!
Poslukujte nase,” vytiahla z podprsenky skatulku sulanych.
“Tak, ako si tu zijete?”
spytal sa jeden z nich labuznicky vychutnavajuc cigaretku. A sam zacal
rozpravat: “My sme zo severneho sektoru Mliecnej drahy zo suhvezdia Luna
9, vzdialeneho 500 milionov svetelnych rokov.”
“My sme zo sidliska Lunik lX
vzdialeneho 500 metrov.” “U nas je vysoka zivotna
uroven, kazdy si moze lietat kam chce a robit co chce,” informoval
muzicek. “A u vas?”
“Ta u nas maju tiez niektori
gadzovia vysoku zivotu uroven a tiez lietaju kam chcu a robia s nami, co
chcu, ale my mame len to, co nie je prilepene alebo prisraubovane,”
nadvazovala komunikaciu Adela.
“V nasej domovine nemusime
pracovat, lebo vsetko za nas robia stroje,” dozveda sa Adela.
“Dik, ta my tiez nemusime
robit, bo za nas pracuju bieli,” skonstatovala Romka.
“V nasej vlasti uz
neexistuju ziadne choroby, moderna medicina ich uz davno zvladla.”
“Ta zato my Romovia sme
vsetci bars chori, ani robit nevladzeme,” nadhodila Ilona utrpny ksicht.
“Tie deti su vsetky vase?” s
udivom sa spytal ten s duhovymi tykadlami. “My plodime deti zo skumavky
a kedze je to velmi narocna praca, mame tak najviac jedno – dve.”
“Ta to u nas sa robia deti
este manualne. A hoci je to drina, tuto cinnosti mame najradsej, radsej
ako hociktoru inu pracu. Ved sa len pozrite na tie utesene vyrobky.”
hrdila sa Adela.
“Zasobovanie domacnosti u
nas funguje tak, ze kazdy to, co potrebuje, si zoberie z obchodu,
peniaze u nas nie su.”
“Ta to my sme tiez
odskusavali tento system prednedavnom v hypermarkete, ale nepreslo nam
to.”
“Ochutnajte nasu stravu,”
podal zelenac Adele zopar farebnych tabletiek. “Ruzove su ranajky, modre
obec a fialove vecera.”
“Dik, ved to nema ziadnu
chut, podte ku nam, ja mam navarenu drzkovu polievku.” A vsetci sa
pobrali do Adelinho domaceho kralovstva.
Zelenaci jedli drzkovicu tak
pazravo, ze sa im az tykladla triasli a bez zabran hlasno chlipali na
cele sidlisko. Spamatali sa, az ked boli vylizane hrnce. Nad nimi stalo
devat na prazdno preglgajucich Ciganikov a len vtedy zbadali, aky
nehorazny zlocin vyviedli, ze pojedli celodennu stravu tymto uboziakom.
Nasypali im za dve hrste tabletiek a zacali s Adelou rokovat:
“Adelka nasa premila,
nevedeli sme, ze este exixtuje nieco take vynikajuce, ako je varena
strava vami pripravena, preto si vas dovolujeme pozvat na nasu planetu,
aby ste nasim zenam urobili kurz varenia.”
“Ked nic insie, za vylet to
stoji,” suhlasila.
A tak Adela skolila
mimozemstanov. Naucila ich varit nielen drzkovu, ale i ladvinky na
paprike a bravcove chvostiky na cigansky sposob. Presiel mesiac a
dostala od Deza surnu spravu, ze ma prist co najskor domov:
“Adela, zo socialky zistili,
ze si mimo planety a skratili nam davky. Prid, inak nevyzijeme.”
Mimozemstania boli z toho
velmi nestastny, ale ona im slubila, ze skolenie niekdy v buducnosti
dokonci.
A tak ked uvidite na oblohe
UFO, vezdte, ze to hladaju prave Adelu. Lenze marne, Dezo povedal, ze ju
uz do sveta nepusti. A ak sa Adela nahodou obzrie po oblohe, vzdy ju
zmladi a krici na nu na celu ulicu.
Emilia Molcaniova |
