Februar 1948 v Brezne

   Povojnovy vnutropoliticky zapas demokratickeho a komunistickeho bloku v Ceskoslovensku dopadol na konci zimy roku 1948 v prospech nedemokratickych sil. Pokus protikomunistickeho bloku o vymenovanie novej vlady po odstupeni svojich  ministrov nevysiel. Prezident E. Benes nepodporil zamer zabranit absolutnej moci komunistov, a tak februarovy politicky prevrat nastolil na takmer polstorocie nedemokraticky rezim, nazyvany po sovietskom vzore diktaturou proletariatu. Kronikar mesta zaznamenaval podrobne tieto udalosti:

   „Dna 20. februara bola radiom hlasena vladna kriza, ktora vznikla tym, ze ministri narodnych socialistov, lidovcov a slovenskej demokratickej strany rezignovali.
   Dna 23. februara utvara sa v Brezne pripravny okresny akcny vybor s pozvanim zaujmovych odbojovych a odborovych organizacii.
   Dna 24. februara dosiel telegraficky prikaz Poverenictva vnutra z Bratislavy k nastupeniu sluzby partizanov na udrzovanie bezpecnostneho poriadku. Bolo vystrojenych 40 clenov.
   Dna 26. februara vzdal sa Lettrich predsednictva slovenskej narodnej rady. Miesto neho bol nastoleny podplukovnik Milan Polak.
   V ten samy den bola v Brezne na namesti od 5. hodiny manifestacia. Po zaspievani hymny Ludovit Bortel, predseda ONV, zahajil manifestaciu.“
   Kronikar zachytil aj prejavy, ktore zazneli na namesti. Z nich sme vybrali prihovory dvoch politickych konkurentov: komunistu R. Gottiera a predsedu mestskeho narodneho vyboru, demokrata E. Kuseho. Ich retorika bola vyrazne odlisna. Z prejavu R. Gottiera:
     „Roduverni obcania a obcianky! Obcania a obcianky tejto nasej, vrelemilovanej republiky Ceskoslovenskej, ktori ste pochopili dejinny vyznam poslednych dni. Doba, ktora nas deli od slavneho Slovenskeho narodneho povstania po dnesny den, nestacila urcitym skupinam nasho naroda, aby vyuctovali so svojim svedomim. Tieto skupiny zloduchov, zo sebeckych dovodov a aj za cenu bratovrazdy, zneuzijuc ludovodemokraticku statnu formu chystali a pripravovali nove tazke a krvave skusky pre nas narod. Este nam nevymizli z pamati hruzy nedavnej minulosti! Matky a otcovia so slzami vo svojich ociach oplakavaju svoje deti, ktore hrdinsky padli za nasu slobodu. Ci by sme sa mohli necinne divat na to, ze krv tato bola vyliata nadarmo. Nie, nikdy nie! Tradiciu nasich za nasu slobodu padlych hrdinov uctime tak, ked ako jednoliaty nerozbitny celok sa pridruzime k programu vlady sudruha Gottwalda, ktora bude verne kracat v slapajach kosickeho narodneho programu. Odbojove slozky a Revolucne odborove hnutie sa uz davno domahali zmien, ktore teraz prichadzaju v platnost. No tito neboli prijati do narodneho frontu. To bola velka chyba. A kto tuto chybu zapricinil? Komu zalezalo na tom, aby ti, ktori nasadzovali vlastne zivoty, nedostali sa k slovu? Boli to reakcne zivly, tie zivly, ktore podkopavali narodne povstanie, zivly, ktorym nekonvenuje ludovodemokraticka statna forma….“
   Emil Kusy oslovil zhromazdenych slovami: „Vazeni spoluobcania! Pri utvoreni Okresneho akcneho vyboru, obraciam sa k vam ako jeho clen, aby som vam z prilezitosti dnesnej manifestacie povedal niekolko uprimnych slov. Chcem predovsetkym vyzdvihnut okolnost, ze politicka kriza, ktora trvala par dni, bude po vcerajsom utvoreni vlady zazehnana. Verim, ze nova vlada Ceskoslovenskej republiky, v ktorej su zastupene vsetky politicke strany, bude schopna nase pomery ukludnit a upevnit tak aj statnu moc. Nasa buducnost je zaistena a nehrozi nam ziadne nebezpecenstvo. Je preto len na nas, aby sme si kladnym a uprimnym postojom k prezidentovi nasej republiky a k vlade, zaistovali buducnost, ktora by nebola nicim ohrozovana. Je to v nasej moci, je to v moci kazdeho cloveka, kazdeho poctivo zmyslajuceho obcana nasej Ceskoslovenskej republiky. Budme preto svorni a pevni a konajme svoje obcianske povinnosti tak, ako to najlepsie vieme. V tom je velka, ba najvacsia sila a zaruka existencie nasej a existencie nasho statu. Nasej Ceskoslovenskej republike, jej prezidentovi a novej vlade prevolavam slavu!“
   „Dna 24. februara bol vyhlaseny jednohodinovy manifestacny strajk v celej Republike za znarodnenie vsetkych podnikov zamestnavajucich viac ako 50 zamestnancov…“
   Vo vire tychto udalosti zanikla sprava o tom, ze 21. februara 1948 rokovala komisia pre postavenie pomnika Dr. Stefana Moyzesa so socharom Ladislavom Majerskym a poziadala ho o vypracovanie navrhu. O pol roka neskor sice sochar navrh zaslal a mesto mu zadalo jeho realizaciu, ale to boli posledne kroky, ktore sa v tejto veci podnikli…

I. Kristofova

 V zbierkovom fonde muzea sa zachovalo kladivko, ktorym 15. augusta 1947 pri prilezitosti oslav posviacky interierovej vyzdoby rimskokatolickeho kostola poklopali zakladny kamen pomnika prveho slovenskeho biskupa a predsedu Matice slovenskej Stefana Moyzesa.

Kariera

   Rene Haluska sa dral do popredia uz ako jaslickar. Prvy bol vzdy pocikany, najviac a najhlasnejsie reval a sestricky ho museli najcastejsie obskakovat. V skolke robili deti to, co povedal on. Ak chcel, aby sa na pieskovisku stavali tunely, vsetok drobizg sa ako na povel usilovne hrabal v piesku. Uz v prvej bol hovorcom triedy a ako iskricka pionierskej organizacie bral jednu funkciu za druhou. Necudo, ze zotrval v tazeni a neskor bol i predsedom pionierskej organizacie. Co na tom, ze v prospechu bol niekde na chvoste triedy, ze nesplnal ani zakladne poziadavky slusnosti, ze nemal ziadnu zmysluplnu zalubu. On bol niekto, lebo stal na cele.
   Ja som bol opacny typ. Zakladal som si na vzdelani, etika mi bola nadovsetko, miloval som umenie a literaturu. Politicke vibracie a svet okolo nej ma vobec nezaujimali. Byt v popredi by mi bolo pripadalo ako trest. A preto som mu bol na posmech. Kde Rene mohol, tam mi dokazoval, ze len ctiziadostivi ludia to niekam dotiahnu.
   V gymnaziu bol kandidatom strany a pre politicku angazovanost nemal cas ani na studium. Ale vsetko mu preslo hladko, stacilo, aby povedal svoje meno a funkciu a vsetci isli do kolien. Ja som zil v skromnosti, malokto o mne vedel a studoval som na ciste jednotky.
   Na vysokej sa silou mocou, hlavne politickou, dovliekol k statnici. Kym kazdu skusku robil najmenej trikrat, tu sa zlepsil, zaverecnu skusku urobil na druhykrat. Ja som vystudoval s cervenym diplomom a bez politickej prislusnosti som sa dostal do slusneho zamestnania. Trvalo roky, kym ma ktosi prehovoril na veducu funkciu. Zato Rene to dotiahol az na ministra.
   Ked sme sa po rokoch stretli na pomaturitnom, povedal som mu konecne, co si myslim:
   „Nie je predsa dolezite, co robime tu na zemi. Smrt je najspravodlivejsia a pride si po kazdeho rovnako. A v nebi uz rozdiel medzi nami nebude.“
   Rene sa len pousmial. Este aj na stare kolena zbieral funkcie, co ako malo vyznamne. Ci uz v klube dochodcov alebo v pohrebnom spolku.
   Prisiel cas a Reneho si povolal Najvyssi. Zanedlho po nom som putoval do nebeskej rise i ja. Ked ma svaty Peter pri brane poucil o pravach a povinnostiach obyvatela tychto koncin, informoval ma, ze vecer sa kona v zasadacke seminar na temu Rovnopravnost cloveka v nebeskej dimenzii. Naisto som prislubil ucast.
   Sadam si v auditoriu na svoje miesto a keby som nebol mrtvy, bol by ma urcite po druhykrat trafil slak. Na podiu sedel za predsednickym stolom Rene Haluska.

Emilia Molcaniova

 Pani Elena

   Pod tymto nazvom bol v roku 1971 natoceny a uvedeny televizny profil jej cipkovej tvorby. Textilna vytvarnicka a narodna umelkyna Elena Holeczyova sa narodila 23. januara 1906 v Moravskom Lieskovom, teda pred sto rokmi, v rodine miestneho evanjelickeho knaza, dramatika a narodovca Jozefa Holleho a matky Anny, rodenej Urbancikovej. Jej starsi brat Martin bol divadelny, filmovy herec a reziser. Mladsia sestra Bozena je matkou znameho ceskeho herca Jozefa Abrhama.
   Najvacsi vplyv na jej neskorsie umelecke formovanie vztahu k textiliam a ornamentu mali rodny kraj a ludovy kroj rodnej obce. Na Umeleckopriemyslovej skole v Prahe sa zoznamila s europskym vyvojom umeleckych remesiel, s technikami textilneho umenia a vysivania. Jej skolske prace boli vybrane na prezentaciu skoly v roku 1925 v Parizi.
   Zo zaciatku sa venovala textilnemu vytvarnictvu, neskor ozivila a rozvinula palickovanu techniku cipky, s ktorou dosiahla svetovu uroven. Pracovala vo viacerych druzstvach ludovej umeleckej vyroby na Slovensku. V rozkvete svojej umeleckej tvorby zrealizovala velke cipkove diela, ktore kraslia interiery viacerych vyznamnych institucii na Slovensku a v zahranici. Je autorkou niekolkych odbornych knih o textilnom vytvarnictve.
   V rokoch 1929 - 1945 zila so svojim manzelom Ervinom Holeczym, lekarom a spisovatelom pisucim pod pseudonymom Peter Zvan, v Brezne. Tu, v ochotnickom divadelnom subore, posobila ako herecka a reziserka. Napisala niekolko rozhlasovych hier, z ktorych najznamejsia je Onedlho bude svitat. Upravila vacsinu divadelnych hier svojho otca. Je autorkou viacerych filmovych scenarov, odbornych prednasok o textilnom umeni v rozhlase, navrhov kostymov a choreografii pre filmovu a televiznu tvorbu. Hrala v dvoch filmoch Pala Bielika, Styridsatstyri (1957) a Janosik (1962).
   Pocas svojho zivota sa venovala rozmanitej umeleckej cinnosti a tvorbe. Zomrela 5. decembra 1983 v Prahe.

Jan Skovajsa