Ucitelske povolanie bolo pre neho vsetkym

(sto rokov od narodenia prof. Jaroslava Kudelu)

   Jaroslav Kudela, profesor gymnazia v Brezne, sa narodil 20. marca 1906 v Jirikoviciach (okres Brno) v rodine tkacskeho robotnika. Ludovu, mestiansku skolu a realku vychodil v rokoch 1912 – 1925 v Novom Meste na Morave. Potom studoval na Prirodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne (1925 – 1929) prirodopis a zemepis a druhu statnu skusku vykonal 1. decembra 1931. Okrem nej si nadobudol aj odbornu skusku z druheho odboru pre mestianske skoly (1932) a sest rokov neskor i z tretieho odboru.

   Na Slovensko prisiel v roku 1931 a zacal ucit na mestianskej skole v Podbrezovej. Po navrate z vojenskej prezencnej sluzby posobil od roku 1934 v Sali. Po viedenskej arbitrazi a okupacii juzneho Slovenska horthyovskym Madarskom ho prelozili do Brezna. Hoci bol plne kvalifikovanym stredoskolskym profesorom, na gymnazium sa dostal az v skolskom roku 1938/1939. Bolo to breznianske gymnazium.
   Povodom Moravan, oblubil si Slovensko a vychove slovenskej mladeze venoval vsetky svoje sily a schopnosti. Ucitelske povolanie bolo pre neho vsetkym a volny cas venoval skole a svojmu dalsiemu vzdelavaniu. V gymnaziu vybudoval prirodovedecke zbierky a prikladne sa o ne staral. Mal rad svojich ziakov a bol im dobrym ucitelom. Postaral sa o skolske stravovanie cezpolnych ziakov, s mladezou chodil na vychadzky a vylety, ucil ich poznavat a milovat prirodu s jej bohatstvami a vychovavat ich aj k laske k nasmu ludu. Mal aj zmysel pre zabavu mladych ludi a pod jeho dozorom sa konala tanecna skola. Bol vasnivym zberatelom postovych znamok a v gymnaziu viedol filatelisticky kruzok. Aj jeho manzelka Maria Kudelova, odborna ucitelka v mestianskej skole v Brezne, sa plne venovala vychove mladeze.
   Po vypuknuti Slovenskeho narodneho povstania v auguste 1944 sa Jaroslav Kudela, ktory bol porucikom v zalohe, okamzite prihlasil ako dobrovolnik do 1. Ceskoslovenskej armady na Slovensku. Ako velitel caty bojoval v skupine Orech, co bol kryci nazov 1. pesieho praporu Prvej taktickej skupiny 1. Ceskoslovenskej armady na Slovensku, nedaleko Cremosneho. V tvrdych bojoch povstaleckej armady s nemeckymi okupantmi Jaroslav Kudela padol 27. oktobra 1944 zasiahnuty davkou z gulometu. Kedze vtedy nebolo mozne preniest jeho mrtve telo na cintorin, pochovali ho docasne pri Cremosnom, hrob oblozili cecinou a oznacili drevenym krizom.
   Po oslobodeni nechala rodina telesne pozostatky Jaroslava Kudelu exhumovat a previest na cintorin do Banskej Bystrice. Na pomniku je vyryty text: „Z troch lasok velkych: rodina, vlast a skola si volil najvacsiu – a za tu v boji padol.“ In memoriam bol povyseny do hodnosti nadporucika a udelili mu Ceskoslovensky vojnovy kriz 1939.
   Na budove terajsej Hotelovej akademie v Brezne je pamatna tabula s textom: „V tejto budove v rokoch 1939 – 1944 posobil profesor gymnazia Jaroslav Kudela, narodeny 1906, zomrel 1944. Padol pri Cremosnom pocas SNP ako dostojnik ceskoslovenskej armady.“

Jaroslav Cervinka

(k 140. vyrociu narodenia Izabely Textorisovej)

   „...do mojho obrazu vkrocila krokom kralovnej Izabela Textorisova, v plnom rozkvete, hrda a krasna, vzbudzujuca uctu a obdiv. Siriaca okolo seba istotu a silu, pritahujuca ako mocny magnet. Dodnes obraz nevybledol, vanie z neho atmosfera davnych cias, vona horskych kvetov, luk i bystrin, trpky pach mohutnych lopuchov okolo potokov i vypary jarnych kopnejucich vrskov za dedinou. A prostred dediny za vysokou drevenou branou okolo prikrceneho domca, posty i bytu zaroven, kralovstvo zahradnych kvetov nevidanej krasy, ake mohla vypestovat iba ruka skuseneho botanika. Nesmiernou hrivnou bola obdarovana tato vzacna zena. Ale kolko bolo treba sily, aby v neziclivych pomeroch Rakusko – Uhorska vyrastla z nej samouka – prva slovenska botanicka, vedecky podkuta, vzdelana, rozhladena a narodne uvedomela! Bez skol, len vlastnou volou a vytrvalostou, takmer v biede, den za dnom prisna k sebe, nasavala vedomosti, ako smadny kvet na vyprahnutej skale vsakuje kvapky rosy. Azda od nenarocnych horskych kvetov sa naucila trpezlivosti. Poznala tajomstva prirody a vedela, ze aj v uzkej strbinke skaly na vrchole Tlstej sa mocne prichyti rastlinka, vydrzi napory vetrov, ladove sprsky i jarne mrazy, aby v prvych teplejsich lucoch slnca z nej vypucal zazracny kvet, pokracovanie zivota... Ako hvezdar, usilujuci sa objavit novu kometu, aj botanik tuzi najst svoj kvet, dovtedy neznamy. Izabele Textorisovej popri plesnivci alpinskom, dovtedy v Uhorsku neznamom, a inych kvetoch, postastilo sa najst v samom sedle Tlstej este neobjaveny bodliak. Pomenovany je jej menom – Carduus Textorianus Marg. A prave bodliak. Akoby v nom bolo zasifrovane mnohe zo zivota Izabely. Akoby jej heraldicky znak. Odmena za bodliny, ktorymi ju casto nemilosrdne pichali. Drsny bodliak, ale zakvitnuty hodvabnym vankusikom. A vonia medom. Piju z neho sladku stavu cmeliaky...“

   Takto poeticky spomina na nasu prvu botanicku Masa Halamova. Izabela Textorisova, ucitelka, postova uradnicka a botanicka pochadza z Ratkovej v okrese Rimavska Sobota. Ludovu skolu navstevovala v Jelsave, Slovenskom Pravne a siestu triedu skoncila v Belej pri Martine. Potom studovala v sukromi. Ovladala cestinu, latincinu, madarcinu, rustinu, nemcinu i francuzstinu, ciastocne aj taliancinu a rumuncinu. Chcela byt ucitelkou, ale podrobila sa otcovej voli a stala sa postovou uradnickou. Kratky cas posobila aj na poste v Telgarte. Od roku 1866 bola veducou posty v Turcianskej Blatnici, kde zotrvala do konca zivota.
   Cely zivot sa venovala botanike, udrziavala kontakty s dalsimi vyznamnymi botanikmi (Vrany, Holuby, A. Kmet a ini). Svoje poznatky publikovala aj v odbornych casopisoch (Botanika). Venovala sa aj studiu hvezdarstva, mineralogii a speleologii. Pracovala aj v zenskom hnuti a bola v styku s vyznamnymi predstavitelkami Ziveny – Vansovou, Soltesovou, Kardosovou a Maliakovou, z ceskeho zenskeho hnutia si dopisovala s K. Svetlou, E. Krasnohorskou, G. Preissovou a dalsimi.
   Tajomstvo jej uzitocneho, bohateho, ale aj trpkeho a predsa krasneho a stastneho zivota je v jej vyznani: „Mne botanika bola opravdiva scientia amabilis, nieco moje najprivatnejsie a najintimnejsie, moja potecha a utociste, tichy ostrovcek v priboji neprijemnosti zivota.“
   Izabela Textorisova sa narodila v Ratkovej 16. marca 1866 a zomrela u svojej najmladsej sestry v Krupine 12. septembra 1949.
(Literatura: Valehrachova, M.: Izabela Textorisova, Bratislava, ML 1975)

A. Prepletana

           Dotuha sa o tom rozpravalo. Taka sprava sa predsa rozleti ako blesk. Vraj aj noviny o tom pisali, aj v rozhlase vysielali, aj detom v skolach spominali.
   Tetka Mariska to pocula v ktoromsi dome na parackach. Vraj sa kdesi na zemeguli urobila trhlina, ktora sa zo dna na den zvacsuje, takze zemegula sa o kratky cas ide rozletiet ako puknuty tanier.
   Tetka Mariska obisla celu dedinu. Nebolo vari domu, ktory by nebola navstivila. O inom sa jej ani vraviet nedalo, iba o konci sveta. Opytovala sa mnohych, ako asi bude tento vyznamny den prebiehat, ci bude vacsmi hrmiet ako za letnej burky, ci Pana neba a zeme bude na oblohe vidno aj z nasej dediny a ake bude vobec triedenie duchov? Na ktoru stranu pojdu veriaci, na ktoru neveriaci a ci sa aj niekto z komunistov dostane na pravicu medzi vyvolenych?
   Tetka zalomila rukami. V duchu si blahozelala, ze sa nedala nahovorit na vstup do druzstva. Pri poslednom uctovani jej to v nebi budu musiet pricitavat k zasluham, ved co sa ju len napresviedcali, hotove mucenictvo podstupila od agitarov, ci ako ich vcerty volaju – a za co? Len za to, ze sa ako dobra krestanka nechcela dat pohanom do pazurov. Teraz ju aspon vsetci, co podpisali, uvidia oslavenu a batoh jej dobrych skutkov nesmierne prevazi lahucky uzlicek jej previneni.
   Ako sa minali januarove dni, velmi studene a bohate na sneh, stavala sa Mariska coraz zduchovnelejsou. Uz s nou nebola ani poriadna rec. Nehnevala sa, neohovarala, o kazdom povedala len pravdu, ci bola prijemna alebo trpka. S kym bola v hneve, s tym sa nezapodievala, obisla ho bez slova. Zo dna na den viac sa povznasala do raja vecnej blazenosti, ktory sa jej o kratky cas bezpochyby otvori.
   No zial, zivot este nestal, hoci koniec sveta sa rychlo priblizoval. Nevyhnutne kazdodenne povinnosti zabranovali tetke este hlbsie a sustredenejsie zavrsit pozemske dni. Mala otelenu kravu, musela trikrat denne dojit. Vela trapenia bolo s telatom. Nechcelo pit ani za prstami, ani za cumlom. Macka tiez nanestastie dovliekla mlade. A chcela aj cim skor odbit predpisany kontingent mlieka, pokym krava dobre doji a mlieko je redsie. Potom, ak by sudny den pre nieco meskal, chcela si privyrobit a mlieko volne predavat.
   V tryznivom cakani sa konecne dovliekli Hromnice. Tetka prisla rano domov z kostola stopercentne presvedcena, ze preziva posledny den svojho zivota. A hla! Namiesto radosti, ze konecne skonci pozemsky zivot mucenice nevstupivsej do rolnickeho druzstva, pocitila v zaludku akusi prazdnotu a chlad. Vsetko svetske, na co doteraz vytrvalo somrala a nadavala, zazdalo sa jej odrazu akesi vabne, pritazlivejsie ako doteraz. Ze jej narodny vybor neskoro berie desattyzdnove tela? To je nic! Ved sa ona este vdacne s nim potrapi, je len sama, mlieka ma pren dost! Ze ju s polom vyhnali na kraj chotara, ked ho nechcela priclenit k druzstevnemu? Len nech niet nic horsieho. Este ma, chvalabohu, dobre nohy, obide to. Len keby dal panboztek, aby sa este aspon raz dozila leta. Ach! Este aspon raz vidiet kvitnut hrusku za mastalou! Ci jej vsetko svetske a pozemske nebude na druhom svete chybat?
   Tetka cely hromnicny den len sedi a duma, do modlitieb sa jej pletu mile predstavy kazdovecernych zimnych paraciek, letne vecery so susedkami na podsteni a ona zahania tieto predstavy ako pokusanie samotneho diabla. Apage, satanas! Nechaj moju dusu na pokoji! Zajtra to uz pride.
   Do postele si liha vyobliekana v novom – ako mladucha. Co, ak sa „to“ zacne v noci alebo hned zrana? Aby ju – nedajboze – ludia neohovarali.
   Do rana spi nepokojne, ma zle sny, prehadzuje sa zboka nabok. Niekolkokrat sa aj prebudi a nacuva, ci sa nieco nedeje. Ale aj tato posledna noc na zemi je ako vsetky predchadzajuce.

...

   Rano akosi prispala – akiste pre dlhe nocne bdenie. Zobudila sa neskoro. „To“ este stale neprislo. Pozrela na hodiny, zhikla a vyskocila z postele. Krava v mastali za stenou bolestne mukala. Cas ranneho dojenia davno presiel. Tetka si po kratkom rozmyslani obliekla svoje starsie kazdodenne saty a pobrala sa do mastale. Azda ju „to“ len nezastihne pri dojeni. A ak aj, poruceno Panu Bohu. Predbezne nemala casu pomodlit sa. Musela dohanat zameskane. Ved jej treba rychlo utekat s mliekom do zberne!
   Na narodny vybor prisla nieze neskoro, ale zavcasu. Tajomnik a zberac mlieka v jednej osobe tam este nebol. Tetka, plna starosti a velkeho ocakavania a tiez preto, ze zaspala, uplne zabudla, ze jej nahlia hodiny. Vsak zato nic. Pocka. Obecny dorucovatel prave prisiel prilozit do velkej liatinovej pece v obecnej kancelarii, aspon sa trochu zohreje. Vonku je zima, az tak tresti. Opravdiva hromnicna.

(Pokracovanie)