Anna Kanova, chyzna, Bacuch:
- Nad touto temou som nerozmyslala, ale myslim si, ze reforma zdravotnictva nie je celkom v poriadku. Nakoniec na to asi doplati pacient. Zda sa, ze je to cim dalej horsie. Na ministerstve hovoria nieco ine a prax je zasa nieco ine. Suhlasim s tym, ze strajkuju, pretoze reforma asi nie je v poriadku. Hoci na ministerstve tvrdia, ze cas ukaze, nevyvija sa to pozitivnym smerom, prave naopak. Nemyslim si, ze by na strajkovu pohotovost lekarov doplacali pacienti.

Katarina Lamerova, nezamestnana, Lopej:
- Myslim si, ze zdravotnici presne vedia, na com su, vedia ohodnotit svoju pracu, preto vyhlasuju strajkovu pohotovost. Maju pravo na to, aby strajkovali za svoju vec. My pacienti sa musime len prisposobovat.

Vladimir Homola, vojensky dochodca, Brezno:
- Zdravotnictvo u nas je momentalne v katastrofalnom stave. Myslim si, ze po volbach sa to zmeni a zdravotnici dosiahnu to, co chcu dosiahnut. Podla mna je to tak zabezpecene, ze pocas strajkovej pohotovosti pacienti nie su ohrozeni.

Bozena Belkova, dochodkyna, Brezno:
- Som za to, aby zdravotnikom zvysili platy. Zasluzia si vyssie ohodnotenie, aj lepsie podmienky na pracu. V banskobystrickej nemocnici mi operovali nohu, ale bola tam dobra starostlivost. Lekari nie su dostatocne oceneni. Vcera v spravach ukazovali lekarov, ktori transplantuju srdce. Preco takychto ludi nedavaju na vyslnie, ale napr. sutaze miss? Aj to, ale v prvom rade je zdravotnictvo.

Olga Katreniakova, studentka, Brezno:
- Pokial su platy zdravotnikov zasluzene, preco by nemohli strajkovat? Praca lekarov je dolezita, aj ked niektori ju robia poctivo a niektori ju „odflaknu“. So strajkovou pohotovostou suhlasim tak pol na pol.

Monika Strukanova, nezamestnana, Brezno:
- Aj lekari maju svoje prava. Kedze politicka situacia v nasom state je taka, aka je, hlavne v zdravotnictve asi nemaju inu moznost. Podla mna uz vycerpali vsetky zmierovacie snahy a uz to inac nejde. Plne ich chapem, aj oni potrebuju z niecoho zit.

(ng, ma)

Karol Kuzmany – velka osobnost evanjelickej cirkvi po 200 rokoch

   Mesto Trnava, nazyvane aj slovenskym Rimom, si dna 10. marca 2006 pripomenulo dvesto rokov od narodenia vyznamneho predstavitela evanjelickej cirkvi na Slovensku a vyznamnej osobnosti slovenskych dejin Karola Kuzmanyho. Narodil sa v roku 1806 v Brezne, v rodine evanjelickeho farara, zomrel v roku 1866 v Turcianskych Tepliciach. Po studiach v Bratislave a nemeckej Jene bol profesorom na evanjelickom lyceu v Kezmarku, ale aj profesorom praktickej teologie na univerzite vo Viedni, posobil ako farar vo Zvolene, Banskej Bystrici a Martine. Bol clenom slovenskej delegacie u cisara v roku 1849.

   Na tejto jubilejnej slavnosti sa zucastnil generalny biskup evanjelickej cirkvi na Slovensku prof. Julius Filo, ktory vo svojom prihovore oboznamil pritomnych s bohatym zivotom Karola Kuzmanyho a jeho cinnostou v evanjelickej cirkvi, jej usporiadania v Uhorsku, o jeho literarnej cinnosti z oblasti duchovnych piesni, ucebnic nabozenstva, kazni. Z jeho zivotopisu sme sa dozvedeli, ze okrem mnohych cirkevnych publikacii vydal ucebnicu praktickej teologie rakuskeho evanjelickeho cirkevneho prava. Venoval sa aj usporiadaniu evanjelickej cirkvi v Uhorsku, vysledkom jeho navrhu bolo vydanie Patentu o evanjelickom cirkevnom prave v Rakusku. Za vydanie tohto vedeckeho diela mu bola udelena zlata medaila pruskeho krala za vedu a umenie. Bol zakladatelom Matice slovenskej spolu so Stefanom Moyzesom a bol jej prvym podpredsedom. Znamy bol jeho ekumenizmus pre zblizenie jednotlivych krestanskych cirkvi. Jeho vizie nestratili na aktualnosti dodnes. Dozvedeli sme sa tiez, ze v roku 1998 odhalili Karolovi Kuzmanymu pamatnu tabulu na Arkadovom namesti vo Viedni.
   Karol Kuzmany je autorom aj hymnickej piesne Kto za pravdu hori (Slava slachetnym), ktoru na tomto stretnuti zaspieval muzsky spevacky zbor Bradlan. V jeho podani zazneli aj dalsie hymnicke piesne, okrem inych aj Hoj, vlast moja. Kedze spoluorganizatormi boli trnavski filatelisti, pri tejto prilezitosti zastupkyna Slovenskej posty predstavila i znamku s touto vyznamnou osobnostou slovenskych dejin, vydanu 3. februara 2006 s nominalnou hodnotou sestnast korun. Spolu so znamkou bola vydana aj obalka prveho dna s kresbou rodneho domu Karola Kuzmanyho v Brezne s prilezitostnou peciatkou s jeho portretom a textom Kto za pravdu hori, Trnava 2, 10. 3. 2006. Autorom vytvarneho navrhu je akademicky maliar Peter Augustovic.
   Slavnostne stretnutie pozdravil aj namestnik primatora mesta Trnavy. Napriek tomu, ze Karol Kuzmany nikdy neposobil v Trnave, treba velmi ocenit, ze je to jedine mesto na Slovensku, ktori si spomenulo na tuto vyznamnu osobnost slovenskych dejin, pochadzajuci z Brezna, pri 200-rocnom jubileu jej narodenia.
   Som velmi rada, ze som sa ako Breznianka, zijuca mnohe roky v Bratislave, mohla zucastnit na tomto dojimavom stretnuti v evanjelickom chrame v Trnave. Mrzi ma len, ze sa tato spomienka neuskutocnila v jeho rodnom Brezne.

Ing. Bozena Kopecna, rodena Weisenpacherova

Cena utechy

   Sedemdesiate roky priniesli do skolskej zaujmovej cinnosti pochybne aktivity zamerane na branne discipliny. Samozrejme, nesmela tu chybat „ideovopoliticka oblast“, ktoru sme my, co uz dlhodobejsie posobili v tejto brandzi, takmer vsetci povazovali za piate koleso na voze. Mozem vsak, ako organizator mnohych podujati v tomto obdobi zodpovedne potvrdit, ze ak ste chceli ziskat potrebne peniaze a potrebnu pomoc od vyssich clankov riadenia, ktore vtedy neboli ine ako politicke, tak kazdy turisticky presun musel byt pochodom po stopach niecoho alebo niekoho. Ziadne sportove zapolenie nemohlo odstartovat bez patricneho ideologickeho obsahu. Ak ste ale dokazali sudruhov presvedcit, mali ste vyhrate. Aktivny odporcovia rezimu ma mozno nebudu chvalit, ale robil som to aj ja – a vobec nelutujem.
   Popularnym skolskym brannym sportom bol suboj patclennych druzstiev dievcat a chlapcov, pod nazvom Pioniersky branny viacboj. O cenu Ceskoslovenskeho rozhlasu, neskor Pioniersky branny viacboj o Partizansky samopal SNP. V polovici sedemdesiatych rokov nasa skola sa uspesne zaradila do uz rozbehnuteho peletonu a coskoro sme zacali hrat prve husle v Banskobystrickom okrese.
   V dnoch 10. a 11. juna 1977 sa konal v Tajove treti rocnik Krajskych brannych hier pionierov, na ktory sa z okresneho kola v Pohorelej kvalifikovali styri vitazne druzstva, co vlastne znamenalo, ze okres na tomto zapoleni reprezentovalo 24 deti z Pohorelej a ja, ako veduci. Sutazne podmienky boli velmi narocne. Stredoslovaci, vsetci do jedneho, co sa tykalo telesnej i odbornej pripravy, boli poriadne „nadupani“ a povazovali ich v ramci Slovenska za lidra tychto sutazi. Skutocnou hviezdou sa stala zakladna skola Bolesov (okres Povazska Bystrica), kde celorocnou pripravou zili doslova vsetci, o com svedci fakt, ze na vsetky vyznamne podujatia ziakov sprevadzal riaditel skoly a jeho zastupca (doteraz mi je zahadou, kto asi a ako vtedy v skole ucil?), pricom zastupca Ivan Orechovsky bol zaroven trenerom a to velmi znamym a uspesnym. Sportovy boj bol preto tvrdy a velmi vyrovnany. Nase tri druzstva, s vynimkou starsich dievcat, ktorym to vtedy velmi nevyslo, pretekali so ctou. V rozhodujucich disciplinach – behu, strelbe zo vzduchovky a hodu granatom na ciel mali na najlepsich len minimalnu stratu. Kopce Tajova, tak podobne nasim, detom vyhovovali a preto bezecky excelovali. Paradoxne, z postupu do narodneho finale starsich a mladsich chlapcov vyradil neuspech v ideovopolitickej oblasti, kde ziskali svorne po tri trestne minuty, co v ich pripadne znamenalo jasne stop („Jozko, Jozko, ci si sa uz naucil, v ktorom roku sa to Klement Gottwald narodil?“). Nebyt osudnych troch minut, obe druzstva skoncia na postupovom druhom mieste. Tento husarsky kusok sa podaril nasim bifloskam – mladsim dievcatam, ktore skoncili za vitaznym Bolesovom len rozdielom jednej trestnej minuty z topografie a poldruhaminutovou bezeckou stratou na trati. To teda uz bol dovod, aby Ivan, trener z Bolesova, takpovediac, spozornel!
   O tyzden 17. az 19. juna sa v tom istom priestore konalo celoslovenske finale s pre nas dramatickym vyvrcholenim. Zacalo sa to prezentaciou pretekarov v dost netradicnom case v predvecer sutaze v neskorych vecernych hodinach. Jej vysledok znamenal vyradenie nasho druzstva zo sutaze. Dovod vyzeral na prvy pohlad logicky – nevyhovujuci datum narodenia. Nas vsak poriadne zaskocil a prekvapil, pretoze do toho okamihu platilo, ze startuju rocniky 1964 – 1966, bez ohladu na mesiac narodenia a to nase dievcence do jednej splnali. Zrazu vsak verdiktom rozhodcov dve z nich boli oznacene za „stare“ s dovetkom, ze dovrsili trinasty rok pred dnom konania pretekov. Rozmyslal som, ako reagovat na tento neferovy krok a najma, ako to oznamit dievcatam. Napokon som ich zavolal pred stan a s potlacovanym hnevom a zialom v hlase som im oznamil kruty verdikt. Dievcata nemali daleko od placu. Poprosil som ich, aby sa pokusili na krivdu zabudnut a na buduci den bojovali, ako nikdy predtym. Stalo sa. Dievcata fantasticky bezali. Dosiahli druhy najlepsi cas spomedzi osem finalovych druzstiev – 18,58 minuty. Vitazky bezali za 16,59 minuty, ale tretie v poradi, dievcata z Pezinka az za 21,32 minuty. Nase aj vynikajuco strielali. Skoncili len so stratou styroch nezostrelenych kolikov spomedzi patnastich moznych. Vitazky z Bolesova, zrejme pod velkym tlakom nechali stat az devat kolikov. V hode granatom na ciel ziskali dva trestne oproti trom nasim. Vitazny cas Bolesovcaniek bol 27,59 minuty, nase dievcata mimo sutaze dosiahli cas 25,58 minuty! Ich mena su – Dana Terekova, Dana Garecova, Jana Schillerova, Marta Balohova, Milka Polakova a nahradnicka Iveta Putosova.
   Udalosti potom nadobudli rychly spad. Zakratko po zverejneni neoficialnych vysledkov prisli za mnou do stanu riaditel skoly z Bolesova aj so svojim zastupcom. Gratulovali mi k vitazstvu a priniesli flasu domacej Bosackej slivovice. Gratulaciu som prijal, ale som ju „nepolial“, pretoze na rozdiel od nich, ktori mali vo vyprave „k ruke“ tri vychovavatelky z druziny, ja som bol na nasu „babsku“ vypravu samucicky, sam. Na druhy den, pri slavnostnom vyhlasovani bola aj ceskoslovenska televizia z Bratislavy. Bol som sokovany, ked ma zrazu vyzvali prevziat pre nase druzstvo cenu utechy, ohyzdny gyc – pestro pomalovanu lod v plastovom priesvitnom obale. V rozpakoch som nakoniec tuto cenu z ruk bratislavskych zvazackych papalasov prevzal, ale uz pri otocke vo mne vsetko tak vrelo, ze som sa prestal ovladat. Tresol som cenu utechy o najblizsi strom, az sa rozletela na kusy. Nastupeny dav zasumel a televizna kamera sa zrazu pozerala inam. Aj ja som strpol, lebo mi v tej chvili napadlo, co sa moze stat. Ale, zatal som sa. Ved to nebol ani zdaleka moj prvy konflikt s ludmi z funkcionarskeho aparatu, ktori mi obcas poriadne liezli na nervy. Minimalne, tam pritomni sudruhovia Sinka, Jucha a Hubertova o tom vedeli svoje.
   Nakoniec, ako v rozpravke, vsetko sa na dobre obratilo. Kedze bolo nad slnko jasnejsie, ze cena utechy v nasej vyprave uspech nemala, o niekolko dni nam ponukli ovela hodnotnejsiu satisfakciu – dvojtyzdnovy pobyt pre nase pretekarky a ich zleho trenera v brannom tabore Druzba v Zdiarskej doline pod Rohacmi, ktory sme s vdakou a pocitom zadostucinenia prijali a aj nalezite vyuzili.

Peter Navoy

Ludia, budme ludmi!

   Predstavte si, vazeni citatelia, firmu XY navonok uspesnu, ale vo vnutri zmietajucu sa vo vaznych problemoch personalno – odborneho a moralneho charakteru. Zakladom uspechu kazdej firmy je dobry personalno – ekonomicky manazment a spravny pristup k svojim zamestnancom. No ked vedenie firmy nema ludsky pristup k svojim podriadenym, vyuziva zlu socialno – ekonomicku situaciu ludi, zvysuje stale narocnejsie ulohy a znizuje pocet zamestnancov, na pracovisku narasta stres. Zamestnanci si v takychto pracovnych podmienkach ani nedovolia ist na „peenku“. Do prace chodia bez chuti, ba s odporom. Ich stres narasta do neunosnych rozmerov.
   Ako v jednej firme, kde najprv odisla na PN-ku veduca financneho odboru, po mesiaci ochoreli dalsie tri kolegyne, vzapati mlada zastupujuca pracovnicka – matka dvoch deti nezvladla neunosne pracovne naroky a bola hospitalizovana na psychiatrii. Veduca musela po mesiaci ukoncit praceneschopnost (jej diagnoza znela: tazky opar z dlhodobeho stresu). Po troch dnoch obrovskej pracovnej zataze a stresu, si chcela siahnut za zivot...
   Ludia, spamatajme sa! Ako este viac mozno ublizit cloveku, ktoreho dohnali k samovrazde, vzali mu zmysel zivota a absolutne znechutili radost z prace, ktoru mal rad a v ktorej bol odbornik?!
   V sucasnosti si musime klast otazky: aky zmysel ma nas zivot? Ake poslanie dokazeme naplnit na tejto nasej docasnej pozemskej zivotnej puti? Kde to spejeme? Ludia, budme ludmi!

Ing. Irena Helcova