Spominame

   Konca druhej svetovej vojny sa nedozili mnohi frontovi bojovnici, ktori zahynuli aj za hranicami svojej vlasti. Navratu domov sa nedozil ani brezniansky rodak Julius Vransky. Svoj hrob nasiel na neznamom mieste Ukrajiny, kde sa skoncil jeho mlady zivot. Dna 28. marca si pripominame jeho nedozite osemdesiate piate narodeniny.
   Po skonceni skoly pracoval ako robotnik na stavbe cesty. V roku 1941 narukoval do slovenskej armady pravdepodobne do Martina. Po vycviku ho odvelili na vychodny front. Bojovat proti slovanskym bratom mu bolo proti svojej voli, preto presiel k Cervenej armade. O jeho strastiplnej bojovej ceste a o prikladnom hrdinstve svedci ocenenie v liste gen. Jana Goliana z 21. septembra 1944 zaslaneho jeho matke Zuzane Vranskej. Z listu vyberame:
   „Velitelstvo ceskoslovenskej armady na Slovensku v spolupraci s Cervenou armadou zistilo, ze Vas syn Julius zahynul ako hrdina v Rusku. ... Zial, nestihol navrat do vlasti, ktora sa uz prebudza k novemu, slobodnemu zivotu. ... Vas hrdina sa nedozil chvile oslobodenia, lebo bestialna ruka nemeckeho nepriatela znicila a vyhasila zivot tohto bojovnika, ktory je symbolom a prikladom vsetkym ostatnym. Podla uradneho zistenia hrdina Julius Vransky v polnom tazeni proti nasim bratom Rusom nemohol vykonavat rozkazy proti vlastnemu presvedceniu. Preto prebehol k bratskej Cervenej armade. V boji bol nestastne zajaty. Duch slobody ho pohanal v oslobodeni. Podarilo sa mu ujst zo zajatia a nastupil do siku odvaznych ruskych partizanov. Bojoval udatne a chrabro, no padol v boji, tak mu to bolo sudene. Pred smrtou napisal este list. Komu inemu ako Vam, drahej svojej matke. Tento list Vam posielame na vecnu pamiatku. Pripojujeme k nemu aj fotografie, ktore sa nasli u neboheho.
   Nezufajte, hoci bolest Vasa je velka. Zakon vojny vyzaduje si aj obete, obete kazdeho druhu, preto aj na zivotoch. Ceskoslovenska armada na Slovensku Vam vyslovuje sustrast a meno hrdinu zapisuje na vecnu pamat do knihy nasho oslobodzovacieho boja.“
   Breznania na svojho rodaka nezabudaju. Na pamatniku padlych hrdinov Cervenej armady na Namesti gen. M. R. Stefanika je vyryty text: por. Julius Vransky 1921 - 1944. Po nom je pomenovana aj ulica mesta.

Jan Zemko

(k 165. vyrociu narodenia Jaroslava Samuela Zacheja)

   Vyznamny slovensky narodovec, pedagog, prekladatel, redaktor, publicista a prvy organizator slovensko – bulharskych vztahov Jaroslav Samuel Zachej sa narodil v znamej a blizkej dedinke Bystra. Prekrasne prirodne prostredie pod Dumbierom malo velky vplyv aj na slachtenie duse mladeho Zacheja, ktory vyrastal v rodine banskeho uradnika. V 16. - 17. storoci sa v Bystrej a jej okoli tazilo zlato a striebro a obyvatelia pracovali vacsinou ako drevorubaci a uhliari. V 18. - 19. storoci bol v obci zelezny hamor, ktory patril k hroncianskemu komplexu, v ktorom spracuvali surove zelezo z Hronca, Tisovca a Pohronskej Polhory.
   Mlady Jaroslav pozorne sledoval zivot v obci, socialnu situaciu obcanov, nadchynal sa krasnou prirodou a pritahoval ho hlavne legendarny Dumbier. Ako novinar potom casto vo svojich clankoch opisoval zivot rodnej dediny, jej okolie a tichy Hron. Bol talentovanym ziakom, preto ho rodina vypravila na gymnazialne studia do Banskej Stiavnice, kde sa spriatelil s Andrejom Kmetom, co podstatne ovplyvnilo jeho narodne citenie. Po maturite odchadza do Banskej Bystrice, odtial ho ako talentovaneho a narodne uvedomeleho klerika posiela Stefan Moyses studovat teologiu do Pesti. V Pesti sa stretol s Janom Franciscim, Mikulasom Feriencikom, Viliamom Pauliny – Tothom a dalsimi narodovcami. Tu sa pokusal aj o literarnu tvorbu a stal sa predsedom slovenskeho literarneho kruzku na teologickej fakulte pestianskej univerzity. Stava sa z neho vasnivy obranca slovenskych zaujmov a nebojacny diskuter s madarskymi protivnikmi na strankach tlace. Uz vtedy pochopil, ze knazske povolanie mu nedovoli celou bytostou sa venovat narodnym zaujmom, preto sa rozhodol vzdat sa ho a z Pesti odchadza do Viedne, kde sa venoval studiu na univerzite v odboroch filozofia, filologia a historia. Aj tu pokracuje v praci pre svoj narod – zaklada slovensky spolok Tatran pre vysokoskolakov, bol iniciatorom stretnuti slavianskych spolkov. Jaroslav Zachej vo Viedni zohral mimoriadne vyznamnu ulohu, stretaval sa s mnohymi vyznamnymi narodovcami a diskutoval s nimi o slovanskej spolupraci. V roku 1866 dokoncil univerzitne studia a vracia sa do Pesti. Ako znamy narodovec a protimadarsky bojovnik sa do statnej sluzby nedostal. Zamestnal sa v redakcii jedinych slovenskych politickych nezavislych novin – Pestbudinskych vedomostiach, kde sa sustredili popredni slovenski narodovci: Mally – Dusarov, Sasinek, Marko – Daxner, Palarik, Zaborsky, Radlinsky... Vo svojich clankoch Zachej nebojacne odhaloval likvidacnu narodnostnu politiku uhorskej vlady. Pisal aj do Narodnych novin a do dalsich periodik. Pouzival viac pseudonymov, napr. Dumbiersky, Znievski, Pravdomyl...
   Jaroslav Samuel Zachej sa zasluzil aj o zalozenie gymnazia v Klastore pod Znievom, kde od jeho otvorenia v roku 1869 az do zatvorenia madarskou vladou v roku 1874 aj ucil ako profesor. V Znieve sa ozenil, za manzelku si zobral dceru znievskeho richtara Jana Capku. On sam pokladal znievske obdobie za najstastnejsie vo svojom zivote. Tu zalozili spolu s Medveckym a Ambrom Pietrom celoslovensku organizaciu Slovenska omladina, ktora mala za ulohu vzdelavat, rozvijat osvetu a vedecke snahy studentov, ale aj podporovat na studiach chudobnych a nadanych. V Znieve Zachej vyrastol na vynikajuceho pedagoga, narodovca a publicistu. Jeho angazovanost pre narod poriadne vystrasila madarsky ucitelsky ustav v Znieve, ktory vlada zriadila ako protivahu voci slovenskemu gymnaziu. Preto sa ho, aj Culena, snazili obvinit a perzekvovat. Podarilo sa im zrusit slovenske gymnazia v Znieve, Revucej i v Martine a zrusili aj Maticu slovensku. Zachej ostal na ulici – bez zamestnania, bez chleba. Pre madarske urady sa stal neziaducou osobou. Zacas este pracoval v Martine v redakcii Narodnych novin (1876 – 1878), co mu umoznili priatelia, pomahala mu aj rodina Capkovcov, ale aj tak sa rozhodol odist do cudziny. Koncom roka 1878 odchadza do Bukuresti, kde sa zamestnal v obchode svojho svagra a neskor odisiel do Sofie. V Bulharsku si ziskal uctu a vaznost. Stal sa jednou z najvacsich autorit z radu „cudzich“ Slovanov a za rozvoj slovensko – bulharskych vztahov a upevnovanie slovanskej spoluprace dostal aj mnohe vyznamenania.
   Jaroslav Samuel Zachej sa narodil v Bystrej 31. marca 1841 a zomrel 4. februara 1918 v Sofii.
(Literatura: M. Stilla: Slovan spod Dumbiera, SNN, c. 19/2004)

A. Prepletana

Bozena Bobakova      Uz je to tu!

(Dokoncenie)

   Tetku ohromne zaujimali technicke podrobnosti priebehu vyznamneho dna, avsak obecny dorucovatel jej nevedel dat uspokojivu odpoved. A ked tetka len vyzvedala a vyzvedala, podrazdene odvrkol:
   „Mara, Mara! Vsetko je taranina. Volakomu sa volaco prisnilo a ty vsetkemu svatosvate uveris. Radsej keby ta trapilo, ako nahovorit Ameriku, aby znivocila atomove bomby a prestala s dalsimi pokusmi, to!“
   „Ved pre mudrost svet zahynie,“ - povedala tetka a bola by hovorila aj viac, keby nebol vosiel tajomnik.
   „Dobre rano,“ pozdravil, „len sama ste dnes prisli s mliekom, tetka? Kde su ostatni? Hadam len necakaju doma na koniec sveta?“
   „Ty sa smejes, tajomnik,“ oznamila tetka vazne a slavnostne, „ale ludia veru trpnu.“
   „Naozaj?“ smial sa dobre naladeny tajomnik. „Aj vy sa bojite, teta?“
   „Ja som sa na smrt pripravila, nemam sa coho bat, ale co bude s tebou, veru neviem.“
   Tajomnik priniesol z dvora velku dvadsatpatlitrovu hlinikovu mliekarensku kanvu.
   „Dajte sem mlieko, teta! Co nas po sudnom dni.“
   Tetka polozila svoju kandlicku na stol. Tajomnik sa medzitym pasoval s vrchnakom, ktory nedajboze popustit.
   „Primrzol,“ skonstatoval dorucovatel. „Vecer si kandle vyplachoval pod pumpu na dvore, dnu si ich nevniesol, do rana bola poriadna zima, to je to.“
   „Nic sa nedeje,“ povedal tajomnik, „pec je, aha, cervena, div ju neroztrhne, raz – dva vrchnak odhrejeme. Teta chvilu pocka. Hadam je jej jedno, kde ju zastihne koniec sveta.“
   S tymito slovami vylozil zbernu nadobu na rozpalenu pec.
   Tetka, vedoma si svojej duchovnej prevahy, s vystretym prstom zaprorokovala:
   „Veru, veru, tajomnik, si mlady a vazne veci su ti na smiech. Ale este stale mas cas vstupit do seba, kajat sa.“
   „Ci som taky zly, teta?“ zartoval tajomnik. „Co zleho som urobil napriklad vam?“
   „Co zleho? Kto mi nechava tela tolko tyzdnov na mastali, biednej vdove? Aj mlieko uz mam akiste prenosene, ale ty by si cloveka neupozornil. Preco mi presne nepovies, kolko mi este treba doniest?“ hada sa zenicka.
   „To vam mozem povedat hned, pockajteze!“ Tajomnik vybera papiere a listuje v nich. Tetka napato caka pred jeho stolom. Obecny dorucovatel sedi pri peci na stolicke.
   „Tak tu mate, teta moja, odovzdane...“ zacne tajomnik, ked v tom jeho slova prerusi akesi sumenie, hucanie a napokon hrmot, ktory sa zvacsuje a zosilnuje. Prekvapene zdvihne hlavu a jeho udivene oci sa stretnu s tetkinym vydesenym pohladom. Co to? Hrmot a dunenie silnie, hoci ulica je prazdna a ticha. Zvonku to teda neprichadza. Cosi sa robi tu v miestnosti. Lenze co?
   Do neistoty a veru aj nepriznanej obavy zaznie dorucovatelov strachom priskrteny vykrik:
   „Ludia bozi, uz je to tu!“
   A naozaj. Uprostred hrmenia sa ozval vybuch silny sta vystrel. Mliekarenska kanva zurivo tancuje na peci a hruby nemotorny hlinikovy vrchnak prave vyletel krasnym oblukom, pricom si za pristavaciu plochu zvolil dorucovatelovu sedivu hlavu.
   Ohromeny necakanym uderom stacil este zavolat Kriste Jezisi a hybaj pod pisaci stol. Tajomnik sa pudovo vrhol medzi kovovu skrinu na spisy a ohnovzdornu pokladnu. Tetka sa hodila na kolena, zopala ruky a zacala odriekat srdcervucim hlasom:
   „Pane, netrestaj nas za nepravosti nase a nezatrat nas hriesnych na veky vekov amen.“
   Nahle vsak prestala.
   Ako to, ze je tak ticho? Vari hrozna chvila trvala iba tak kratko? Ako to, ze este zije?
   Obozretne sa poobzerala okolo. Nedaleko pece nehybne lezal vrchnak velkej kandle, v ktorej uvaznena horuca para urobila svoje. Kdesi popri jej kapcoch sa hresiac spod stola teperil dorucovatel so skrvavenym celom a tajomnik, aby zakryl rozpaky, obratil sa akoby nic ku skrini a zacal ju otvarat.
   „Ale vam dal ten dekel, ukazte, ujo,“ zahovaral tajomnik, ked presla prva trapna minuta. „Ci vas, pluhavstvo, nezabije? Dajte, vydezinfikujem vam ranu a zlozime pluhavstvo z pece. Teraz aby sme zasa cakali, pokym ochladne. Ale nas nalakalo! Ani opravdivy sudny den by nas viac nevystrasil“

---

   Bez slova odisla v to tretie februarove rano mila tetka z kancelarie MNV. Ani sa nedozvedela, kolko mlieka ma este odovzdat. Pridobre pochopila, ze koniec sveta este nenadisiel a vari ani tak hned nenadide. A huncut synovec, ako keby bol zavonal, co sa stalo v obecnej kancelarii, prisiel jej povedat, ze vraj koniec sveta sa odklada na zaciatok maja. Taka je dnesna mladez, iba co si utahuje zo starsich. Ved ci tetka za nieco moze? Ona si nieco vymyslela? Ved iba uverila, co sa medzi ludmi dotuha rozpravalo.
   Ona veru za to nemoze, ze sa dedina dostala na posmech siremu okoliu, ze sa po okolitych fabrikach zjavuju plagaty s letiacim vrchnakom, s tetkou klaciacou na kolenach so zopnutymi rukami, s dorucovatelom teperiacim sa spod pisacieho stola a s tajomnikom, ktoremu vo velkej bubline vychadzaju z ust slova: „Paneboze, ak ma tentoraz zachranis, nikdy viac nebudem komunistom.“
   Tajomnik tetke to tela dosial nevzal. Hneva sa na nu, lebo aj na okresnej konferencii sa mu chichunali, aj nadavka „tmar“ k nemu doletela. O jeho dalsom politickom osude radsej pomlcime. A obecny dorucovatel si zakazdym odpluje, ked sa s tetkou stretne.
   Ako keby ona za nieco mohla.