Slova a verse o jari...

   Antologia je kniha, ktora prinasa vyber literarnych prac rozlicnych autorov, priblizuje ich citatelovi. Jednu, z toho starsieho obdobia (1939), mam na pracovnom stole. Je v nej jedenast basnikov z oblasti Oravy, Turca, Liptova, dvestodva basni. Ich zivotnotvoriva cesta je ogranicena druhou polovicou 19. storocia (narodenie) a prvou z 20. storocia (umrtie). Zostavovatel nam predstavil menej zname tvare, ale aj poetov, ktorych doverne pozname zo skolskych lavic. Ponukol nam lyricke zamyslenie autorov o prirode, rocnych obdobiach, speve vtakov, sume lesa, pestrofarebnych kvetoch...
   Na ukazku uvediem dvoch – styroch basnikov. Verse ponechavam v povodnom zneni. Aj preto, aby sme mohli porovnat nielen pravopis, ale aj slovnu zasobu. Ta dnesna ma uz vela novotvarov. Teda...
   Peter Bella Horal (1842 – 1919), ucitel, basnik, ktory pisal recou rydzeho Liptova. Nou, a jeho spevmi, zobudi kazde nezne srdce, aj ked musel za chlebovou postatou az do Pesti. Na Liptov a jarny spev skovranka nezabudol. Teraz ale mu jarnu zvest oznamila lastovicka takto:
   Lastovka sletela do mojho okienka, piesenku zapela z celeho srdienka, a mne rozplakala dusa sa od slasti: bo piesen to bola o milenej vlasti... (Na zaciatku jara)
   Basen ma jedenast stvorversovych sloh.
   Peter Pavel Zguth – Vrbicky (1863 – 1952), narodil sa vo Vrbici (L. Mikulas), v roku maticnom. Bol ucitelom. Za styridsat rokov vychovaval prikladne mladez slovensku. Dozil sa osemdesiatdevat rokov. V uvedenej antologii ma sestnast basni. Povest o jare zacina nasledovne:
   Tu je jaro, tu je, tu, priletelo ku nam zase v novom ruchu, v sviezej krase: A co to mas v lone tam, ci to dary nesies nam? To, hla, kvietkom nesiem saty, zvieratkam strem stol bohaty...
   Skovranom je poslom jari. Svitori si svitori. Peter Zguth si ho versoch priblizil takto:
   V jarnej dobe sveholil za vcasneho rana, povznasal sa vsoko, kde pnie neba bana... (Skovran)
   Ignac Grebac – Orlov /1888 – 1957), ako basnika vyprevadil na cestu Vajansky slovami: „Zelam Ti, aby zvuky Tvoje nasly zivu ozvenu po tichych stankoch nasho slovenskeho naroda.“
   Grebacove basne su ako oravske lesy: sumia, selestia, vzdychaju..., maju akesi zbozne naladenie. Zivotodarny krok kari priblizuje vo viacerych versoch: Uz niet snahu na nasom okoli; u nas uz zem zivotom zavana; ponad role skovranok sveholi, hymnou novou vitajuc svit rana... (Prislo jaro!)
   Ludmila Podjavorinska (1872 – 1951), dusa citliva, jemna. V jej versoch badame neznost, hravost. Vsimnime si jej Posla jari: Fialocka vonna,/skryta v toni lesa,/nad tvojim prichodom/moje srdce plesa..., alebo: Vitaj, vitaj, krasne jaro,/jaro mojho zivota,/vitaj doba sladkych tuzob,/vitaj jasna krasota!
   Ciselnou optikou lyriky spomenut treba Martina Razusa a jeho Zpod Krivana o jari, Svetozara Vajanskeho Prve lastovice a bodku bodocku za slovami na papieri nech nam urobi P. Orszagh – Hviezdoslav. Jar a spev skovranka mal zvlast rad. Hral sa so slovami. Posudte: Povedz, kvietku zlaty tmavom na uhore, jak sa volas? - Podbel. - A co kukas hore? Pozeram, ci prijde skoro orat, gazdu, ovencim mu veri pluh, ked pozenie bradzu... Alebo: Tu je jaro, tu je jaro, chvalabohu, uz je tu! Omladim si znovu mysel, privediem si k rozkvetu...
   Antologia, stara, takmer sedemdesiatrocna kniha. Jedenast autorov. Desat ich prekrocilo patdesiatku, len Razusovi do jej naplnenia chybal rocik.

(li)

Pred osemdesiatimi rokmi bola objavena Bystrianska jaskyna

   Medzi mnohe prirodne bohatstva nasho maleho Slovenska patri aj velke mnozstvo jaskyn. Jednou z nich je aj Bystrianska.
   Bystrianska jaskyna je narodnou prirodnu pamiatkou. Nachadza sa v ponornej zone Bystriansko – valastianskeho krasu, na juznom okraji obce Bystra. Vchod je na upati severozapadneho svahu Chodoroveho vrchu v nadmorskej vyske 565 m. Vytvorena je v tmavosivych strednotriasovych vapencoch chocskeho prikrovu s vlozkami rohovcov. Striedaju sa v nich i polohy svetlosivych dolomitov. Smer jaskynnych chodieb je vyrazne podmieneny strmymi tektonickymi poruchami. Priestory Bystrianskej jaskyne zahrnuju tzv. Staru a Novu jaskynu a dosahuju dlzku asi 2000 m a vertikalne rozpatie 92 m. Vytvorili ju ponorne vody Bystrianky pritekajuce na krasove uzemie z juznych svahov Nizkych Tatier. V jaskyni su najma vysoke, uzke puklinove priestory: Peklo, lll. priepast, menej ovalne chodby – Katakomby. Su tu aj vacsie, sienove a domovite priestory: Zruteny dom, Spodna a horna pertizanska sien, Mostarenske siene. V Kaplnke dominuju zo sintrovej vyplne zaclony. Teplota vzduchu v jaskyni je 5,7 az 7,2 °C, relativna vlhkost je 92 a 98 %. V jaskyni sa zistil vyskyt osem druhom netopierov.
   O otvore do starej jaskyne vedeli miestni ludia oddavna. Pokracovanie otvoru objavil v roku 1923 Jozef Kovalcik a E. Laubert. Priepast Peklo objavili 26. aprila 1926 E. a A. Hollmannovci a J. Kovalcik. Tento datum sa povazuje za oficialne objavenie jaskyne. Dolny vchod do jaskyne bol okdryty v roku 1932. V rokoch 1939 – 1940 Druzstvo bystrianskych jaskyn spristupnilo cast jaskyne bez elektrickeho osvetlenia. Pamatna tabula v Zrutenom dome pripomina tragicku udalost z obdobia protifasistickeho odboja. Mostarenske siene boli objavene v roku 1950. Staru a Novu jaskynu prepojili J. Majko a J. Vytriskalova so spolupracovnikmi v roku 1956. V terajsom stave, v dlzke 490 m je Bystrianska jaskyna spristupnena od roku 1968 a od roku 1972 sa vyuziva na speleoterapiu.
(Prevzate z publikacie Slovensko. Spristupnene jaskyne. Zilina, kniz. centrum 1997)

(ap)

Mernik Botto Jano

(k 125. vyrociu umrtia najmladsieho sturovskeho basnika Jana Botta)

   „Hoji ohnik, hoji, na Kjajovej hoji...“ - tak sme to vedeli, ked sme este ani do skoly nechodili. Aj ked to znie pateticky, fakt, ze Jan Botto si Smrtou Janosikovou vydobyl ak nie nesmrtelnost, tak aspon trvale miesto v slovenskej literature a punc reprezentativneho basnika slovenskeho literarneho romantizmu. Povesti slovenske, Svetsky vitaz, Baj na Dunaji, Smrt Janosikova, Piesen Janosikova, Baj Maginhradu, Krizne cesty, Zlta lalia, Margita a Besna, Cachticka pani – vacsina z nas jeho dielo doverne pozna, ale co vieme o jeho zivote? Literarny vedec Cyril Kraus o nom hovori: „Botto nam toho neposkytol vela v inych pisomnostiach. Subjektivne basne nepisal, nevyslovoval svoje osobne pocity. Ani v korespondencii nedal nahliadnut do svojho sukromia, nevyznava sa, nespoveda, nemedituje, nezdoveruje sa so svojimi pocitmi.“ Preto si niekolko okamihov z jeho zivota pripomenme. „Som narodeny na Rimave, v dedinke Vysnom Skalniku v roku 1829. Nizsie gymnazium som „odbavil“ v Ozdanoch, vyssie v Levoci. Kurz mernicky som zacal osudnym rokom 1848 na univerzite v Pesti. Po zlozenych regorozach a po odbavenej povinnej dvojrocnej praxi som konecne 1854-ho obdrzal diplom civilneho mernictva. Narodne povedomie len v Levoci zobudilo sa vo mne. Vystahovacli presporski doniesli so sebou i nauku Sturovu, ktora v novozriadenych ustavoch mladeze slovenskej, zvlast pod slavnym spravcovstvom Francisciho, zaskvela sa zorou noveho zivota. Budilo sa vsetko; a co zobudilo sa, to spievalo. Medzi mnohymi druhymi zacal som spievat aj ja...“ pise Botto Pokornemu v roku 1880.
   Jeho mernicke „stacie“ maju tridsat chodnikov medzi Skalnikom a B. Bystricou, okrem inych chotarov vymeriaval aj v Hornej Lehote, Mostenici, v Myte i v Slovenskej Lupci. Premeriaval katastre chotarov aj stredoslovenskych poli a hor pod Kralovou holou, pod Klenovskym Veprom, pod Fatrou, pod Polanou, pod Sitnom i pod Prasivou – najma lud v nich. Jeho zivotnym „mernym priestorom“ obl slovensky lud.
   Ako trinastrocnemu mu nahle zomrela matka a mozno tato bolestna udalost bola na pricine, ze uz nikdy nenasiel blizku rodinnu bytost a ostal v obcianskom a osobnom zivote sam. Jednym z jeho kamaratov bol po cely zivot Pavol Dobsinsky. Ked tento kaplanoval v Brezne, Botto mu aj takto pise: „Lat ze ti ho! Odkundes, kaplan zo Sraca! Kuvik hugansky! Nuz ci sa takto s panom velkomoznym dovravaju?... Ty si uz nenapravitelny, ako vidim, z teba je uz nic, iba ak daka kosiba (ako u nas zovu to krive drevo)...“ Botto do Brezna chodieval hravat sachy s priatelom. Hravali v kaviarni pri tlmenej ciganskej muzike o peniaze, ale on peniazmi prave neoplyval, tak radsej len kibicoval. Dobsinskemu casto pise zo svojho mernickeh hrdlacenia formou priatelskych doberaciek: „...Komodnost nad komodnost – je tiez len pre slimakov, a nie pre poctiveho behaca ci meraca. A tej komodnosti mam tolko, ze ma uz aj zadok boli! Prid len sem byvat – a tu sa naucit praktiky zivota. Ja si z toho vsetkeho uz nerobim nic: ked nemam dohanu – nefajcim, ked nemam vina – pijem vodu, ked nemam svabelky – zakresem si, ked nemam penazi – idem do krcmy na kredit, ked sa zunujem vecer – zahvizdam si a ked som nespokojny so svetom – lahnem si spat!“ Ked v roku 1856 Botto pracoval v Tisovci, navstivili ho tam breznianski kamarati – kaplan Ondrej Krno, nastupca Dobsinskeho a ucitel Edo Fillo.
   Poslednych jedenast rokov svojho zivota prezil Jan Botto v Banskej Bystrici na Lazovnej ulici c. 11. V tomto obdobi vykonaval aj spominane komasacne prace na Horehroni. V Lehote sa stretava so Samom Chalupkom a v roku 1870 si spolu s Dobsinskym urobili vylet na Sliac, kde nasli na lieceni choreho Sladkovica.
   Noc zo stvrtka na piatok 27. - 28. aprila roku 1881... „Patdesiatdvarocny zememeracsky inzinier, jeden z najznamejsich vtedy zijucich slovenskych basnikov celu noc nemohol spat. Uspokojenie mu nedala ani neodmysllitelna cigarka, hoci mu ju mestsky lekar uz dlhsie zakazoval. Chuchvalce jej dymu este vacsmi mu kratili tazky dych a vytvarali nad cylindrom blikajucej petrolejky neskutocne, ale celkom pritazlive obrazce. ...Uz skor, dlhsie a neustupcivo pocitoval akoby kamenny tlak v oblasti zaludka, v strede obluka rebier a v dreni ramennych kosti sa mu nekonecnou, prebdenou nocou vystupnoval do prisernej bolesti okolo srdca a ta mu nedovolila uz od vecera ani len viecka privriet. Ta tazoba na srdci, ten nahly horky blen v dusi...“ Popoludni 28. aprila 1881 nasli basnika mrtveho. Pohreb mal v pondelok 1. maja 1881. Dvanast velkolepych vencov a zaplava zivych prvomajovych kvetov okolo katafalku symbolizovali nie iba magicke a oblubene cislo Bottovych i mnohych ludovych versov. Vyjadrovali najma prejav velkeho narodneho smutku nad necakanou stratou.

(Literatura: Vongrej, Pavol: Dvaja romantici. Pripad Janko Kral a Jan Botto. Martin, MS 1994)

A. Prepletana