Lyziar a horolezec Zdenko Zibrin

   K vyznamnym osobnostiam spomedzi breznianskych rodakov v oblasti sportu patri aj Ing. Zdenko Zibrin. Vztah k sportu ziskal uz v rannom detstve, ved jeho otec JUDr. Jan Zibrin bol aj s manzelkou aktivnym sportovcom. Rodina Zibrinovcov sa aktivne aj organizacne venovala turistike, horolezectvu i lyzovaniu.
   Mlady Zdenko sa spociatku venoval zjazdovemu lyzovaniu. V roku 1948 ziskal v kategorii dorastencov titul majstra CSR. Po niekolkych tazkych zraneniach lyzovanie zanechal a zacal sa venovat horolezectvu, hlavne zimnemu. Ani tento druh sportu mu nebol neznamy, lebo otec ho k nemu priucal v detstve, ked uz dvanastrocny zliezol Strbsky stit. Ako horolezec bol od roku 1958 sest rokov v reprezentacii a patril k spickovym ceskoslovenskym horolezcom, v roku 1968 ziskal titul Majster sportu. V roku 1972 mu pre nazorove nezhody so sovietskymi uradmi pred vystupom na Kaukaz nasilne prerusili karieru a odobrali tituly.
   Ing. Zdenko Zibrin absolvoval vo Vysokych Tatrach 178 vystupov, 72 v zime a 12 prvovystupov; viacero vystupov v Alpach - na Mont Blanc, Matterhorn, Eiger ... Na Eiger vystupil spolu s Radovanom Kucharom, na co spominal takto: ... „Bolo to nieco velmi krasne. Spominam na to, ako na casy, ked sme patrili medzi najznamejsich horolezcov, co liezli v Alpach. Boli sme tam prvi - z vtedy este horolezecky exotickeho Ceskoslovenska.“ Zliezol aj vrcholy v Pyrenejach, na Kaukaze a inde.
   V roku 1959 zalozil s manzelkou Olgou, tiez majsterkou sportu, horolezecky oddiel. Bol aj clenom horolezeckej sekcie CSZTV, drzitelom odznaku IAMES a HS TANAP-u. V rokoch 1957 - 1961 pracoval na pozorovacej stanici Hydrometeorologickeho ustavu na Chopku a od roku 1962 v Biotike v Slovenskej Lupci. Bol aj horolezeckym instruktorom a horskym zachranarom, zakladajucim clenom Horskej sluzby Nizke Tatry Juh, aj jej oblastnym veducim. So spolulezcom Radovanom Kucharom napisal knihu Z Tatier na Eiger, ktora vysla v dvoch vydaniach, a jeho slovami sa konci takto: ... „Horolezec je stastny, ked vylezie na stit, na ktory sa dlho pripravoval. Tento stav vsak netrva dlho, lebo opat sa najde iny stit, iny ciel, zacne sa nan tesit a je presvedceny, ze len vtedy bude stastny, ked ho zlezie. Potom spomina na prezite udalosti. Prave preto clovek lezie a preto miluje hory, lebo robia jeho zivot stastnejsim.“
   Ing. Zdenko Zibrin sa narodil 2. maja 1931 v Brezne a zomrel v oktobri 2004 v Banskej Bystrici. Jeho pamiatku si pripominame pri prilezitosti nedozitych sedemdesiatych piatych narodenin.

A. Prepletana

Kosicka – kosa...

Kosia kosci na upati
mladu travu, polne kvety
kosy divo tnu...

                                            (M. Kraus)

   Moj otec, Martin, viac ako patdesiat rokov odpociva na ciernobalockom cintorine. Dobry, prisny, robotny otec to bol. Nam detom, najma synom, hovorieval: „Co sa vo dvore naucite, to v obchode nekupite, v zivote upotrebite.“ Nielen chlapci, ale aj dievcata (dve dcery), zobrali si otcove slova k srdcu. Vzdy pri kazdej robote, mali ich na pamati.
   Nas dvor bol skalavy, pomyselne rozdeleny na tri casti. Tri rodiny, troje domovych dveri, otvarali sa do dvora. Dvor bol otvoreny. Bez brany. Pristupny bol pre kazdeho. Pre suseda, priatela, pocestneho..., ale aj pre husky, kacky, kravicky... Vo dvore hnevu nebolo. Naopak. Tri rodiny pomahali si slovne, rukolapne. Stavalo sa, ze vo dvore tie tri rodiny mali tri sichtune kluchat. V podjesen prisiel majster drevar s cirkularom. Porezal polena podla priania. Nieco presiel jednym rezom. Vznikli dve polmetrove polienka. Tie budu horiet, robit teplo vo velkej handelskej peci. Nieco presiel tromi rezmi. Tie boli do sparhertu. Oldomas bol spolocny. A este co – to. V tom dvore nebrali sme v uvahu, kto – kedy vstava, vecer si liha, ako dlho do noci svietia. Neprekazalo to trom rodinam. Ani len tie dvere vrzgajuce pod popisnym cislom tristotridsattri.
   Kolobeh zivota mal a ma svoj rezim dna. Ten v davnejsej minulosti mal za ulohu prezit a zit pre buducnost. Aj vtedy sme sa tesili, tak ako dnes, z kazdeho rana, ktore svitlo.
   Pred viac ako polstorocim svitlo junove. Suchotave, senozberne. Aby suchotalo, trava musela padnut pod kosou kosca. Nemilosrdne. A prave kosicka – kosa vracia ma do detstva. Radostnobiedneho, robotneho, poslusneho. Ak nie, prisla remenova vychova.
   Vari od zivotnej sedmicky oboznamuje sa v nasom dvore, v nasej casti pomyselnej, so sekerou, pilkou, drevenymi kolieskami, lopatou, hrablami..., a pravdaze aj s kosickou, prisposobenou pre mna. Ked som mal osem – devat polobosych rokov, moj apko, vtisol mi ju do ruk. Spociatku to bol cvik na husom beksliku. Zrazal som natrznik husi. Neskorsie to bola tvrda sarina. A len potom, pod chlapec moj, ta do poli. Na Hnusno. Na tie luciny, na ktorych Breznania rokovali o hraniciach chotara s lupcianskymi panmi.
  V breznianskom chotari, pri troch lipach a krizi, skladam s kosickou maturitu. Na miesto kosenia prisli sme s otcom za sera.
   - A kde budeme spat?, pytam sa.
   - Aj to bude. Nestrachuj sa. Nakosime travy, dame do kopky, vyspis sa ako v perinach pri starej mame, odpovedal apko s akymsi cudnym polousmevom.
   Stalo sa tak. Obleceneho ma do tej kopky ulozil. Tma bola uz na spadnutie. Este som postrehol, ze moj ochranca, usulal si cigaretu, zapalil, zadymil okolie kopky. Viac ma nebolo.
   Svitlo rano. Otec uz oslou brusil tenky ocelovy noz na kosisku. Medzi recou ma pochvalil, ze som spal ako dudok. Chraplavo, so zapachom, aj s vonou vadnucej travy. Neviem sa rychlo zorientovat. Oci pretieram rosou. V ruksaku hladam co – to pod zub. Cakam slnecne luce. Chlapec ako chlapec, ranny pohyb spomaleny, lenze...
   Den pokrocil. My, s kosickou a kosou, zapreli sme sa do hodneho kusa so siatou travou. Vysoka, husta, pre dieta pritvrda. Po ceste do Polhory kraca za rana brezniansky gazda. Pri chodzi opieral sa o kvakulku. Ligotave cizmy, cierny oblek, klobuk pansky. Pamatam, zakrical na otca: - Martin (museli sa poznat), vyzen si toho psa z travy. Povlaci ju. Tazsie sa ti bude kosit...
   - Ale, pan gazda, - odpoveda otec, - to nie je pes, ale syn. Kosi kosickou...
   - Syn? Nic nevidim.
   Na otcov pokyn podisiel som k ceste. Kosicka v ruke. Pan gazda nie mna, ale nastroj moj obdivoval.
   - Ale toto! Dobre chlapce. Uz sa. Tvoja skola...
   Vahu svojho postavenia potvrdil dvoma sestakmi. Vybral ich z vrecka hrdej vesty. Naviac ju este skraslovala retiazocka, na ktorej boli vreckove hodinky. Asi drahe.
   Dva sestaky. Velky peniaz pre mna. Hned som ich v duchu zamienal za hodvabne cukriky. Boli v mode. Tuzba sa mi nesplnila. Priblizne po hodine, po tej istej ceste, zahrkotal konsky potah. Na nom sedi teta rozkarka. Tak sme ju, my, deti volali, ked s velkym kosom mucnych dobrot, zavitala k nam, ta, do dedinky pod Pusty vrch. Aj teraz ma svoj kos. V nom dobroty. Otec furmana pristavil. Za sestaciky bolo pecivo. Teta ho nasypala do otcovho spoteneho klobuka. Paneboze, rozky! Sviatocna desiata. Voz odhrkotal ta het, na Rohoznu a moznoze az na Polhoru. Pre nas nastal kratky jediny oddych. Otec poklepal najprv moju kosicku, potom svoju kosu a opat do travy.
   Moja kosicka, aj ked bola lahka porezana, predsa len na dlaniach mozole robila. Bolave. Krvavou vodou podbehnute. Casom stvrdli natolko, ze som si ich sarajevom, kupil som si ho od Jozka lacneho, opatrne skrajoval, aby dlane boli krajsie, jemnejsie.
   Roky pribudali. Skolske lavice tiez. Povinnosti a inych zalub pribudalo. Bolo ich za dva mechy. Este dobre, ze senokosba netrva od Adama po Evu. Kosicka, priatelka, menila sa na muzsku kosu. V prestavkach v stodole na haku spavala. Do ruk braval som ju prilezitostne. Ale aj pri pohlade na nu, pripominala to, kde vsade po hlavickach skal strngala, kolko mravcich domcekov narusila, kolko krtkovych vyvysenin obkosila. Pritom sa ostrie otupilo. Bolo treba klepat. Naklepat kosu, majstrovsky kumst, zrucnost. Nie, nebolo to lahke. Ostrie noza pobuchat tak, aby bolo rovne, nie hrbolate. Rozpominam sa, ako ma starci povzbudzovali, ked videli moje spotene celo nad kosou. Tam, na ciernobalockom Vrchu to bolo. S usmevom spod fuzov ma poucali: - Bi ju, bi ju, chlapce, aby ta ona nebila, lebo ak ta zacne mordovat, potnu robotu podstupis...
   A tak som ju bil. A potom ma otec lieskovym prutom posteklil. Sadol ku kose, kladivko zobral do ruk, povedal: - Ak sa neda ponapravat, hodim ju do liesky... Iba vtedy som si uvedomil, preco sme v lieskach, ked sme liezli za orechmi, nachadzali kosy.
   Preskocime teraz par rockov. To preto, lebo ako chalan dedidnsky, mal som aj ine zaluby. Vlastne, chcel som byt vsade tam, kde tri hrachy vreli. Vecerne, najma sobotne, stretavky na dedine pri heligonke. Ucili sme sa ludovky, zucastnili na roznych prekarackach, no s kym inym, s dievcatami. Vtedy nam popred oci tajomstva trinastej komnaty blikali. A skola tiez od nas co – to chela. Citat, pisat, naspamat – ny, - naty sa ucit... Do sveta na skusy sa bolo treba pripravovat. Mienka to bola otcova, materina.
   Vyletel som z rodicovskeho hniezda. Na skusy. Do skol. Medzi ludi, ako sa ludovo hovori. Kosa v stodole pomaly hrdzavela. Hrdzu z nej cistil po mne moj mladsi brat, po nom zas najmladsi bracek, ale... Nezabudol som. Rekreacne som si svih s kosou vyproboval pri mnohych prilezitostiach. Dnes, s kosou – kosickou, obkasam chodnicky v zahradke. A na lavicke pod limbou rad precitam si riadky o kose od basnikov, prozaikov. O nej, o kose, pekne su i ludove piesne.
   Kosec, ktory zacal s kosickou „kosit“ slova na papier, teraz uz len kedy – tedy s kosou sa obzenie, ale aj pritom malicko zunuje. Aj povzdychne: - Keby slnko znalo, jak s kosou tazko robit, ale...
   Som synom svojho otca a som nan hrdy, ze robit ma naucil.

(li)

Manzelske crepy

   o Manzelka mu zakazala v byte fajcit. Uz pol roka fajci u susedy o Bola pevnostou lasky, pribytkom nehy. Teraz je skoda liezt na tu zrucaninu o Sluboval jej, ze ju zo samej lasky zje. Teraz lutuje, ze uz tak davno neurobil o Chcel mat doma pristav lasky s lodkami nezne sa hojdajucimi na vlnach. Bohuzial, narazil na kriznik o Mala usta ako visnicky, licka ako jablcka, oci sta trnky. Teraz by z nej najradsej urobil kompot o Skor mu piekla srdiecka, pusinky. Teraz ma iba drzkovu a hubovu o Krasa susedovej manzelky mu hned udrela do oka. Na druhy den mal vdaka svojej modriny po celom tele o Za mladi bol olympionikom lasky. Teraz sa drzi hesla, ze nie je dolezite vyhrat, ale zucastnit sa o

Emilia Molcaniova

Povedali o laske

   Maj - lasky cas. Ospievany nespocetnym mnozstvom basnikov, spisovatelov a umelcov roznych zanrov. Niektore z nich si pripomenieme:

   Laska je najlepsim ucitelom (Plinius) * O laske spieva mladost (Propertius) *  Laska je nieco ako vojna (Ovidius) *  Laska je ako slza: vznika v oku, dopada do srdca (P. Syrus) *  Laska prenasa nizke, nenavist vysiny bori (Caton) * Laska je usilie uzavriet priatelstvo na zaklade krasy (Cicero) * Vzajomna laska je vyslovene tvoriva (V. E. Frankl) * Prave meno lasky je zajatie (W. Shakespeare) * Radosti lasky su umerne strachu, ze ich stratime (Stendhal) * Ked clovek vie, preco miluje, tak nemiluje (J. Jesensky) * Keby na svete vladla laska, boli by vsetky zakony zbytocne (Aristoteles) * Lubit znamena zit zivotom toho, koho lubime (F. la Rokefoucaud) * Boli sme dvaja a mali sme len jedno srdce (Vilon) * Laska chodi mnohymi cestami, vernost len jednou (J. W. Goethe) * Caro prvej lasky je v tom, ze nevieme, ze sa raz skonci (Disraeli) * Nenavist je laske blizsia nez mraziva lahostajnost (Zayer) * Co nie je mozne uskutocnit v laske, nech sa stane aspon v nenavisti (Dygat) * Laska ma tisice tvari a svoj neopakovatelny tvar (Koys)  

(jp)