Povstanie v Mytnici

   Cela Mytnica bola v den vypuknutia povstania ako vymenena. Chyr sa rozniesol bleskurychle. Aj v najodlahlejsich kutoch chotara, kde ludia umorne susili zbozie a mladze, sa dozvedeli o nom prv, ako sa vecer vratili domov.

   Uz vtedy, ked hrmeli dedinou tazke nakladne auta z fabriky plne mocnych muzskych tiel, urobili vydesene zeny pozdlz celej cesty spalier.

   - Pane Boze, co sa to robi? Zastavili fabriku? Idu Nemci? Strajkuje sa? Vypukla mobilizacia?

   Nedaleko Jarabkinovej krcmy na sirokom prazdnom priestranstve, kde odjakziva stavali kolotoce a budy potulnych komediantov, sa auta zastavili a chlapi hufom pozoskakovali.

   - Huraaa, huraaa, - kricali desiatky hrdiel.

   - Huraaa, - hukali hory svoju odpoved.

   Zeny dobehuvali vzrusene a zadychcane.

   - Chlapi, preboha, co sa robi? Vravte!

   - Preco ste sa povracali? Nepojdete do roboty? Povyhadzovali vas?

   Ktorysi chlap z Mocidal krical, akoby sa bol zblaznil:

   - Povstanie vypuklo, povstanie!

   - Ideme do boja proti hitlerovcom za nase prava! Hura!

   - Ludaci, traste sa!

   - Nech zije slovenske narodne povstanie!

   - Hura! Hura! Hura!

   - Kto je chlap na mieste a nie zradca, nech sa prida k nam. Mocnosti nam pomozu.

   - Slava partizanom!

   Taketo a podobne vykriky sa ozyvali v ten pamatny den. Muzovia nedbali na svoju vaznost, poskakovali ani zrebce, objimali si zeny a mavali im vysoko zdvihnutymi rukami. Mnohi boli ozbrojeni, v mozolnatych rukach mocne stiskali pusky a automaty. Taki boli sfanatizovani, ze im vobec nedoslo, ako ich horuci vybuch odvahy moze tragicky skoncit, ked sa o nom dozvedia este stale nebezpecni Nemci.

   Vsetci sa pobrali do krcmy.

   Marka sa bala, ako dopadne toto podujatie. Tazko jej bolo divat sa na vseobecne nadsenie chlapov. Nechcela Lukasa pustit s nimi. Ked ju neposluchol, sama sa pobrala domov k dietatu. Povstalcov nemoze byt neviemkolko a nepriatel ma nebezpecne zbrane, vsetky prostriedky nasilia vo svojich rukach, je mocny, pomstivy, po nose si brnkat neda.

   Ked vchadzala do pitvora, z tmy od vyhasnuteho ohniska sa jej v ustrety pohla hranata svokrova postava. Bol vychudnuty, neoholeny a spinavsi ako obycajne. Na ciernej veste pod bradou mal skvrny od mocky, kysleho mlieka a prachu. Striaslo ju odporom k starcovi, ale sa premohla a oznamila mu:

   - Vypuklo povstanie. Cela dedina je hore nohami. Neviem, co hrozne zasa ideme prezivat.

   Uprel na nu blede vodave starecke oci:

   - Proti zakonitej vrchnosti povstali? Ach, ti diabli! Chcu, aby Nemci dedinu vypalili? Ci ja neviem, ako sa to robi? Pamatam sa, ked som bol za prvej vojny v Talianskej...

   Nevesta ho nepocuvala. Vosla do komory a nechala ho stat uprostred pitvora.

   - Grofka, - povedal starec opovrzlivo, - iba mi syna skotuzila.

   Pobral sa do izby a sadol si pod pec. Marisa lezala s otvorenymi ocami a ustami, sediva, vlasy rozstrapatene, zlepene, kosela spinava, pachnuca prekysnutym potom, obraz biedy a spustlosti. Komorova Marka si veru vela namahy so svokrou nedala. Urobila iba najnevyhnutnejsie. Priesvitne chude ruky s gulovitymi prstovymi klbmi mala vylozene na perine. Joachim si sadol pod pec na lavicu, kde na starsej huni aj spaval a ona ho z postele sledovala ocami. Povedal jej novinu:

   - Vzburili sa proti vrchnosti. Pokoja nemaju. Akoze by ich nenivocili, ked su taki nespratni?

   Marisa pohybala perami, spomedzi ktorych nevyslo slovo, iba slabucke zachrcanie. Coze ju uz bolo do akehokolvek povstania! Ruka na prikryvke sa malicko pohla. V oknach vsadenych do hrubych murov tohto leta nebolo muskatov. Boli hole, puste, iba co husty bodkavy vzor bielych a sedivych stop po muchach pokryval sklene tabule. Ani dievky uz davno neboli poriadit. Kazda mala svojich starosti: s hrabackou, so synmi, s nedostatkom, s vojnou. Prach a neporiadok charakterizovali tuto ubohu izbu, ktorej dvaja obyvatelia vsemozne odmietali takych nezvanych hosti, ako boli bytova kultura, cistota a hygiena.

   - Uz sme obriadeni, ja viem. Mam skusenost. Ked sme boli zalahnuti v Talianskej, tiez sa vzburili vojaci. Postrielali vsetkych. Druhym sa odnechcelo burit. Ale ma nepocuvala, grofka. Nechala ma v pitvore, ani cert ta ber mi nepovedala.

   Studene sklovite oci starej Marise sa zakryli tenkym belaskavym vieckom bez mihalnic – ako oci nejakeho spiaceho vtaka. Celo zvlhlo lepkavym potom. Niekolko much jej sadlo nan a urobilo si z tejto tvrdej kosti, obtiahnutej zltou vrascitou kozou, pohodlnu promenadu. Starena ich azda ani necitila. Nikym neboli vyrusovane. Joachim si pod pecou somral svoje historky z cias prvej vojny, ked vojencil v Talianskej. Vedel, ze ho nik nepocuva, ale aj tak mu dobre padlo spominat.

   Cas v tejto izbe akoby sa bol zastavil. Nikde sa nik neponahlal, ubohe zariadenie stalo na svojom mieste bez pohnutia. Ani hodin tu nebolo, co by svojim tikanim odmeriavali pomaly plynuci cas. Napokon sa aj stary oprel o pec a zadriemal, takze v izbe nebolo nijakeho zvuku, iba ticho, meravo zuniace zo vsetkych kutov.

(Pribeh z romanovej kompozicie Balada o horach od Bozeny Bobakovej)

Ornitolog, preparator, ucitel

(165. vyrocie narodenia Jana Boroskaya)

   Ornitolog, preparator, ucitel Jan Boroskay sa narodil v Brezne 25. augusta 1841. Otec Jan bol rolnikom, matka Babeta bola od Lojkov. Za manzelku mal Amaliu, rodenu Höherovu, vdovu po statkarovi Imrichovi Ostroluckom. Studoval na gymnaziu v Levoci a v Roznave. Potom v studiach pokracoval popri zamestnani na Banskej a lesnickej akademii v Banskej Stiavnici. Bol ucitelom v Kozelniku, notarom v Ostrej Luke a vo Zvolene a od roku 1877 mestskym lesmajstrom vo Zvolene.
   Zaoberal sa hlavne prirodnymi vedami, zbieral rozne prirodniny – nerasty, skameneliny, vtaky, ich vajicka a hniezda, jelenie parohy a srncie parozky. Vlastnil bohaty herbar a zbierku hmyzu, najma chrobakov. Zhromazdil aj pozoruhodnu zbierku minci. Venoval sa ornitologii, spolupracoval s Uhorskym ornitologickym ustavom, kde pravidelne zasielal vysledky svojich pozorovani, ako aj s Narodnym muzeom v Pesti. Svoje celozivotne pozorovania zhrnul do prace Vtactvo zvolenskej zupy, ktora zostala v rukopise a je nezvestna.
   Bol poprednym preparatorom vtakov na Slovensku, jeho zbierku preparovanych vtakov vystavovali v roku 1906 v Budapesti, jeho zbierku mineralov vlastni Prirodovedny ustav SNM v Bratislave.

   Jan Boroskay zomrel 4. marca 1923 vo Zvolene.

(ap)

 Erby obci Breznianskeho okresu (11)

Jaraba

   Lokalizacia obce na upati juznych svahov Nizkych Tatier je bezprostredne spata s banictvom, ktoreho zaciatky siahaju az do 14. storocia. Uz v 15. storoci tu pracovali tri huty a v baniach na zlato, striebro a med podnikali banskobystricki taziari. Od polovice 16. storocia prevzal okolite bane do spravy stat a Jaraba sa stala komorskou osadou. Tazbu medi nahradilo zelezorudne banictvo. Z osady sa malo postupne stat zeleziarske centrum, pre nizku kvalitu rud a odlahlost lokality sa vsak nim nestalo.
   Osada bola zaciatkom 19. storocia aj s dielnami na spracovanie suroveho zeleza sucastou Hroncianskeho zeleziarskeho komplexu, ale po vystavbe vysokej pece v Hronci ich prevadzka zanikla.
   Predlohou k znaku obce sa nestala historicka pecat, ale symbol na zvone kaplnky, odliatom v roku 1883 - stuhou previazane banicke kladiva, lemovane zospodu po stranach vavrinovou a dubovou ratolestou. Po heraldickej uprave (zjednoteni vetiev ratolesti) ma erb obce tento heraldicky popis:
   V zelenom stite nad dvoma, dolu striebornou stuhou previazanymi zlatymi striebroplodymi vavrinovymi ratolestami prekryvajucich sa listov, ovencene strieborne banicke kladivka so zlatymi, striebornou stuhou previazanymi rukovatami.

Pripravilo Horehronske muzeum