Brezniansky kazatel Jan Kuzmany

   Zaciatky historie breznianskeho evanjelickeho zboru augsburskeho vyznania siahaju az takmer patsto rokov dozadu. Evanjelicku cirkev v Brezne spravovali viaceri znami seniori, kazatelia a osobnosti, napriklad Ondrej Socovsky, Samuel Melik, filozof Izak Caban, literati Jan Milochovsky, Jan Simonides, Jan Chalupka ci Martin Razus. Medzi nich patri aj otec Karola Kuzmanyho Jan Kuzmany.

   V roku 1709 v obdobi protihabsburskeho odboja dal velitel habsburskych vojsk Heister vyhnat zo zvolenskej stolice vsetkych evanjelickych knazov. Vtedy boli bez svojho knaza aj Breznania a do kostola chodili na Bocu. Po vydani tolerancneho patentu cisarom Jozefom II. breznianski evanjelici ziskali suhlas na konanie bohosluzieb a postavili si najprv drevenu modlitebnu v Englerovom dome. Sucasne sa 319 rodin zapojilo do zbierky na vystavbu kostola. V tomto obdobi prijal pozvanie za breznianskeho farara Jan Kuzmany, ktory dovtedy bol konrektorom na gymnaziu v Banskej Stiavnici.

   Jan Kuzmany pochadzal z Lovinobane z knazskej rodiny. Fararom bol aj jeho otec, dedo aj pradedo. Umelecke citenie Janovi od detstva vstepoval jeho otec: potom ho rozvijal  na studiach: v Stiavnici ho ucil Ondrej Marcek  a Jan Severini, potom studoval v Presove a Kezmarku a napokon v Presporku a v Jene. Po skonceni studii bol instruktorom v dome P. Kostolanyho v Slazanoch a ucitelom v Lucenci a neskor posobil ako konrektor v Stiavnici. Za manzelku mal Zuzanu rodenu Prievidzku a mali desat deti.

   Breznianski evanjelici povolavali za knaza pre zbor aj inych knazov: Svantnera z Driecan. Hamaliara z Krtisa, Suleka z Paludzky, Katlovskeho i Mikszata – ti vsak ponuky neprijali. Prijal ju Jan Kuzmany. Stiavnicania ho ohovarali, ze breznianski evanjelici ho ziskali darmi, nebola to vsak pravda. A tak v roku 1784 sa zacalo jeho styridsatrocne posobenie na evanjelickej fare v Brezne. Bol vzorom dobreho spolunazivania a vzajomneho porozumemia obidvoch vierovyznani. Znasal sa s administratorom katolickej farnosti a s rektorom piaristickeho gymnazia Michalom Podhorskym a k znasanlivosti viedol aj svojich farnikov. Za jeho ucinkovania si evanjelici postavili za dva a pol roka kostol. Na prvu adventnu nedelu v roku 1787 bol vysvateny. Jeho pastoracne obdobie bolo plne pokoja a porozumenia. Ukoncila ho jeho smrt v roku 1824 a po nom prichadza dramatik Jan Chalupka.

   Jan Kuzmany bol od roku  1816 aj seniorom a tlacou vydal aj jednu svoju kazen, ktoru na ziadost Lubietovcanov predniesol pri vyroci posviacky ich chramu.

   Jan Kuzmany sa narodil 23. februara 1752 v Lovinobani a zomrel 11. marca 1824 v Brezne. Odpociva na breznianskom starom cintorine vedla Jana Chalupku.

   Pripominame si 255. vyrocie jeho narodenia.

   A. Prepletana

   Kniha krokov

   Nestacil som sa ani dobre usalasit na novom pracovisku v Brezne (skola na Skolskej  ulici) a uz prisla navsteva. Usmiaty chlapik strednej postavy, z pleca mu visela kapsicka. Taka desiatova. Pozdravil a hned padli slova: - Volaju ma vase deti, ujo Palo. Chodim s nimi obcas do prirody... „No a, co ja k tomu“, pytam sa. – Nic. Podte medzi nas a hotovo...

   Tak som spoznal uja Pala. Figliar, zial uz nie je medzi zivymi, svojou otvorenostou, usmiatou tvarou tak zaposobil na mna, ze som sa ocitol medzi breznianskymi turistami. Dost bolo tych aktivnych rockov po kopcekoch a uzlabinach. Teraz tie rocky su len pasivne, ale...

   Zhodnocujuce schodze OZ KST Brezno mi vzdy pripomenu nejaky ten zazitok. Raz zimomriavkovy s retazami, inokedy zmoknuty v blizkosti Kolesarovej alebo unavny v Cervenych vrchoch, ba vyskytli sa i humorne. Dva na ukazku. Zacnem Dobrocskym  pralesom. Zakladna skola v Ciernom Balogu – Janosovke mala (a ci este ma?) dlhorocne druzobne styky so skolou z Otrokovic. V jeden rok, bol letny mesiac, pri navsteve Otrokovicanov v Balogu, pat dusi, vratane mna, malo ziadost navstivit Dobrocsky prales. I vybrali sme sa. Pravda, s povolenim v rukach, lenze...

   Po vstupe medzi smrekovo-jedlovych obrov, zacala sa moja patalia. Kolegyna, ktora bola s nami, zacala z kraja botanizovat. Zvedava na taku, onaku rastlinu, no a ja slovencinar a rustinar... Kolega zas zaujimal sa o nazvy roznych druhov drevokaznych hub, ktore vyrastali na povalanych na zemi stromoch...Co som vedel, to som vedel, ale priznavam, cakal som na anjela strazneho, aby pomohol. A pomohol. Nad Drabskom, v tom smere, zahrmelo raz i tretikrat. Hovorim: - Je na case pohnut kostrou..., ale ten najmladsi medzi nami s usmevom vyriekne: - Ja bych to rad zazit!

   Pri strvrtom hromovom pozdrave, a ked sa k nemu rozvraveli i jedle, smreky, buky...zasuchotal vietor, pridali sme do kroku. Pred lejakom nas uchranili robotnicke ubytovne v Brotovskej doline.

   Ujo Palo ma rozosmial aj v ten den, ked sme prechadzali Cervene vrchy. Na Temniaku (2090 m) sme mali oddychovu prestavku. Po nej bol strmy zostup do Tomanovskeho sedla. Tam sa ujovi Palovi zdoverujem, ze bagance ma akosi chcu tlacit. Figliar mal pohotovu radu. - Vyzuj sa a bagance zaves na henten smrecok. Na takto rok alebo aj neskorsie si mozes pre ne prist...! No, co uz? Preglgol som slinu a pomyslel som si svoje. Ved ta ja tiez na niecom ulapim.

   Opat som medzi priatelmi turistami. Nie v terene, ale sedim na zhodnocujucej schodzke podujati za rok 2006. Pocuvam, co vsetko turisti presli, co zazili, kde sa ako mali.

   Ucho pocuva a ruka s perom kladu na papier slova, ktorymi by sa chcel do toho kamaratskeho ovzdusia, ktore ma v ten vecer obklopovalo, aspon skromne vclenit.

   Slovenske hory, horne chodniky a pramene, vrcholove body. To vsetko je priroda. Od vzniku krasna, od dazdov a vichric poumyvana. Skoda len, ze roky su zrele, nozky neposlusne, ale cas je casom aj v necase. Oddych pri ohnicku na nezaplatenie. Pri nom staci pocut rozhovor lesa. Ked zaduje severacik, termoska pomoze...

  Na zaver skromna, len tak pre seba uvaha, ze nebolo by od veci, keby sa nasiel zo sucasneho kolektivu odvazlivec, viaceri maju vlohy na to, zozbierat zazitky z turistickych cesticiek a vlozit ich do literarneho diela, ktore moze mat nazov aj ako KNIHA KROKOV.

(sg)

                                                          Kvety

   Aladar Podkovicka priniesol Justinke, svojej milovanej manzelke, kvety. Bolo to prvykrat po dvadsiatich rokoch manzelstva, preto si uz cestou predstavoval, aku jej tym urobi obrovsku radost. No, stalo sa nieco neuveritelne.

   S velkym kvetnatym cudom este len vplaval do dveri a uz zaregistroval zhrozeny udiv svojej najdrahsej.

   „To je pre mna?“ spytala sa a oci jej skoro vyskocili z jamiek.

   „Pravdaze, draha,“ so ziarivym usmevom odpovedal Aladar.

   „Nieeee!“ spustila Justinka.

   „Stalo sa nieco?“ starostlivo sa spytal svojej polovicky.

   „Nieeee,“ rozrumazgala sa,  „co som komu urobilaaa!“

   „Ale, draha…“ v rozpakoch vykoktal zmateny Aladar.

   „Co sa stalo? Priznaj sa, ze si prisiel o pracu!“ a dalej nekontrolovatelne nariekala.

   „Nie, preco by som mal a ako to spolu suvisi?“

   „Tak teda, mas urcite manko a neodvazujes sa mi to povedat…“ ronila slzy dalej.

   „Nie, sef ma dnes dokonca pochvalil…“

   „Takto mi chces povedat, ze si nabural nasho milacika?“

   „Nie, stoji nalesteny v perfektnom stave v garazi:“

   „Pane Boze, tak je to ovela horsie, ako som si myslela,“ neustavala v placi, „mas inu zenskuuuuu!“ zavyjala cim dalej, tym hlasnejsie.

   „Ale, draha, co ta nema? Ja by som ta nevymenil ani za…“

   „To vravia vsetci muzi,“ nedala mu dopovedat. „Ach, ja nestastna, coho som sa to len dozilaaaa!“ Justinka nie a nie sa utisit.

   „No, tak toto som nechcel…“ uplne pomyleny riekol Aladar.

   „Tak, povies mi uz konecne, co sa stalo?“ povedala a zobrala si dalsiu vreckovku.

   „Draha, nic sa nestalo, chcel som ti iba urobit radost…“

   „Tak, moment, ak si mi potreboval urobit radost, tak si urcite pocital s tym, ze mi ju predtym niecim pokazis,“ mlela svoju pesnicku Justinka. „Tak uz to konecne vyklop!“ spustila taky narek, az sa triasli steny.

   „Do kelu!“ neovladol sa Aladar. „Zenska jedna protivna, nemam ti co povedat,“ smaril kyticu celou silou do kuta.

   Justinka naraz prestala plakat, zodvihla kvety a skusala ponapravat ich zlomene hlavicky.

   „Vidis, je to ovela lepsie, ked sa chovas takto normalne a nepretvarujes sa,“ povedala pokojnejsie. A potom sa opat nahle rozplakala: „Co teraz s nimi, ked su take polamaneeee?“

   „Neboj sa, draha, kupim ti ine,“ pritulil si ju na prsia.

   „Preboha, len to nie! Slub mi, ze mi uz odteraz nebudes sposobovat take soky…“

Emilia Molcaniova