Rendezvous

   Bol prijemny majovy vecer. Mesiac v splne sa kupal v jazere a zaby prednasali svoj lubostny recital. Hladina jazera sa jemne cerila a nad nou poletovali tancujuce vazky. Z nedalekej sasiny vyletela splasena kacka a duhovy pstruh sa zaleskol v nocnom svite mesiaca, ked clapol naspat do vody.

   Nasadli sme do clna. Objal som svoju lasku, chvilu sme takto nehybne zotrvali a ja som citil jej vonu, ktora ma omamovala az k zblazneniu.

   „Pojdeme opat na nas ostrovcek?“ spytala sa medzi bozkami.

   „Mozeme,“ povedal som a len s namahou som sa od nej odtrhol. Sadol som si oproti a chopil som sa vesiel. „S tebou pojdem, kam len budes chciet, draha.“

   „Budeme tam sami, milacik, tak ako naposledy, iba vetrik nam bude sumiet v korunach stromov. Uz sa na teba tesim…“

   Rozpaleny tuzbou som napinal svaly a vesloval z celej sily, aby sme cim skor dosiahli ciel. Snazil som sa co najvacsimi zabermi dostat na ostrovcek, miesto nasej lasky.

   Kecka sa mi parila, kyseliny mliecnej od velkej namahy v svaloch rapidne pribudalo, no ja som sa neobzeral, aby som zbytocne nemarnil cas. Kedy tam uz budeme? Trva to tak nekonecne dlho…

   „Draha, pre teba by som takto vesloval aj cez Atlanticky ocean. Napriek nepriazni pocasia, vetrom a burkam,“ povedal som a este mocnejsie som zabral do vesiel. „A potom by som nedbal stroskotat s tebou v nadhernej divocine…“

   „Milacik, uz sa na to tesim, najprv vsak musime odviazat lodku…“  

Emilia Molcaniova

Vecny vojak

   General Jan Imro sa narodil v rodine Ondreja Imru a jeho manzelky Zuzany, rodenej Vereskej, v Kovacici. Jeho predkovia pochadzali zo Starej Huty. Pradedo bol vojakom v pohranicnom vojsku a aj viaceri ini jeho predkovia sluzili na hranici, zrejme preto mal osud vojaka uz zakodovany v genoch.
   Talentovaneho ziaka si vsimol sarvassky farar Gustav Kello a umoznil mu studium na evanjelickom gymnaziu. Ked bol na Slovensku na prazdninach, vypukla prva svetova vojna, preto ho po skonceni rocnika povolali k 7. pesiemu pluku honvedov do Vrsaca. Nasadili ho do bojov a bol zraneny. Po vylieceni bol v zalohe v Podkarpatskej Rusi, odtial ho prevelili na taliansky front. Koncom roka 1917 sa prihlasil do ceskoslovenskych legii a presunuli ho do tabora v Padule. Bol to pracovny prapor a Jan Imro tam bol ako jeden z troch Slovakov spolu s Augustinom Malarom a Gustavom Kostialom. Neskor, po utvoreni divizie, boli ceskoslovenske legie nasadene pri Lago di Garda v dedine Borghetto. Tu Imro absolvoval kurz utocnikov a stal sa velitelom pluku utocnikov. Ked boli jednotky z frontu stiahnute, vo Ferrare ich navstivil general M. R. Stefanik a Dr. E. Benes. Po skonceni vojny v Taliansku sa Imro stal nadporucikom. Bol aj velitelom cestnej jednotky, ktora na stanici v Padove vitala T. G. Masaryka. Jeho oddiel odprevadil Masaryka az do Prahy. Pred koncom roka 1918 boli uz v Stupave a na novy rok 1919 dobyli Bratislavu. Na dovolenke 1. maja 1919 sa zoznamil so svojou buducou manzelkou. V roku 1920 nastupil na Ministerstvo narodnej obrany v Prahe, kde ziskal aj ceskoslovenske statne obcianstvo. Zacal studovat pravo, ale znechutil ho skusajuci profesor, ktory od neho vyzadoval znalost cestiny. Studium opustil a aktivizoval sa v ceskoslovenskej armade, povysili ho na kapitana.
   V roku 1921 sa ozenil s Annou Violou Kubanyovou, vnuckou spisovatela a basnika Ludovita Kubanyho.  Ako studia, ani postup v armade sa nevyvijal tak, ako si byvaly legionar predstavoval. V roku 1930 ho prevelili k pesiemu pluku americkych Slovakov, ktoremu velili Rudolf Viest a Imro bol velitelom polnej roty v Bratislave na hrade. Chcel pokracovat v studiu, no armada mu to nepovolila. V roku 1936 sa stal v Banskej Bystrici velitelom 2. skolskej roty pre dostojnikov pechoty v zalohe a zaroven ho povysili do hodnosti majora a vymenovali za zastupcu velitela skoly. Po arbitrazi vo Viedni plnil smutnu ulohu stycneho dostojnika medzi ceskoslovenskou a madarskou armadou v Pukanci. V suvislosti so vznikom vojnovej Slovenskej republiky bol splnomocnencom slovenskej vlady na velitelstve armadneho zboru v Banskej Bystrici. Pri reorganizacii slovenskej armady Jan Imro vytvoril v Bystrici stab velitelstva vyssej jednotky 2, ktoreho velenie prevzal gen. Cunderlik a Imro sa stal velitelom pesieho pluku vo Zvolene. V suvislosti s bliziacou sa vojnou Nemecka s Polskom dostal od gen. Catlosa rozkaz na vytvorenie skupiny Orava. Hned potom Imro formoval v priestore Poprad druhu pesiu diviziu. Ale nechcel proti Poliakom bojovat, tak ho Catlos zbavil velenia a odvelil ho do Humenneho. Catlos zaregistroval nechut Jana Imru bojovat po boku nacistov, preto sa jeho funkcne zaradenie stale menilo a odrazilo sa to na jeho dalsej kariere. V roku 1940 sa, uz v hodnosti plukovnika, stal v Banskej Bystrici inspektorom pechoty aj inspektorom civilnej protileteckej obrany. Zaciatkom roka 1944 ho Catlos vymenoval za prednostu Predpisovej a nazvoslovnej komisie a zaroven bol velitelom posadky Banskej Bystrice. V odbojovom hnuti mal byt spolu s Talskym zastupcom Goliana, ale jeho postavenie v povstaleckej vojenskej hierarchii sa dostatocne nevyjasnilo, potom ho prevelili do Talianska. Od januara do marca 1945 bol ako vycvikovy referent v Londyne. V aprili sa hlasil u generala Svobodu v Kosiciach a zatym sa stal velitelom zboru v Banskej Bystrici a povysili ho do hodnosti brigadneho generala. V novembri 1947 vystupil z komunistickej strany, absolvoval generalsky kurz a posobil ako velitel zboru v Plzni a Brne. Jeho vojenska kariera sa nahle skoncila v roku 1949. Na zaklade udania bol zbaveny sluzby, preradeny do vysluzby a zobrali mu aj byt. Vo vykonstruovanom procese (1950) prisiel aj o vojenske hodnosti, odstahoval sa do Dolneho Kubina a potom do Sucian.
   Jan Imro dlhe roky zapasil o zvysenie dochodku a popri tom pracoval. Bol pomocnym redaktorom v martinskej Osvete, knihovnikom v Matici, kde si zvysoval kvalifikaciu a mal sa stat dokumentatorom, ale prisla dalsia rana - na zaklade hodnotenia komisie UV dostal v Matici slovenskej vypoved. Potom pracoval ako pomocny robotnik v Sucanoch. Okrem toho sukromne vyucoval anglictinu, francuzstinu, nemcinu a latincinu. V roku 1965 mu vratili generalsku hodnost a pridelili mu byt v Brezne. Niekolko mesiacov este pracoval v Muzeu SNP v Banskej Bystrici. V Brezne zil az do svojej smrti, mohli sme ho stretavat na prechadzkach, v kniznici a na roznych kulturnych podujatiach. O svojej cinnosti v odboji a za slovenskeho statu nerad rozpraval.
   General Jan Imro sa narodil 24. marca 1897 v Kovacici a zomrel 17. februara 1990 v Brezne. Pripominame si 110. vyrocie jeho narodenia.
(Skratene podla clanku Stanislava Miceva, Pravda, 3. 1. 1998)

A. Prepletana

 Kniha o Bottovi

   Jan Botto (1829 - 1881), rodak z Vysneho Skalnika v Rimavskej doline, po studiach pracoval ako zememerac. Povolanie zaujimave. No v jeho casoch nebol velky pohyb s „medzami“, takze s problemami ziskaval pracu. Vyskytla sa, ale len na roznych miestach Slovenska. Vieme, ze bol i vynikajucim basnikom. Ved kto by nepoznal jeho Smrt Janosikovu, Zltu laliu, Margitu a Besnu...

   V sukromi ostaval stale „Bottom Janom“. Okrem merby bol polovnikom, kolkarom, ba i sachistom. Sach sa naucil hravat v Pesti. Zaujimave je ale, ze v case „nutenej“ dovolenky a pobytu v rodisku, hravat ho chodil do Brezna k priatelovi (asi Fillovi). Hravali ho vo vtedajsej kaviarni pri tlmenej ciganskej muzike o peniaze. Kedze peniazmi nijakovsky neoplyval, utiekal sa radsej do roly kibica - „drzal hubu“.
   Botto rad pisal listy priatelom. Vazne i humorneho obsahu. Vymienal si ich vari s najlepsim priatelom Pavlom Dobsinskym. A kedze Dobsinsky ako knaz posobil i v Brezne (v rokoch 1853 - 1855), z dvoch, troch listov aspon naznaky.
   Na prelome roka 1853/54 Dobsinsky cakal Bottu, ze pride na sviatky z Martina. Neprisiel. Postar priniesol list a v nom: „Lutujem ta, ak si ma cakal s rytmom a ak ti jablko so zapnutym grajciarom len tak nemilobohu pohnije... Nuz ale vies, preco som neprisiel? No ha, no, ked si taky mudry!... Pridem dakedy, ked sa zo snehu vykopeme...“
   Novinky z Martina mu posiela v dvanastich bodoch, z nich tieto: „1. Su aj tu sviatky, ja som nesiel do kostola... 7. Vonahdy mi krajcir hodne konto poslal a poslal som mu ho naspat, ja som panovi Samovi Chalupkovi moje chatrne scripta dal, a neposiela ich naspat!... 8. Dajedni rodicia malo chcu a vela maju, ja vela chcem a malo mam...“
   V roku 1854 tiez prislo do Brezna od Bottu niekolko listov. Na zaciatku dalsieho roka Dobsinsky dostava list: „Ci ozaj vies, ze su fasiangy? Ja neviem, ale viem zase to, co ty nebudes pri tvojich vedomostiach vediet, ze su polovacky. Zajace, lisky - to pada ako listie z dreva. Ak si chces liskami bundu zhonobit, len odkaz, a ja ti ich nabijem po tri zlatky striebra.“
   V dalsom liste Dobsinskemu do „kocurkovskeho“ Brezna odkaze aj takto rozpustilo: „Lat ze ti ho! Odkundes, kaplan zo Sraca! Kuvik hugansky! Nuz ci sa to takto s panom velkomoznym dovravaju? Ty, ty semiga! Ha, pockaj!... Ale pockaj, nebudes ty v nasom kostole hlasat!...“ Botto totiz hladal miesto pre Dobsinskeho v oblasti Rimavskej doliny. Nepochodil.
   V aprili roku 1855 vybera sa Botto spolu s priatelom Kubanim hladat nejake vhodne zamestnanie. Idu cez Brezno, ale „vsadepritomneho“ Dobsinskeho na ich velke prekvapenie nenasli. Z tej cesty neskorsie Ludovit Kubani napisal literarne dielo Emigranti a Botto v nom vystupuje ako „mernik Ruzan“.
   Dobsinsky odchadza z Brezna asi v polovici roka 1855, ale korespondencia s Bottom pretrvava dalej. Knihu napisal literarny historik a esejista Pavol Vongrej. Vysla v roku 1986 a ma 162 stran.

S. Giertl