Lesnicke dni v nasom regione

   V druhej polovici aprila – mesiaca lesov – konaju sa na celom Slovensku Lesnicke dni pod zastitou ministra podohospodarstva. Nadvazuju na Den zeme (22. april) – celosvetovu kampan zameranu okrem ineho aj na vysadbu jednej miliardy stromcekov vo svete. Lesnicke dni verejnosti prinasaju zaujimavou formou informacie o vyzname a funkciach lesa; priblizuju pracu lesnikov a ulohy lesneho hospodarstva, zdoraznuju potrebu osobnej zodpovednosti za ochranu hodnot lesa.
   Medzi podujatiami Lesnickych dni na Slovensku spomenieme najma vysadbu Stromov poznania v arealoch zakladnych skol, program lesnej pedagogiky pre deti a mladez, vedomostne a vytvarne sutaze pre deti, ukazky lesnickych cinnosti, dni otvorenych dveri v lesnickych instituciach a ine.
   V nasom regione posobia lesnici zo statnych lesov a z Lesov mesta Brezno, s. r. o. A prave lesnici z odstepneho zavodu Cierny Balog a Lesov mesta Brezno usporiadali v piatok 20. aprila pre ziakov Zakladnej skoly s materskou skolou na Pionierskej ulici 2 v Brezne slavnostne vysadenie piatich Stromov poznania v areali skoly. Prave mladez je tou vrstvou obyvatelstva, u ktorej ma najvacsi vyznam pestovanie pozitivneho, racionalneho vztahu k lesu a k tym, ktori sa on staraju.
   V prihovore k ziakom a pedagogom vysvetlili riaditel odstepneho zavodu Cierny Balog Mgr. Peter Morong a konatel mestskych lesov Ing. Milan Dolnan vyznam lesov pre cloveka v minulosti, sucasnosti i pre buducnost. Chapanie povolania lesnika iba ako cloveka, ktory rube les, je nespravne – lesnici vyrubu kazdorocne iba tolko lesa, kolko staci sucasne prirast na inom mieste. Na volne plochy potom vysadzaju mlady les s takymi istymi vlastnostami, ake mal les povodny.
   Potom pod dohladom lesnikov ziaci vlastnorucne zasadili sadenice smreka, jedle, borovice, buka a duba. Ziaci i pedagogovia dostali od lesnikov propagacne a pamatne predmety, ktore im maju pripominat vyznam lesnictva pre spolocnost. Najlepsim mementom vsak pre vsetkych zo zakladnej skoly ma byt prave onych pat zasadenych stromov, ktorych kazdorocne rastuca krasa bude, ako lesnici dufaju, dlhe roky svedcit o tom, ze lesnici robia dobru pracu pre buducnost. A ziaci uz v lese urcite tychto pat druhov stromov spoznaju.
   Zaver celoslovenskeho podujatia Lesnickych dni bude tiez v nasom regione, ked 1. maja o 12. hodine v areali Lesnickeho skanzenu vo Vydrovskej doline v Ciernom Balogu vysadia pat stromov poznania pri vstupe do skanzenu. Zaver Lesnickych dni bude zaroven sucastou otvorenia sezony Lesnickeho skanzenu a prevadzky Ciernohronskej lesnej zeleznice v roku 2007. Akcia je verejna, a preto vas na nej vsetkych radi privitaju.

Text a foto: Ing. Boris Pekarovic

Lea Weberova: Naucila som sa respektovat nazory inych

   Povodnym povolanim je detska lekarka. Mnohi ju poznali ako dorastovu lekarku v Nemocnici s poliklinikou v Brezne. Potom sa vydala do Holandska, kde zila osem rokov. Navstevovala tam medzinarodnu tanecnu skolu, zameriavala sa hlavne na ludove medzinarodne tance. Hrala v poloprofesionalnom divadle, v ulohe greckej kralovnej Hekabe v Trojskych zenach dokonca vyhrala Narodnu cenu Holandska. Po navrate na Slovensko sa snazila o zviditelnenie nasej kultury. Vlani v juli oslovila starostu svojej rodnej Valaskej, kde zacala posobit ako veduca folklorneho suboru Valastan, coskoro vznika aj rovnomenny divadelny subor. Oba subory spojili do jednej zlozky, a tak sa zrodila divadelno-tanecna organizacia Valastan.  Po tridsiatich rokoch tym obnovili divadelnu tradiciu vo Valaskej. Clovek s umeleckou dusou - MUDr. Lea Weberova.

V rodnej Valaskej ste zalozili ochotnicky divadelny subor Valastan, ktory ma za sebou uspesnu premieru Veselej hrobarky pod vasou reziserskou taktovkou. Potlesk divakov vas urcite potesil, no za tymto uspechom zrejme stoja hodiny driny.
   - Vsetky zaciatky su velmi zaujimave, ale svojim sposobom aj tazke. Nemali sme az take velke problemy, pretoze ludia myslienku divadla prijali s nadsenim a ziskavanie hercov nebola az taka tazka uloha. Obklopila som sa ludmi, ktorych som poznala, a ktori poznaju mna, pretoze pochadzam z Valaskej. Vsetci vedeli, ze som posobila v zahranici a urcite skusenosti s folklorom ci s divadlom mam. Zaciatky neboli az take tazke aj preto, ze sme mali ohromne porozumenie zo strany obecneho uradu. Starosta Ing. Emil Grőne nam zadarmo ponukol priestory a dokonca uz mame aj zrkadlovu sien. V subore su deti, mladez i dospeli, cize vsetky kategorie od patrocneho chlapceka az po sedemdesiatnikov. Mame tri tanecne zlozky aj tri divadelne generacie.  Pred premierou nas uz vo Valaskej videli dvakrat. Na jesennych kulturnych dnoch sme sa predstavili ukazkou z prveho dejstva a zaujimavym zahranicnym tancom z ostrova Tahiti Samoa. Ocenenie nas posunulo dopredu v nasom vyvoji a ludia si povedali, ze pridu medzi nas. Dobry dojem zanechalo aj vianocne vystupenie pod nazvom Stedry den.  Po tomto divadelno-tanecnom bloku nebol problem s ucastou na premiere. Mozem povedat, ze premiera sa relativne vydarila. Videla som este kopu nedostatkov, ktore vnimam ako skusena divadelnicka a folkloristka. Beriem to tak, ze herci mali tremu, pretoze mnohi prvykrat stali na javisku. Ocenujem ich ohromnu snahu a nadsenie, s akym do toho vstupuju, ich milu povahu, s ktorou znasaju moju prisnost. Myslim si, ze sa postupne dostanu do takych kolaji, ze budem spokojna aspon na osemdesiat percent.

Preco ste sa rozhodli siahnut prave po Veselej hrobarke?
   - O vybere rozhodoval Aldo Daxner, ktoremu vdacim za to, ze ma po navrate zo zahranicia dostal do divadla, mala som hrat hlavnu rolu Smrt. Zacinali sme v Hronseku, kde sa nam tazko dochadzalo a pribudli aj zdravotne problemy Alda. Potom rezirovanie ostalo na mne, ale jemu mozeme vdacit za namet. Pacilo sa mi, ze je to veselohra a rozpravka pre deti na motivy J. Mahena. Zaujala ma, a preto som sa do toho pustila.

Premierou sa vase ucinkovanie neskoncilo. Kde vasich zverencov mozeme uvidiet najblizsie?
   - Najblizsie absolvujeme vystupenie na Den matiek. Pripravujeme novy cisto folklorny program Jar ako suhrn jarnych zvykoslovi a tanecnych kreacii s ukazkami z vychodneho, zapadneho a stredneho Slovenska. Nacvicili sme aj program Leto, tak isto s tancami zo vsetkych oblasti Slovenska, vratane zatvy, dzbanoveho tanca, vitania leta. Momentalne pripravujem rozpravkovu tanecnu kreaciu Snehulienka a sedem trpaslikov, ktoru v podstate vymysleli deti. Veselohru v styroch dejstvach Vesela hrobarka ako darcek k Medzinarodnemu dnu deti uvedieme v skolach vo Valaskej. S detmi tvorime divadelnu hru o zalozeni Valaskej s nazvom Ako valach Ladislav k chotaru prisiel.  Pribeh o tom, ako kral Matej daroval chotar valachovi Ladislavovi, ktory mu zabitim hada zachranil zivot, pribeh o objaveni jaskyne Bystra, vratane toho, ako sa vo Valaskej prepadol kon, by sme chceli spracovat do jedneho divadelno-tanecneho komplexu formou muzikalu. Povodne 25-clenny subor sa postupne rozrasta, preto musime volit taky sposob, aby si zahrali vsetci a hru obsadit „vymyslenymi“ postavami. Nebude to lahke, ale chcem, aby sa prejavili vsetky talenty, aby si zahral kazdy, kto ma chut robit kulturu. Velke pozitivum vidim v tom, ze sa k nam pridala Zakladna umelecka skola vo Valaskej, moja priatelka harmonikarka Vlasticka Pastorkova, ktora so mnou posobila vo folklornom subore Sloboda, a deti zo spevokolu. Chceme vybudovat typicku ludovu detsku a mozno aj dospelu hudbu s ucitelmi.

Spomenuli ste folklorny subor Sloboda, ktory ste zakladali a boli aj jeho organizacnou veducou. Ake to bolo obdobie?
   - Bolo to pred patnastimi rokmi. Na Slobodu si spominam s velkym optimizmom a s velkou laskou, pretoze sme si mohli povedat, ze sme urcita konkurencia Mostaru. Nezavideli sme si, ale zdravo sutazili. S choreografom Augustinom Niklom subor presiel vela krajin, absolvoval vela vystupeni. Po mojom odchode do zahranicia subor zanikol. Osud to vsak zariadil tak, ze som sa vratila do Brezna. Nemohla som si zvyknut na nove prostredie. Myslim si, ze aj ked Slovaci sme taki, aki sme, mozeme sa pochvalit svojou krasnou kulturou. Mam rada Slovakov s ich kvalitami i nedostatkami. V zahranici som sa naucila vazit si svoj narod, svoju kulturu. Naucila som sa tam tancovat, hrat divadlo a co je velmi dolezite, naucila som sa respektovat nazory inych, co sa my Slovaci musime este naucit.

Nevenujete sa len folkloru, divadlu, ale aj spisovatelskej cinnosti. Po navrate zo zahranicia v roku 1994 vam vysiel roman Cena zivota. Ako vznikal?

   - Zapadnej mentalite som sa tazko prisposobovala a velakrat som bola smutna. Ludia su tam velmi uzavreti do seba. Chybala mi spontannost slovenskeho naroda. Manzel mi povedal, ze netreba plakat, treba sa nad to povzniest a robit nieco pre seba a pre svoju kulturu. Vlastne on ma podnietil k tomu, ze som zacala pisat roman, ktory ma vytrhol zo zaciatocnej letargie. Povzbudzovali ma aj moje dve fantasticke deti, ktore vzdy pri mne stali a nezistne mi pomahali. Roman som napisala v Holandsku a svetlo sveta uzrel na Slovensku za financnej pomoci mojho manzela.

Mate vo svojej „spisovatelskej zasuvke“ pripravene nieco nove?
   - Ak mam povedat pravdu, este v zahranici som zacala pisat rozpravky pre deti o kvietkoch, k comu ma inspirovali Holandania. Zaujem o moje rozpravky prejavil rozhlas i televizia, ale v sucasnosti som sa tak vhlbila do folklorneho suboru a divadla, ze na pisanie mi neostava cas. Urcitu davku casu si vyzaduje aj pomoc mojim detom pri realizacii ich planov. Ak mozem prezradit, mam dvojrocneho psika Donku, ktory ma sprevadza, ked mi je smutno a aj on si vyzaduje cas. Mam aj mnoho kamaratov. Sice pisem, ale neostava mi tolko casu, aby som rozpravky zrealizovala. Teraz mam prednejsiu prioritu: zviditelnit rodnu Valasku.

(ng)