… ziju v knihach

„Ked nemam co robit, pracujem“ (K. Capek).

   Su take chvile. Nukaju sa ti do ruk tri roboty naraz, neberies ani jednu. Len chodis, chodis, lamentujes, nevies sa rozhodnut. Pomohol mi maly trik. Na tri listky napisal som cislice 1, 2, 0. Nula hovori, nerob nic. Jednotka a dvojka zaclenili literatov rokmi od-do. Prizmurim oci a z premiesanych listkov taham jednotku. Robota, spomenut si, napisat co-to o literatoch, ktori zomreli vo veku od tridsatpat do styridsat rokov.

Kava v salke rozvoniava, pamat ponuka do stroja Janka Cajaka (1830 – 1867). Sedmicka prezradza, ze tento rodak z liptovskej Paludze odisiel od nas na vecnost pred stostyridsiatimi rokmi ako 37-rocny. Literarne sa zacal formovat v levocskej Jednote mladeze slovenskej. Basne uverejnoval i v Dobsinskeho Sokole. Janko Cajak vsak v roku 1866 ochorel na tuberkulozu a po kratkom case zomrel. Cajakovu manzelku, vdovu, pojal za zenu Pavol Dobsinsky. Tam v Driencanoch mladost svoju prezil i jeho syn Jan Cajak, spisovatel, ktory si na pobyt v Gemeri pospominal v spomienkovej crte Z povinnosti. Tretim z rodu Cajakovcov je Jan Cajak ml. Tiez spisovatel. Narodil sa v Petrovci (Juhoslavia), ale od roku 1949 sa natrvalo usadil v Bratislave.
   Na druhom mieste podavam Alzbetu Göllnerovu – Gwerkovu (1905 – 1944). Narodila sa v Ciernom Balogu. Jej otec bol tam notarom (1904 – 1918). Po studiach stala sa literarnou historickou, prekladatelkou, osvetovou pracovnickou. Brala ucast i v protifasistickom odboji. Zahynula ako obet v Kremnicke. Mala len 39 rokov. Smrt pretrhla jej literarne tvorive plany. Spolu s manzelom je pochovana na ev. cintorine v Banskej Bystrici.
   Rodak z nedalekej Bystrej, Frantisek Svantner (1912 – 1950), pedagog, spisovatel, ktory zivotnu cestu spojil s riekou Hron (Podbrezova, Hronov, Nova Bana...), do Prahy ho odsunula zakerna choroba, ktorej i podlahol. Mal len 38 rokov. Od roku 1930 do roku 1950 napisal viacero putavych noviel a roman Zivot bez konca. Vysiel posmrtne v roku 1956. Spisovatela Svantnera si ludia od Hrona vazia a uctievaju. Napriklad jeho priatel z Bystrej basnik Marian Kovacik mu venoval verse s nazvom Zem Frantiska Svantnera. Breznianski maticiari a teraz uz i clenovia klubu Razusovho Maroska, planuju v juli zajst do Nizkych Tatier k hotelu Kosodrevina, pri ktorom na velkej skale je pamatna tabula nadejnemu prozaikovi v podobe puknuteho zvona.
   Trikovy listok pripomina este Ludovita Kubaniho (1830 – 1869). Tragicky zahynul v Rimavskom Brezove. Dobrymi priatelmi mu boli J. Botto, P. Dobsinsky, A. Sladkovic. Posledne verse od Kubaniho patrili prave pohronskemu slavikovi. Napisal ich v posledny den svojho zivota – 29. novembra 1869.
   Samovrazdou skoncil zivot nadejneho literata, knaza Kolomana Bansella (1850 – 1887). Aj tu sedmicka prezradza, ze ubehlo uz stodvadsat rokov od jeho smrti. Pocas studia v Presove spolu s P. Orszaghom – Hviezdoslavom zostavili a vydali literarny almanach Napred (1871).
   Vo vypocitavani svoje miesto si zastane i Milan Rastislav Stefanik (1880 - 1919), ale jeho basnicke zaciatky, vedecke prace, korespondencia... zasluzia si obsirnejsej pozornosti. V blizkej buducnosti sa to urcite dostane na stranky Horehronia.
   Niekolko mien. V tichosti odisli od nas, ale ziju... ziju v knihach.

(gs)

 Posolstvo nadeje v diele Klary Jarunkovej

(k 85. vyrociu narodenia)

   Dielo Klary Jarunkovej – to je „hladanie cloveciny a krasa prirody v celej jej velebnosti, empatia k detskej dusi a jej cesty do sveta dospelych“ (Dr. G. Skorvanekova).
   Svoju prvu poviedku pre deti napisala Klara Jarunkova vo februari 1958. Vtedy bola v Bratislave velka fujavica, ktora zaviala aj elektricky. Jej dcera Danka bola vtedy piatacka – spolu so smiechom sledovali vojnu chlapcov na skolskom dvore – s lopatami pri odhadzovani snehu. Tuto prihodu pretlmocila do poviedky s nazvom Hura!, ktora vysla v Pravde. K nej potom pribudlo este dalsich trinast humornych poviedok a tie vysli pod nazvom Hrdinsky zapisnik. Po tejto knizke vyslo Jarunkovej dielo, ktore sa spomina zriedkavo – vola sa Cierna hodinka plna divov a fantazie s podtitulom Hra pre starsie deti s hudbou. Potom to boli Deti slnka z cias kozmickych letov, nasledoval pribeh z pionierskeho tabora Zlata siet a pre dospievajucu mladez v roku 1963 vychadza Jedina – velmi uspesny roman hadam aj dodnes. Pribehom zo sveta prvacikov je knizka O jazycku, ktory nechcel hovorit. Najviac oceneni, pat, sa uslo dielu Brat mlcanliveho vlka, kde hlavny hrdina preziva svoje detstvo v prekrasnej prirode v horskej chate. Pomstitel je pribeh maturanta, ktory citlivo vnima svoje okolie. Jednym z hlavnych konickov Klary Jarunkovej bolo cestovanie, ktore scasti suviselo s jej novinarskym povolanim. Okrem susednych krajin navstivila Juznu Ameriku, Afriku aj Aziu a zazitky z tychto ciest zurocila v dielach Par krokov po Brazilii, Stretnutie s nezvestnym, Obrazky z ostrova a v roznych reportazach. Tri ocenenia ziskal Tulak. Potom vydala dve knizky modernych rozpravok O psovi, ktory mal chlapca a O Tomasovi, ktory sa nebal tmy. Autobiograficke prvky obsahuje roman Tiche burky aj Horehronsky talizman, ktoreho prvu cast tvoria autenticke spomienky jej otca Juliusa Chudika. Ciastocne v Podbrezovej sa odohrava roman z obdobia druhej svetovej vojny a SNP Cierny slnovrat. Detom venovala este styri dalsie knizky a jej poslednym dielom je roman z roku 1993 Nizka oblacnost. Viacere jej diela ilustrovala jej dcera, maliarka Dana Zacharova. Klara Jarunkova bola azda najviac prekladanou autorkou pre deti a mladez. „Patri k vzacnym tvorcom, ktori pochopili prerod cez bolestne hladanie dospievania s nadcasovym pohladom do sveta dospelych. Jej diela nezostarli, ani nestratili aktualnost a stale maju co povedat, lebo su citlivymi sondami do problemov mladych“ (Dr. G. Skorvanekova).
   Posledna beseda s Klarou Jarunkovou spojena s vystavou jej diela bola v Brezne 28. maja 2002. Klara Jarunkova sa narodila ako Klara Chudikova v Cervenej Skale 28. aprila 1922 a zomrela 11. jula 2005 v Bratislave.

A. Prepletana

Recept

   „Pan doktor, prisiel som sa vlastne iba poradit. Viete, pocuval som jednu vzdelavaciu relaciu a tam sirokej verejnosti prizvukovali, ake je pre zdravie cloveka dolezite pravidelne vylucovanie. Nuz, a tak by som si to aj ja chcel dat do poriadku,“ zacal som spoved po vstupe do ordinacie.

   „Takze, ak tomu dobre rozumiem, mate problem so stolicou, vsak?“ spytal sa starsi muz a pozrel na mna ponad okuliare.

   „Ano, dalo by sa to aj tak povedat.“

   „Ako dlho uz pretrvavaju vase problemy?“ spytal sa lekar hladajuc v pocitaci moje zaznamy.

   „Neviem to presne, ale matne si spominam, ze to bolo priblizne v case, ked som zacal pracovat v mojom novom zamestnani,“ rozpamatal som sa.

   „Pracujete ako...“

   „Ako pedagog v zakladnej skole.“

   „Dobre. Takze... ako casto chodite za tymto ucelom na zachod?“ pozrel na mna a cakal, aby vzapati vytukal moju odpoved na klavesnici pocitaca.

   „Ako casto?“ spytal som sa, aby som ziskal cas. „Ja si to uz nepamatam...“

   „Dobre, tak sa spytam inak. Kedy ste mali naposledy stolicu?“ a opat cakal s pripravenymi prstami.

   „Ale ja si to naozaj uz nepamatam, bolo to uz davno...“ previnilo som sa na neho pozrel.

   „Ale, to je potom s vami vazne. No nic, dnesna veda ma na to prostriedky, myslim, ze nebude tazke dat to do poriadku. Predpisem vam jeden osvedceny liek,“ a dal sa vypisovat recept, ktory vzapati vyplula tlaciaren.

   „Pan doktor, vela budem doplacat za recept?“ spytal som sa s obavami.

   „Nie, toto je z tejto kategorie najlacnejsi liek na trhu.“

   Cely stastny, ze moje liecenie bude take jednoduche a hlavne financne nenarocne, som sa pobral domov a presne dodrziaval pokyny lekara. Mal som prist na kontrolu o desat dni. Aj som siel, no uz vopred som vedel, ze lekar so mnou spokojny nebude.

   „Tak, ako, opat je vsetko v poriadku?“ spytal sa doktor a bolo na nom vidiet, ze uz ocakava iba kladnu odpoved.

   „Neda sa to povedat,“ zacal som opatrne. „Ani po tomto lieku sa stolica nedostavila.“

   „Skutocne?“ neveriaco pokrutil hlavou. „Ale nebojte sa, nic nie je stratene, skusime nieco silnejsie. Raz sa to predsa musi podarit.“

   Ked som vsak isiel na polikliniku o dalsich desat dni, vedel som, ze mu radost mojim konstatovanim neurobim. Tentoraz uz hodnu chvilu neveriacky krutil hlavou a hladal pricinu neuspechu.

   „Porozpravajte mi nieco o vasej zivotosprave. Nejete vela

sladkosti?“

   „Nie, vonkoncom nie, pan doktor.“

   „Ani privela bielkovinovych jedal, ako maso, syry a podobne?“ vyzvedal dalej.

   „Ale, kdeze, ani napad,“ pravdivo som odpovedal.

   „A co cokolada a banany?“

   „Ani neviem, kedy som ich jedol naposledy.“

   „To by bolo v poriadku. Skusim vas teda este poslat na sono a doplnujuce vysetrenia, aby sme si boli uplne nacistom“, povedal a dal sa vypisovat vymenne listky.

   Trvalo mi dva dni, kym som pochodil vsetky kapacity, ktore sa pokusali prist na koren mojej neschopnosti spravne vylucovat. Kazdy len krutil hlavou, kazdy polemizoval, ale nebolo mi rady a teda ani pomoci.

   Smutny som kracal z polikliniky zmiereny s faktom, ze dobre predsavzatie reagovat na vyzvu redaktorky a zabezpecit si pravidelne vylucovanie nie som schopny splnit, ked tu ma zrazu niekto chytil za rameno.

   „Pan ucitel, snad nie ste chory?“ spytal sa vysklabeny ksichtik v zamastenej budajke. Spoznal som ho. Lojzo, slavny ziak, co vytvoril rekord tym, ze ukoncil skolsku dochadzku ako sestnastrocny vo stvrtej triede. Mozno ma dojala jeho starostlivost o mna, mozno jeho bezkonkurencne riedky strbavy chrup a mozno to bolo iba spontanne. Ja nestastny som mu rozpovedal o svojich problemoch. A tento cloviecik zijuci na pokraji ludskej spolocnosti tromfol vsetkych profesorov jednoduchou, uprimnou a pravdivou diagnozou:

   „Nebudte smutny, pan ucitel, aj ja mam tieto problemy. To sa treba iba najest...“

Emilia Molcaniova

„Chceme, aby vytvorene zisky zostali tu“

   Novy starosta nie je povodom Mytan, ale zije tu pomaly dvadsat rokov. Ako kandidat za Agrarnu stranu vidieka v decembrovych komunalnych volbach ziskal hlasy troch stvrtin opravnenych volicov obce. V minulosti predseda polnohospodarskeho druzstva, dnes starosta Myta pod Dumbierom. Ing. Roman Svantner.

Prvy bude pripravny
   Obec ma nielen noveho starostu, ale aj prevazna cast poslancov je nova. Rozpocet na rok 2007 schvalovali vo februari, pretoze sa to predchadzajucemu zastupitelstvu koncom minuleho roka nepodarilo. Myto je jednou z poslednych obci okresu, ktora nedokoncila evidenciu obecneho majetku v ramci ROEP (registra obnovenej evidencie pozemkov). Tento rok bude akysi pripravny pre akcie, tykajuce sa vacsich investicii v buducnosti. Ku koncu roka bude starosta predkladat projekty na pridelenie financii z fondov v komunalnej sfere. Zatial sa zaobera mensimi projektami, ako je dokoncenie fasady budovy obecneho uradu a uprava zelenej plochy pred nim. V pristavbe obecneho uradu chce vytvorit klub dochodcov a ambulanciu pre lekara, neskor mozno aj turisticko-informacnu kancelariu.

   „Priestory uradu su ponure, studene. Sobasnu sien na prizemi vyuzivame viac na zasadania obecneho zastupitelstva ako na sobase. Kinosalu chceme prerobit na polyfunkcny priestor. Navyse je trend sobasit sa v exterieri. Chodia k nam ludia z mesta, ktori nechcu civilny sobas v urade. Uz som sobasil v hoteli, kde sa konala svadobna hostina.“

Komu starostuje
   V obci takmer nepoznaju nezamestnanost. „Nezamestnani mozu bezdovodne odmietnut verejno-prospesne prace. Mame tu asi piatich nezamestnanych a nemam sem koho umiestnit. Dnes pracuje jeden clovek na verejno-prospesnych pracach. Mozno ich bude obec normalne zamestnavat, v jarnom obdobi sa praca pre nich najde. Mladi si hladaju pracu v meste. Deti je   coraz menej a mozno o dva roky budeme musiet objekt skolky prebudovat na socialne zariadenie pre dochodcov s 24-hodinovou starostlivostou. To je zatial vizia, ale dost realna, pretoze priemerny vek nasich obyvatelov stupa, polovica ma viac ako sestdesiat rokov. Mladez od strnast do dvadsatdva rokov ma v obci asi 10-percentne zastupenie. Pripravujeme stretnutie, na ktorom by sa mali vyjadrit mladi ludia, ako moze obec podporit ich aktivity. Stretnutie iniciuje moj zastupca, ktory  je najmladsim poslancom zatupitelstva, ale vo volbach ziskal najviac hlasov.“

Co zatial chyba
  „Musime si stanovit priority. V plane na buduci rok je vystavba verejneho osvetlenia v hornej casti obce az po hotel Myto, v dolnej takmer po Bystru. Musime vyriesit aj opravu ciest a mostov v katastri obce, niektore su dost zdevastovane. Park okolo domu smutku a cele centrum obce potrebuje viac zelene. Bol by to pekny priklad pre obyvatelov obce, ako si dotvorit okolite prostredie. Mozno sa nam podari ziskat na tento projekt peniaze z fondu zivotneho prostredia.“

   Separovany zber
   je zavedeny na takmer vsetky druhy odpadu – sklo, papier, kov, plasty, textil, elektrospotrebice i nebezpecny odpad. Hoci stale existuju obcania, ktorym je lahsie vysypat odpad do potoka. „V chatovej osade Mlynna sme mali odstaveny kontajner. Ked sme zaviedli separovany zber aj tam, naklady na odvoz sa rapidne znizili. Je to o dlhodobej vychove a aj o vytvoreni podmienok na separaciu. U nas sa zbiera sklo do jutovych vriec, je to ekonomicky nenarocne a funguje to lepsie ako zber do velkych kontajnerov.“

   Noviny, lanovka a restauracia s panoramou Tatier               
   „Pripravujeme vydavanie miestnych novin, budu vychadzat stvrtrocne, sme v stadiu registracie na ministerstve kultury. Sefredaktorom bude moj zastupca. Mame zaujem na tom, aby sa lyziarske stredisko v Myte rozvijalo, obci patri aj cast pozemku, na ktorom je zjazdovka. V tomto roku by sa mala realizovat vystavba lanovky, ktora by sa mala vyuzivat nielen v zime pre lyziarov, ale aj v lete. Na vrcholovej stanici by bola restauracia s vyhladom na Tatry a Slovenske rudohorie.  Chceme, aby vytvorene zisky zostali tu. Zatial je to tak, ze zisky sa sice produkuju, ale odchadzaju do inej sfery. Ci chceme, alebo nechceme, sucasny prevadzkovatel je ten „spic“, ktory poskytuje sluzby v oblasti lyzovania a ostatni, ktori v obci prevadzkuju ubytovacie a stravovacie zariadenia, su na neho naviazani. Mame informaciu, ze na juznej casti Chopku by sa malo preinvestovat pat az sedem miliard korun na vybudovanie zjazdoviek, lanoviek a ubytovacich zariadeni. Chceli by sme vyuzit to, ze sme od Myta po Bystru spadova oblast a zachytavat turistov poskytovanim sluzieb.“

Naco dalsi hotel?
   Podla evidencie z decembra 2006 maju v obci kapacitu 432 ubytovacich miest. Okrem hotela Myto su vsetky privatne - typu penzion. Pozemky od lyziarskeho vleku dohora patria urbarskemu spolocenstvu v Myte pod Dumbierom. Na nich by malo dojst k vystavbe hotela, velkej investicii na dlhodobo prenajatych pozemkoch. „Existujuce penziony poskytuju sluzby pre strednu a nizsiu prijmovu skupinu obyvatelov. Tento hotel by mal zabezpecovat poskytovanie dalsich sluzieb hoteloveho typu pre solventnejsich navstevnikov.“

Co turisti ocenia
    „V prvom rade je to prekrasna priroda s prirodnymi a poloprirodnymi biotopmi, so systemom klasickeho chovu oviec. Chov oviec je setrny k biotopom. Dedina vzdy zila polnohospodarstvom. Mame tu jednu narodnu kulturnu pamiatku, kovacsku vyhnu. Obec ju chce ziskat do svojho vlastnictva a zrekonstruovat. Je na hlavnej ceste, urobili by sme tam osvetlenie, zaujimavu zbierku naradia a podkov, ktore sa tam kedysi vyrabali. Chceme sa pustit do mnohych veci. Na realizaciu budeme potrebovat financie z roznych zdrojov, ale vidim to realne.“

(pl)

Tu vznikaju smele plany	Obecny urad v centre Myta pod Dumbierom
Lanovka na svahu, ktory poznaju lyziari, by pomohla zvysit navstevnost v letnej sezone	Stara vyhna sa moze stat atrakciou pre turistov