|
Vzacne obrazky
Fotografia
alegorickeho vyjavu pochadza z blizsie neurcenych oslav s ustrednou
myslienkou Narodnost a naboznost su sestry. Nespoznavate zeny, ktore
stvarnili tieto postavy? Ak ano, zavolajte na t. c. 6112283.
|
Majove pranostiky
o Ked su
zaciatkom maja noci mesacne, studene a rosnate, take budu cely mesiac
o Majove hrmoty nerobia trampoty o Majove krkanie zabiek na strome znamena
dazd o Kto sa v maji poti na poli a modli v komore, hladom neumrie
o Pankrac, Servac, Bonifac casto kvety zbieraju pre kralovnu Zofiu
o Cas
ladovych muzov a svatej Zofie bez dazda sa neminie o Kazdy gazda, zahradnik
a vinohradnik caka na prejdenie troch zmrzliakov o Ak pada sneh v maji, bude
hodne travy o Chladny maj pre ovce raj o Maj teplo dava a stromy kvetmi
zdobi o O svatej Juliane schovaj sane o Ked sa na Zelmiru zacnu vcely rojit,
dobra ovca sa uz moze dojit o Aka je chvila na Panovo Nanebovstupenie, take
bude potom podjesenie o Od svateho Urbana pec moze byt zburana
o Den svateho
Filipa prinesie pozehnanie alebo lopotu o Po teplom a jasnom maji nasleduje
chladny jun o Majovy dazd pada, zlato pada o Co Boh v maji daje, to clovek
nech neklaje o Ak v maji neprsi, jun to zavrsi o
Zozbieral: Mgr. Jozef
Pupis
Sila vdacnosti
V kancelarii velitela oblastneho
poziarneho zboru v izraelskom meste Haifa, Jicchaka Schlessingera, visi
medzi rodinnymi fotografiami podobizen slovenskej zeny. Hoci nebola s nim v
ziadnom pribuzenskom zvazku, zaujala v jeho zivote najcestnejsie miesto…
Takmer
patdesiat rokov dufal Jicchak Schlessinger, ze sa s Irenou Jamriskovou
(Sobotovou) stretne. Nosil a zivil v sebe spomienku trinastrocneho chlapca,
ktora rokmi nebledla. Kazdy dalsi den, prezity uz daleko za hranicami svojej
povodnej vlasti, umocnoval v nom tuzbu podakovat sa osobne za svoju
zachranu.
Pocas
prenasledovania Zidov v obdobi druhej svetovej vojny internovali rodinu
Schlessingerovcov v pracovnom zbernom tabore v Novakoch. Po vypuknuti SNP
utiekli do hor. Jicchakov otec zahynul pri pokuse dostat sa na povstalecke
uzemie a matka so synom sa tulali po horach. Choreho na sarlach ho priviedla
do breznianskej nemocnice a zverila zdravotnej sestre Irene Jamriskovej.
Tusiac, ze syna uz neuvidi, prosila ju o pomoc - a nielen profesionalnu. Po
okupacii mesta Nemcami sfalsovala Irena Jamriskova spolu s riaditelom
nemocnice, Dr. Ervinom Holeczym, za pomoci vtedajsieho starostu doklady, aby
mohli chlapca uvadzat v lekarskych zaznamoch ako krestana. Neskor ho spolu s
ostatnymi „podozrivymi“ pacientmi schovali v pivnici infekcnej casti
nemocnice.
„Boli
sme siesti schovani v pivnici“,
spomina J. Schlessinger, „dvaja z toho Zidia. Behom niekolkych mesiacov
sme nevideli denne svetlo a boli sme nuteni zit ako zvierata. Zdravotna
sestra sa nam stacila z casu na cas postarat o trochu obzivy. Nas organizmus
bol celkom oslabeny nasledkom nedostatku stravy. Cez dvere sme pocuvali
obcas nacisticke kroky a zvuk obrnenych vozidiel. Kazdy pohyb a hluk nam
sposoboval velke napatie. Modlili sme sa kazdy k svojmu Bohu, aj ked ani
jeden z nas nebol veriaci. Skoro pol roka sme boli v pivnici, odkial
sme len obcas vykukli a vysli von nadychat sa vzduchu a prevetrat kosti.“
Maly
Jicchak zostal v rodine Ireny Jamriskovej, ktora ho vychovavala spolu so
svojim synom. Dostal meno Ervin a napriek moznemu prezradeniu tu zotrval az
do skoncenia vojny. Po oslobodeni chodieval kazdy den na namestie v nadeji,
ze matka sa vrati. Neprisla. Stala sa jednou z tisicky obeti vapenky v
Nemeckej. Nakoniec ho pribuzni odviedli k starym rodicom do Topolcian. V
roku 1947 sa Jicchak Schlessinger vystahoval do Izraela. Po otvoreni hranic
pricestoval po prvykrat do Ceskoslovenska v roku 1991, aby svoju zachrankynu
vyhladal: „Mal som len starucku fotografiu, motal som sa po miestach, kde
byvali moji rodicia, navstivil som nemocnicu v Brezne. Nik sa na tu
zdravotnu sestru nepamatal. Jedna zena mi rozpravala, ze byva
v Prahe, ale ani tam som ju nenasiel. Nakoniec som bol nuteny vratit sa
domov smutny a sklamany,“ rekonstruoval patraciu akciu. Nevzdal sa a
svoju zachrankynu zacal hladat telefonicky, prostrednictvom znamych v
Ceskoslovensku: „Zila vo mne, bola v mojej minulosti, patrila ku
mne ako matka k synovi, a preto som mal taku silnu volu znovu ist za jej
stopami“. Nakoniec ju nasli, a tak sa jej telefonicky pripomenul:
„Spociatku sa na mna vobec nepamatala, ale ked som jej zacal rozpravat, ako
ma zachranila, rozpamatala sa a zacala plakat.“ Slzy radosti sprevadzali
aj nasledne stretnutia v Prahe: „Boli to jedny z najstastnejsich chvil v
mojom zivote. Neprestal som na nu mysliet cely svoj zivot a zdoraznujem, ze
nebyt jej, bolo by byvalo vyhasnute aj moje meno, ako ostatnych milionov
Zidov, co zahynuli,“ rozprava J. Schlesinger.
Ziadne
dary nemohli vyvazit vdaku zachraneneho. Svoj pribeh vsak vyrozpraval v
muzeu holokaustu Yad Vaschem v Jeruzaleme, a tak jej nepriamo postavil
pamatnik a zvecnil jej meno. Irena Sobotova sa stala drzitelkou izraelskeho
vyznamenania za zachranu - Spravodlivy medzi narodmi - a jej meno je vyryte
na Mure cti v Zahrade spravodlivych tohto muzea.
I. Kristofova
Pozdrav mojej mame
Pri
svojich cestach za zvykmi a obycajmi, pri cestach za majstrami ludovych
remesiel aj po Horehroni som mal moznost spoznat vela vzacnych zien –
matiek. Vzdy som sa tesil na vecer, kedy sa rozhovorili a ja som si ich
rozpravania nielen vypocul, ale aj nahraval. Vela krasneho som si vypocul,
priblizil sa cas, kedy nase matky maju svoj sviatok. Nuz vybral som zopar
spomienok, kde bolo viac bolesti a utrpenia ako radosti a teraz vam ich
predkladam.
Co
vraska, to kus zivota. Posadila sa na teple priedomie, ruky zlozila do lona
a zadriemala. Dival som sa dlho na jej zvraskavene ruky, ruky, ktore by
vedeli toho vela povedat. „Narodila som sa tu pod horami, bolo nas sedem
deti. Uz odmala sme pomahali, kolko sme vladali. Roky ubiehali, z mladeho
dievcata sa stala dievcina suca na vydaj. Ale ake bolo moje dievoctvo – bez
stuziek vo vlasoch, bez radosti, ktoru kazdodenne pohlcovala robota od
skoreho rana do neskoreho vecera. Ani ked som sa vydala, nebolo lepsie.
Prisli deti a nie jedno, ale hned pat. Ked mi bolo najhorsie, utechu som
hladala v modliacej knizke a ruzenci. Potom si Pan povolal mojho muza.
Svojim detom som vtedy spievala: - Hajajte, hajajte, chleba nepytajte, bo
ovos zeleny a vas otec v ciernej zemi. Veru, neraz tak bolo, ze pesnicka ci
rozpravka bola vecerou, ked chlebika ani mliecka nebolo.“
Dobra a
starostliva bola ta nasa mat, moja, tvoja, nasa... Za svoju nekonecnu lasku
nikdy necakala odmenu. Neraz vravievala: „Moja odmena raz pride...“ ale
kedy, to nikdy nepovedala. Nech uz bolo, ako bolo, v jej ociach boli deti
vzdy poklad najvzacnejsi. Ale zivot nasich materi bol vzdy viac zialny ako
vesely. Ked umrel otec, bolo zle, ale ked umrela matka, bol naplnil
predovsetkym detske srdiecka. „Hajusky, belicky, deti moje, uz nemate
mamicky, pochovali vam ju do ciernej zemicky.“ Neraz som pocul po
horehronskych dedinach ako ludia, ti skor narodeni, vtedy vraveli: „To nie
su siroty, co ostali na mamicku, lez tie, co ostali na otca.“ V celom dome
bolo pocut plac, narek, bedakanie. Ale ani slzy, ani plac uz nic nezmenili
na strasnej skutocnosti. Joj, veru velmi tazko si deti zvykali na rec, z
ktorej sa vytratilo vzacne slovko mama nasa. A vtedy si ti starsi uvedomili,
ze sa nedockala odmeny, o ktorej neraz hovorila.
„Ako sa
mate, starka, co cakate na priedomi?“ pytal som sa neraz jednej z viacerych,
ktore ostali v dome samotne. „Cakam deti, vnucata, ci ma nepridu pozriet.
Pridu... nepridu?“ Ked prisli, ozila, jej tvar zaziarila stastim, nevedela,
co skor urobit, ci vyvarat dobroty, ci upiect dajaky ten kolacik. Potom si
na chvilku sadla. Sadla a do lona polozila svoje ruky. Pozri sa na ne, su
zvraskavene, plne ziliek ako povrazkov. Ale volakedy to boli krasne ruky,
vzdy pripravene pohladit, ruky, co zotierali slzu.
Nie som
basnik, neovladam majstrovsky pero, ani stetec, aby som vedel zobrazit matku
v plnej jej krase. Obcas sa mi to podarilo za pomoci fotoaparatu. Nuz preto
sa sklanam, chcem sa podakovat matke za jej lasku, obetavost, za vsetko.
Chcel by som uvit kyticu a vela takychto kytic rozniest po dedinach
Horehronia a odovzdat ich vzacnym zenam – matkam, ktore som pri svojich
cestach stretol, s ktorymi som sa porozpraval, ba neraz aj vyzaloval,
vyzaloval tak, ako svojej mame. Chcel by som, aby v Den matiek bolo v kazdom
kute nasho Horehronia tak, ze na kazdom stole, ktory bude prikryty vysivanym
obrusom, stala vaza plna kvetov. Kvetov vdaky a lasky, lebo nase mamky si to
zasluzia. Nezabudni na rozpravku o zivote, ze co si si volakedy pozical, mal
by si teraz vratit. Nezabudaj na svoju matku, nezabudaj na odplatu.
Vojtech Majling
Tvar plna vrasok
(Sumiac) Foto: Vojtech Majling
Obec ozije, ked
nacvicuju program
Uprostred
leta, 15. jula, oslavi Bravacovo patdesiate vyrocie osamostatnenia od obce
Benus. Prvykrat v historii tu starostuje zena. Do prace to ma „na skok“,
byva hned nad obecnym uradom. V komunalnych volbach v decembri minuleho roka
kandidovala na podnet svojich dvoch dcer. Predtym dvanast rokov posobila v
statnej sprave v obvodnom urade v odbore krizoveho riadenia. Predstavujeme
vam Valeriu Sperkovu, novu starostku obce Bravacovo.
Stavaju po kuskoch
Jej predchodca odstupil z funkcie po dvanastich rokoch 31. jula 2006. Za
jeho „starostovania“ sa zacala realizovat cisticka odpadovych vod a
kanalizacia – stavba bola schvalena uz v roku 2003, v nasledujucom zacala
realizacia, ale v roku 2005 nepridelili obci financie. V oktobri minuleho
roka ziadali na dokoncenie Enviromentalny fond o 8,9 mil., ale dostali o
styri miliony menej. „Trapi ma, ze sa to robi po kuskoch. Na spustenie
potrebujeme prefinancovat este aspon dva miliony korun. Potrebujeme vycistit
obec, mame tu mnoho chaluparov a nerobi to dobry dojem, ked v hlavnej
turistickej sezone zapachaju jarky. Nie som taky optimista, ze ak to
urobime, vsetko bude super, ale vybudovanie kanalizacie a cisticky je zatial
priorita. “
Stvrty rok dochadzaju
deti do zakladnej skoly v Benusi. Rozhodnutie vychadzalo z reality, z
nepriazniveho demografickeho vyvoja. V byvalej zakladnej skole funguje uz
len materska skola, navstevuje ju osemnast deti. Bravacovo ma 728
obyvatelov, deti do 15 rokov je v obci 123. Z minulosti sa zachovala aj
obecna kniznica. „Som rada, ze taka institucia tu existuje, v dnesnom svete
informatizacie je dobre, ze sa kniha este cita. Mam pocit, ze video a
pocitacove hry odputavaju pozornost od hodnotnej knihy. V marci z iniciativy
niektorej ucitelky boli deti z Benusa na exkurzii v nasej kniznici a
hromadne sa poprihlasovali. Knihovnicka sa im venovala, je sikovna, aj vdaka
nej ma kniznica stalych citatelov.“
Vlhky kulturny dom
je priestorom, kde nacvicuju vystupenia spevaci aj divadelnici. Zmiesany
spevacky zbor Domovina a starsi z dvoch divadelnych suborov vedie Jozef
Gasperan. Jeho syn Juraj zalozil subor M-Bravo. Na Velku noc uviedol v
premere komediu Strasidlo od Ferka Urbanka. „Je to uz tradicia, ze kazdy rok
sa nacvici jedno divadelne predstavenie. Sala bola pri premiere taka plna,
ze sa tam pomaly dychat nedalo. Hra mala uspech. Keby som to spocitala,
navstevnikov obce bolo na predstaveni viac ako domacich, mozno az dve
tretiny publika. Chodia k nam skalni divaci napriklad aj z Brezna.“
Bielohandelske
kulturne zdruzenie
s nazvom Bukovinka otvara v prirodnom amfiteatri vzdy v juni novu sezonu.
Ozivilo aj tradicie Velkej noci, kazdorocne na voze tahanom konikmi obidu
folkloristi dedinu, navstivia dievcata, ktore tancuju v subore, a poriadne
ich obleju. Vyhradili si aj ukoncenie letnej sezony na konci augusta. „Ked
po veceroch nacvicuju program, obec ozije,“ tvrdi starostka.
Mladym ludom veri
„Mladez u nas je stale aktivna. Hraju futbal, v turistickej ubytovni Kecka
si zriadili svojpomocne posilnovnu, chodia cvicit, chcu robit nieco pre
svoje zdravie. Oslovili ma hned v januari, ze by chceli trenovat stolny
tenis v budove skoly. Jednu triedu im dame k dispozicii, som zvedava, ako sa
zachovaju. Kazdorocne sa v obci organizuje 24-hodinovy maraton vo volejbale,
tohto roku bude tusim uz dvanasty rocnik. Je dobre, ze sa venuju sportu, aj
ked len rekreacne. Na turnaji hraju vacsinou dospeli, ale bolo by zaujimave
nechat priestor aj zaciatocnikom, mladym, ktori sa chcu realizovat. Pretoze
sport je v porovnani s kulturou v uzadi, rozhodla som sa zriadit komisiu pre
kulturu a sport. Bola by som rada, keby sa obnovil aj turisticky oddiel,
fungoval este pred takymi dvadsiatimi rokmi. No vtedy bolo ine objednat si
autobus, teraz je to financne ovela narocnejsie. Mozno skor
cykloturistika ma perspektivu. Starosta vedlajsej obce Bacuch ma taky sen -
vybudovat okruh pre cykloturistov krizom cez hory.
Obedy varia v Kecke
Nad ihriskom je turisticka ubytovna Kecka (nazvana podla vrchu, na ktorom
stoji), budovala sa pred tridsiatimi rokmi ako penzion a klub pre dochodcov.
Teraz tam funguje kuchyna pre matersku skolu a zaroven pre dochodcov. „V
obci je vela vdovcov, menej pohyblivym obcanom stravu nosia zeny zamestnane
na aktivacnych pracach. Ostatni sa pridu naobedovat do ubytovne. Obec im
prispieva zo socialneho fondu. Niektorym sa aj to vidi privela platit a
nechodia na stravu.“
Zdravotna
starostlivost
Obvodna a zubna lekarka ordinuju v Benusi. Nie je to daleko, ale
predpoludnim posledny autobus odide z Bravacova uz o 8.10 a niekedy pacienti
odsedia v cakarni dlhe hodiny. Detsky lekar MUDr. Pobis okrem Benusa ma
obvod aj v Helpe. Kazde dva tyzdne robi spolu so sestrickou poradnu pre
matky s detmi z Bravacova. „Na jednej strane sme radi, ze mame priestory pre
ambulanciu, ale na druhej strane su vlhke, nezdrave. Hoci matky s detmi
pridu len na chvilu a my sa snazime tie priestory vykurit, vlhkost
neodstranime. Uzavrela by som to tak, ze uz vcera bolo neskoro nieco s tym
urobit.“
Staznosti a pochvaly
Ludia chodia na obecny urad malo, su aj chronicki stazovatelia, ale vacsinou
pridu preto, ze potrebuju poradit. Ked sa im nieco nepaci, porozpravaju to
najprv v obchode, chlapi mozno v krcme, ale na urad nepridu, aby neboli ti
zli.
„Vsetci sa tu pozname. Som ustretova v tomto smere, snazim sa najst si pre
nich cas, vypocut ich. Hned prvy mesiac v urade som prikazala nasim dvom
pracovnickam, aby zapisovali pripomienky a staznosti obcanov. Vtedy mam
opodstatneny podnet a mozem zistovat, preco je to tak, preco nie su
spokojni. Pochvaly som zatial nazaregistrovala.“
Onedlho otvoria
penzion Schweintal, zacali ho budovat pred dvoma rokmi. Stoji na mieste
byvalej materskej skoly, no odkedy sa zariadenie prestahovalo do prizemia
zakladnej skoly, skolka chatralo. Miestny podnikatel sa chopil iniciativy,
chcel odkupit objekt skolky od obce. Nakoniec vytvorili spolocnost s r. o.,
obec do nej vlozila nehnutelnost, cize pozemok a budovu. Stavbu financoval
podnikatel a je vacsinovym spolocnikom. Ucast obce bude percentualne
vycislena po otvoreni penzionu.
Rekreanti do Bravacova prichadzaju najma z Trnavy a Bratislavy. Niektori
renovuju starorodicovske domy. Dalsi odkupili nehnutelnosti v osade Srnkovo,
ale aj v Podoli. „Vychadzky do okolia a zbieranie hub je jedna vec, ale
nejake doplnkove aktivity dovolenkarom nedokazeme zatial ponuknut. Najblizsi
lyziarsky vlek v Gasparove je pre zaciatocnikov, takze vacsine nasich
navstevnikov nevyhovuje, potom maju moznost lyzovania v Polomke, Ciernom
Balogu alebo Myte. My musime pouvazovat o prevadzkovani menej financne
narocnych aktivit,“ uzatvara rozpravanie starostka.
(pl)
|
|
|
V
kancelacii starostky Valerie Sperkovej nechyba erb obce |
Nevyuzite priestory skoly su obci na pritaz |
|
|
|
|
Interier kulturneho domu potrebuje „financnu injekciu“ |
Pramen pitnej vody pri vstupe do obce nezamrza ani v zime |
Posledne upravy pred otvorenim penzionu s bazenom a letnou terasou |
|
|