Majove pranostiky

   o Ked su zaciatkom maja noci mesacne, studene a rosnate, take budu cely mesiac o Majove hrmoty nerobia trampoty o Majove krkanie zabiek na strome znamena dazd o Kto sa v maji poti na poli a modli v komore, hladom neumrie o Pankrac, Servac, Bonifac casto kvety zbieraju pre kralovnu Zofiu o Cas ladovych muzov a svatej Zofie bez dazda sa neminie o Kazdy gazda, zahradnik a vinohradnik caka na prejdenie troch zmrzliakov o Ak pada sneh v maji, bude hodne travy o Chladny maj pre ovce raj o Maj teplo dava a stromy kvetmi zdobi o O svatej Juliane schovaj sane o Ked sa na Zelmiru zacnu vcely rojit, dobra ovca sa uz moze dojit o Aka je chvila na Panovo Nanebovstupenie, take bude potom podjesenie o Od svateho Urbana pec moze byt zburana o Den svateho Filipa prinesie pozehnanie alebo lopotu o Po teplom a jasnom maji nasleduje chladny jun o Majovy dazd pada, zlato pada o Co Boh v maji daje, to clovek nech neklaje o Ak v maji neprsi, jun to zavrsi o

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis 

---

Sila vdacnosti

   V kancelarii velitela oblastneho poziarneho zboru v izraelskom meste Haifa, Jicchaka Schlessingera, visi medzi rodinnymi fotografiami podobizen slovenskej zeny. Hoci nebola s nim v ziadnom pribuzenskom zvazku, zaujala v jeho zivote najcestnejsie miesto…

   Takmer patdesiat rokov dufal Jicchak Schlessinger, ze sa s Irenou Jamriskovou (Sobotovou) stretne. Nosil a zivil v sebe spomienku trinastrocneho chlapca, ktora rokmi nebledla. Kazdy dalsi den, prezity uz daleko za hranicami svojej povodnej vlasti, umocnoval v nom tuzbu podakovat sa osobne za svoju zachranu.
   Pocas prenasledovania Zidov v obdobi druhej svetovej vojny internovali rodinu Schlessingerovcov v pracovnom zbernom tabore v Novakoch. Po vypuknuti SNP utiekli do hor. Jicchakov otec zahynul pri pokuse dostat sa na povstalecke uzemie a matka so synom sa tulali po horach. Choreho na sarlach ho priviedla do breznianskej nemocnice a zverila zdravotnej sestre Irene Jamriskovej. Tusiac, ze syna uz neuvidi, prosila ju o pomoc - a nielen profesionalnu. Po okupacii mesta Nemcami sfalsovala Irena Jamriskova spolu s riaditelom nemocnice, Dr. Ervinom Holeczym, za pomoci vtedajsieho starostu doklady, aby mohli chlapca uvadzat v lekarskych zaznamoch ako krestana. Neskor ho spolu s ostatnymi „podozrivymi“ pacientmi schovali v pivnici infekcnej casti nemocnice.
   „Boli sme siesti schovani v pivnici“, spomina J. Schlessinger, „dvaja z toho Zidia. Behom niekolkych mesiacov sme nevideli denne svetlo a boli sme nuteni zit ako zvierata. Zdravotna sestra sa nam stacila z casu na cas postarat o trochu obzivy. Nas organizmus bol celkom oslabeny nasledkom nedostatku stravy. Cez dvere sme pocuvali obcas nacisticke kroky a zvuk obrnenych vozidiel. Kazdy pohyb a hluk nam sposoboval velke napatie. Modlili sme sa kazdy k svojmu Bohu, aj ked ani jeden z nas nebol veriaci. Skoro pol roka sme boli v pivnici, odkial  sme len obcas vykukli a vysli von nadychat sa vzduchu a prevetrat kosti.“
   Maly Jicchak zostal v rodine Ireny Jamriskovej, ktora ho vychovavala spolu so svojim synom. Dostal meno Ervin a napriek moznemu prezradeniu tu zotrval az do skoncenia vojny. Po oslobodeni chodieval kazdy den na namestie v nadeji, ze matka sa vrati. Neprisla. Stala sa jednou z tisicky obeti vapenky v Nemeckej. Nakoniec ho pribuzni odviedli k starym rodicom do Topolcian. V roku 1947 sa Jicchak Schlessinger vystahoval do Izraela. Po otvoreni hranic pricestoval po prvykrat do Ceskoslovenska v roku 1991, aby svoju zachrankynu vyhladal: „Mal som len starucku fotografiu, motal som sa po miestach, kde byvali moji rodicia, navstivil som nemocnicu v Brezne. Nik sa na tu zdravotnu sestru nepamatal. Jedna zena mi rozpravala, ze byva v Prahe, ale ani tam som ju nenasiel. Nakoniec som bol nuteny vratit sa domov smutny a sklamany,“  rekonstruoval patraciu akciu. Nevzdal sa a svoju zachrankynu zacal hladat telefonicky, prostrednictvom znamych v Ceskoslovensku: „Zila vo mne, bola v mojej minulosti, patrila ku mne ako matka k synovi, a preto som mal taku silnu volu znovu ist za jej stopami“. Nakoniec ju nasli, a tak sa jej telefonicky pripomenul: „Spociatku sa na mna vobec nepamatala, ale ked som jej zacal rozpravat, ako ma zachranila, rozpamatala sa a zacala plakat.“ Slzy radosti sprevadzali aj nasledne stretnutia v Prahe: „Boli to jedny z najstastnejsich chvil v mojom zivote. Neprestal som na nu mysliet cely svoj zivot a zdoraznujem, ze nebyt jej, bolo by byvalo vyhasnute aj moje meno, ako ostatnych milionov Zidov, co zahynuli,“ rozprava J. Schlesinger.
   Ziadne dary nemohli vyvazit vdaku zachraneneho. Svoj pribeh vsak vyrozpraval v muzeu holokaustu Yad Vaschem v Jeruzaleme, a tak jej nepriamo postavil pamatnik a zvecnil jej meno. Irena Sobotova sa stala drzitelkou izraelskeho vyznamenania za zachranu - Spravodlivy medzi narodmi - a jej meno je vyryte na Mure cti v Zahrade spravodlivych tohto muzea.

I. Kristofova

 Pozdrav mojej mame

   Pri svojich cestach za zvykmi a obycajmi, pri cestach za majstrami ludovych remesiel aj po Horehroni som mal moznost spoznat vela vzacnych zien – matiek. Vzdy som sa tesil na vecer, kedy sa rozhovorili a ja som si ich rozpravania nielen vypocul, ale aj nahraval. Vela krasneho som si vypocul, priblizil sa cas, kedy nase matky maju svoj sviatok. Nuz vybral som zopar spomienok, kde bolo viac bolesti a utrpenia ako radosti a teraz vam ich predkladam.
   Co vraska, to kus zivota. Posadila sa na teple priedomie, ruky zlozila do lona a zadriemala. Dival som sa dlho na jej zvraskavene ruky, ruky, ktore by vedeli toho vela povedat. „Narodila som sa tu pod horami, bolo nas sedem deti. Uz odmala sme pomahali, kolko sme vladali. Roky ubiehali, z mladeho dievcata sa stala dievcina suca na vydaj. Ale ake bolo moje dievoctvo – bez stuziek vo vlasoch, bez radosti, ktoru kazdodenne pohlcovala robota od skoreho rana do neskoreho vecera. Ani ked som sa vydala, nebolo lepsie. Prisli deti a nie jedno, ale hned pat. Ked mi bolo najhorsie, utechu som hladala v modliacej knizke a ruzenci. Potom si Pan povolal mojho muza. Svojim detom som vtedy spievala: - Hajajte, hajajte, chleba nepytajte, bo ovos zeleny a vas otec v ciernej zemi. Veru, neraz tak bolo, ze pesnicka ci rozpravka bola vecerou, ked chlebika ani mliecka nebolo.“
   Dobra a starostliva bola ta nasa mat, moja, tvoja, nasa... Za svoju nekonecnu lasku nikdy necakala odmenu. Neraz vravievala: „Moja odmena raz pride...“ ale kedy, to nikdy nepovedala. Nech uz bolo, ako bolo, v jej ociach boli deti vzdy poklad najvzacnejsi. Ale zivot nasich materi bol vzdy viac zialny ako vesely. Ked umrel otec, bolo zle, ale ked umrela matka, bol naplnil predovsetkym detske srdiecka. „Hajusky, belicky, deti moje, uz nemate mamicky, pochovali vam ju do ciernej zemicky.“ Neraz som pocul po horehronskych dedinach ako ludia, ti skor narodeni, vtedy vraveli: „To nie su siroty, co ostali na mamicku, lez tie, co ostali na otca.“ V celom dome bolo pocut plac, narek, bedakanie. Ale ani slzy, ani plac uz nic nezmenili na strasnej skutocnosti. Joj, veru velmi tazko si deti zvykali na rec, z ktorej sa vytratilo vzacne slovko mama nasa. A vtedy si ti starsi uvedomili, ze sa nedockala odmeny, o ktorej neraz hovorila.
   „Ako sa mate, starka, co cakate na priedomi?“ pytal som sa neraz jednej z viacerych, ktore ostali v dome samotne. „Cakam deti, vnucata, ci ma nepridu pozriet. Pridu... nepridu?“ Ked prisli, ozila, jej tvar zaziarila stastim, nevedela, co skor urobit, ci vyvarat dobroty, ci upiect dajaky ten kolacik. Potom si na chvilku sadla. Sadla a do lona polozila svoje ruky. Pozri sa na ne, su zvraskavene, plne ziliek ako povrazkov. Ale volakedy to boli krasne ruky, vzdy pripravene pohladit, ruky, co zotierali slzu.
   Nie som basnik, neovladam majstrovsky pero, ani stetec, aby som vedel zobrazit matku v plnej jej krase. Obcas sa mi to podarilo za pomoci fotoaparatu. Nuz preto sa sklanam, chcem sa podakovat matke za jej lasku, obetavost, za vsetko. Chcel by som uvit kyticu a vela takychto kytic rozniest po dedinach Horehronia a odovzdat ich vzacnym zenam – matkam, ktore som pri svojich cestach stretol, s ktorymi som sa porozpraval, ba neraz aj vyzaloval, vyzaloval tak, ako svojej mame. Chcel by som, aby v Den matiek bolo v kazdom kute nasho Horehronia tak, ze na kazdom stole, ktory bude prikryty vysivanym obrusom, stala vaza plna kvetov. Kvetov vdaky a lasky, lebo nase mamky si to zasluzia. Nezabudni na rozpravku o zivote, ze co si si volakedy pozical, mal by si teraz vratit. Nezabudaj na svoju matku, nezabudaj na odplatu.

Vojtech Majling

 Tvar plna vrasok (Sumiac)  Foto: Vojtech Majling

 

---

Obec ozije, ked nacvicuju program

   Uprostred leta, 15. jula, oslavi Bravacovo patdesiate vyrocie osamostatnenia od obce Benus. Prvykrat v historii tu starostuje zena. Do prace to ma „na skok“, byva hned nad obecnym uradom. V komunalnych volbach v decembri minuleho roka kandidovala na podnet svojich dvoch dcer. Predtym dvanast rokov posobila v statnej sprave v obvodnom urade v odbore krizoveho riadenia. Predstavujeme vam Valeriu Sperkovu, novu starostku obce Bravacovo.

Stavaju po kuskoch
    Jej predchodca odstupil z funkcie po dvanastich rokoch 31. jula 2006. Za jeho „starostovania“ sa zacala realizovat cisticka odpadovych vod a kanalizacia – stavba bola schvalena uz v roku 2003, v nasledujucom zacala realizacia, ale v roku 2005 nepridelili obci financie. V oktobri minuleho roka ziadali na dokoncenie Enviromentalny fond o 8,9 mil., ale dostali o styri miliony menej. „Trapi ma, ze sa to robi po kuskoch. Na spustenie potrebujeme prefinancovat este aspon dva miliony korun. Potrebujeme vycistit obec, mame tu mnoho chaluparov a nerobi to dobry dojem, ked v hlavnej turistickej sezone zapachaju jarky. Nie som taky optimista, ze ak to urobime, vsetko bude super, ale vybudovanie kanalizacie a cisticky je zatial priorita. “

Stvrty rok dochadzaju
   deti do zakladnej skoly v Benusi. Rozhodnutie vychadzalo z reality, z nepriazniveho demografickeho vyvoja. V byvalej zakladnej skole funguje uz len materska skola, navstevuje ju  osemnast deti. Bravacovo ma 728 obyvatelov, deti do 15 rokov je v obci 123. Z minulosti sa zachovala aj obecna kniznica. „Som rada, ze taka institucia tu existuje, v dnesnom svete informatizacie je dobre, ze sa kniha este cita. Mam pocit, ze video a pocitacove hry odputavaju pozornost od hodnotnej knihy. V marci z iniciativy niektorej ucitelky boli deti z Benusa na exkurzii v nasej kniznici a hromadne sa poprihlasovali. Knihovnicka sa im venovala, je sikovna, aj vdaka nej ma kniznica stalych citatelov.“

Vlhky kulturny dom
   je priestorom, kde nacvicuju vystupenia spevaci aj divadelnici. Zmiesany spevacky zbor Domovina a starsi z dvoch divadelnych suborov vedie Jozef Gasperan. Jeho syn Juraj zalozil subor M-Bravo. Na Velku noc uviedol v premere komediu Strasidlo od Ferka Urbanka. „Je to uz tradicia, ze kazdy rok sa nacvici jedno divadelne predstavenie. Sala bola pri premiere taka plna, ze sa tam pomaly dychat nedalo. Hra mala uspech. Keby som to spocitala, navstevnikov obce bolo na predstaveni viac ako domacich, mozno az dve tretiny publika. Chodia k nam skalni divaci napriklad aj z Brezna.“

 Bielohandelske kulturne zdruzenie
   s nazvom Bukovinka otvara v prirodnom amfiteatri vzdy v juni novu sezonu. Ozivilo aj tradicie Velkej noci, kazdorocne na voze tahanom konikmi obidu folkloristi dedinu, navstivia dievcata, ktore tancuju v subore, a poriadne ich obleju. Vyhradili si aj ukoncenie letnej sezony na konci augusta. „Ked po veceroch nacvicuju program, obec ozije,“ tvrdi starostka.

Mladym ludom veri
    „Mladez u nas je stale aktivna. Hraju futbal, v turistickej ubytovni Kecka si zriadili svojpomocne posilnovnu, chodia cvicit, chcu robit nieco pre svoje zdravie. Oslovili ma hned v januari, ze by chceli trenovat stolny tenis v budove skoly. Jednu triedu im dame k dispozicii, som zvedava, ako sa zachovaju. Kazdorocne sa v obci organizuje 24-hodinovy maraton vo volejbale, tohto roku bude tusim uz dvanasty rocnik. Je dobre, ze sa venuju sportu, aj ked len rekreacne. Na turnaji hraju vacsinou dospeli, ale bolo by zaujimave nechat priestor aj zaciatocnikom, mladym, ktori sa chcu realizovat. Pretoze sport je v porovnani s kulturou v uzadi, rozhodla som sa zriadit komisiu pre kulturu a sport. Bola by som rada, keby sa obnovil aj turisticky oddiel, fungoval este pred takymi dvadsiatimi rokmi. No vtedy bolo ine objednat si autobus, teraz je to financne ovela narocnejsie.  Mozno skor cykloturistika ma perspektivu. Starosta vedlajsej obce Bacuch ma taky sen - vybudovat okruh pre cykloturistov krizom cez hory.

Obedy varia v Kecke
   Nad ihriskom je turisticka ubytovna Kecka (nazvana podla vrchu, na ktorom stoji), budovala sa pred tridsiatimi rokmi ako penzion a klub pre dochodcov. Teraz tam funguje kuchyna pre matersku skolu a zaroven pre dochodcov. „V obci je vela vdovcov, menej pohyblivym obcanom stravu nosia zeny zamestnane na aktivacnych pracach. Ostatni sa pridu naobedovat do ubytovne. Obec im prispieva zo socialneho fondu. Niektorym sa aj to vidi privela platit a nechodia na stravu.“

 Zdravotna starostlivost
   Obvodna a zubna lekarka ordinuju v Benusi. Nie je to daleko, ale predpoludnim posledny autobus odide z Bravacova uz o 8.10 a niekedy pacienti odsedia v cakarni dlhe hodiny. Detsky lekar MUDr. Pobis okrem Benusa ma obvod aj v Helpe. Kazde dva tyzdne robi spolu so sestrickou poradnu pre matky s detmi z Bravacova. „Na jednej strane sme radi, ze mame priestory pre ambulanciu, ale na druhej strane su vlhke, nezdrave. Hoci matky s detmi pridu len na chvilu a my sa snazime tie priestory vykurit, vlhkost neodstranime. Uzavrela by som to tak, ze uz vcera bolo neskoro nieco s tym urobit.“

Staznosti a pochvaly
   Ludia chodia na obecny urad malo, su aj chronicki stazovatelia, ale vacsinou pridu preto, ze potrebuju poradit. Ked sa im nieco nepaci, porozpravaju to najprv v obchode, chlapi mozno v krcme, ale na urad nepridu, aby neboli ti zli. 
   „Vsetci sa tu pozname. Som ustretova v tomto smere, snazim sa najst si pre nich cas, vypocut ich. Hned prvy mesiac v urade som prikazala nasim dvom pracovnickam, aby zapisovali pripomienky a staznosti obcanov. Vtedy mam opodstatneny podnet a mozem zistovat, preco je to tak, preco nie su spokojni. Pochvaly som zatial nazaregistrovala.“

Onedlho otvoria
   penzion Schweintal, zacali ho budovat pred dvoma rokmi. Stoji na mieste byvalej materskej skoly, no odkedy sa zariadenie prestahovalo do prizemia zakladnej skoly, skolka chatralo. Miestny podnikatel sa chopil iniciativy, chcel odkupit objekt skolky od obce. Nakoniec vytvorili spolocnost s r. o., obec do nej vlozila nehnutelnost, cize pozemok a budovu. Stavbu financoval podnikatel a je vacsinovym spolocnikom. Ucast obce bude percentualne vycislena po otvoreni penzionu.
   Rekreanti do Bravacova prichadzaju najma z Trnavy a Bratislavy. Niektori renovuju starorodicovske domy. Dalsi odkupili nehnutelnosti v osade Srnkovo, ale aj v Podoli. „Vychadzky do okolia a zbieranie hub je jedna vec, ale nejake doplnkove aktivity dovolenkarom nedokazeme zatial ponuknut. Najblizsi lyziarsky vlek v Gasparove je pre zaciatocnikov,  takze vacsine nasich navstevnikov nevyhovuje, potom maju moznost lyzovania v Polomke, Ciernom Balogu alebo Myte. My musime pouvazovat o prevadzkovani menej financne narocnych aktivit,“ uzatvara rozpravanie starostka.

(pl) 

V kancelacii starostky Valerie Sperkovej nechyba erb obce	Nevyuzite priestory skoly su obci na pritaz

Interier kulturneho domu potrebuje „financnu injekciu“	Pramen pitnej vody pri vstupe do obce nezamrza ani v zime	Posledne upravy pred otvorenim penzionu s bazenom a letnou terasou