PISU PRE VAS PATNAST ROKOV

Vojtech Majling: Ako som objavoval horehronsku naturu

   Ked som pred styridsiatimi rokmi zacinal so svojim konickom, zapisovat, nahravat, no predovsetkym fotografovat miznucu krasu starych zvykov, obycaji, obradov, ked som objavoval a navstevoval majstrov starych ludovych remesiel, moje cesty ma zaviedli aj do dedin Horehronia. No nezaznamenaval som len krasu zvykov, ale zapocuval som sa a nahraval som si krasne spomienky, rozpravania najstarsich z nasich rodov. Boli to vzacni ludia. Od Telgartu, cez Sumiac, Pohorelu, Helpu, Zavadku, Polomku, Bacuch, Cierny Balog, Myto pod Dumbierom, cez Brezno az po Valasku. Rad este aj dnes spominam na ludi, ktori mi neotvarali len svoje pribytky, ale predovsetkym svoje srdcia, pomahali pri nafotografovani zvykov, obycaji z jednotlivych dedin. Boli to oni, ktori okrem veducich folklornych skupin dozerali na to, aby bolo vsetko tak, ako to volakedy byvalo. Krasa sa zacinala pri svateni Jordanskej vody, cez koledu, fasiangy, jarne a velkonocne zvyky, stavanie majov, janske zvyky. Potom prisli roboty okolo sena, sadenie stromkov s dorobnikom, regruti sa lucili s dedinou, prisiel cas paraciek, priadok a prisli Vianoce. No v mojom archive nechyba ani svadba v jednotlivych dedinach.
   Raz, ani neviem presne, kedy to bolo, som sa zastavil v Brezne a v novinovom stanku ma uputali noviny Horehronie. Kupil som si ich, prelistoval a vtedy skrsla myslienka. Co keby si napisal do redakcie a nieco z toho, co si po horehronskych dedinach ziskal, cez stranky novin, tymto dedinam to zas vratil. Vedel som dobre, ze uplynulo uz dost rokov od mojich prvych navstev a ze vela ludi, ktorych budem predstavovat v rozpravaniach ci na fotografiach, uz nebude medzi nami. Ale aj im, ci prave im, patri moja vdaka. Boli vzacnymi informatormi, dbali na to, aby som vsetko nafotografoval presne tak, ako to byvalo za cias ich mladosti.
   Vela ludi sa ma pytalo, co z toho mam, ci nemam kde minat peniaze ci teraz svoj dochodok. Viaceri, ked im odpoviem, sa len pousmeju, neveria, ze to nerobim pre peniaze, lebo dnes bohuzial je taka doba. Bola, je a bude to len vzdy vypoved mojho srdca. Neveriacim Tomasom by som rad doprial, aby sa zucastnili na prekrasnych veceroch, kedy sa uz nefotografovalo, ale len spominalo. Mozno tomu nebudete verit, ale ked je mi v zivote nie prave najlepsie, sadnem si a pustam si magnetofonove nahravky a dobre pocuvam. Kolko zla, biedy, stradania museli tito ludia vo svojom zivote prezit, a predsa sa nepoddavali. Utechu hladali v ludovej piesni, modliacej knizke ci ruzenci.
   Vzdy, ked sa v mojej postovej schranke objavi nove cislo Horehronia, necham vsetku robotu a prelistujem ho. No neraz sa stane, ze sa k nemu vratim znovu. Som rad, ked sa ludom od Hrona dari, trapi ma, ked je to opacne. Vo viacerych dedinach som nasiel svoj novy domov, viem, ze aj po rokoch ma tu prijmu ako svojho. Na horehronske dediny a ich ludi nezabudam. Vzdy, ked mozem, pomozem pri prezentacii tejto casti Slovenska. Kolko majstrov ludovych remesiel som predstavil vo svojej prvej knihe Ludove remesla na Slovensku. Istotne vela ludi sa potesi, ked sa na vianocnom trhu objavi moja druha kniha U nas taka obycaj. Reprezentacna publikacia zostavena z textov a fotografii predstavi slovenske dediny vo zvykoch a obycajach a prave dediny Horehronia tu budu zohravat vyznamnu ulohu. V madarskej TV Paprika som vlani za vydatnej pomoci starostov obci predstavil niektore dediny cez stare recepty, krasy prirody, zaujimavosti a ludovych vyrobcov. Pred dajakym casom som prijal ponuku slovenskej televizie na pripravu zaujimaveho filmoveho dokumentu Dolu Hronom. Zacneme pri prameni Hrona a postupne budeme predstavovat horehronske dediny cez zvyky, zaujimavosti, ludi, aby sme skoncili nakoniec pri Sturove, kde sa Hron vlieva do Dunaja. Takto predstavime viac ako patdesiat dedin a mesteciek leziacich pri Hrone.
   Som rad, ze sa moje prispevky objavuju na strankach tyzdennika Horehronie, lebo aj takto splacam dlh ludom Horehronia. Som presvedceny, ze skromny kolektiv redakcie pod vedenim svojej sefredaktorky bude i nadalej robit dobre noviny, nie patnast rokov, ale aspon patkrat dlhsie. Verim, ze redakcii pomozu spolupracovnici, dopisovatelia, aby noviny mali tak ako doteraz svojich stalych citatelov. Toto prajem tyzdenniku Horehronie z celeho srdca.

  

Zakotvili v bezpecnom pristave

   Domov socialnych sluzieb Kotva v Brezne je zariadenie s celorocnym pobytom pre dvadsat dospelych, zdravotne postihnutych muzov s dusevnymi poruchami a poruchami spravania. Po rekonstrukcii, ktorej naklady dosiahli bezmala 20 milionov korun (Europsky fond prispel sumou 11,9 miliona korun, prispevok zo statneho rozpoctu predstavoval 2,2 miliona korun a Banskobystricky samospravny kraj ako zriadovatel sa podielal sumou 5,6 miliona korun), nastalo zlepsenie kvality socialnych sluzieb i zivotnych podmienok klientov.

   „Pred rekonstrukciou nasi klienti byvali v troch 4-, 6- a 5-postelovych izbach a priemerna plocha na jedneho obyvatela bola 4,4 stvorcoveho metra. Bojovali sme, aby sme ich ubytovacie podmienky upravili, pretoze priestory boli fakt nehumanne, ved  v domove ziju nastalo. Podarilo sa nam to. Vystavbu sme zacali v zime 2005 a koncom roka 2006 sme sa sem stahovali. Prestavbu a rekonstrukciu sme robili za prevadzky, len dva mesiace sme boli prestahovani v penzione v Bystrej. Rekonstrukciou sme mohli kapacitu zvysit z patnast na dvadsat obyvatelov a pre desat klientov na denny pobyt, ktory je zial vyuzivany velmi malo,“ povedala nam riaditelka Kotvy Bc. Eva Sekelska. Socialna pracovnicka Iveta Jurosova dodala, ze mozno je to aj chybajucou prepravnou sluzbou: „Keby sme mali financne prostriedky, pomohol by nam socialny taxik, ktory by ludi zvazal rano a poobede by ich odviezol domov. Mohol by to byt mikrobus, ktory by sme vyuzili napriklad aj na vylety.“
   Pristavba vyriesila nedostatok prevadzkovych priestorov a zabezpecila bezbarierovost. Vybudovali hygienicke zariadenia pre klientov aj pre zamestnancov, v podkrovi s pristavbou kancelarie a satne zamestnancov. Pristavbu prepojili s existujucou budovou a v tychto priestoroch vznikla spolocenska miestnost a 2- a 1-postelove izby pre klientov s plochou dosahujucou standardy vyse osem metrov stvorcovych na jedneho, cim vytvorili podmienky na sukromie. V zadnej casti je garaz, dielna a sklad.
   V domove pracuje trinast zamestnancov a o „nasich chlapov“ - ako ich tu familiarne volaju - sa stara pat socialnych pracovnicok - pestunok v nepretrzitej prevadzke pod vedenim socialnej pracovnicky a zdravotnej sestry. Zariadenie skoro rodinneho typu umoznuje individualny pristup. Vacsinu cinnosti vykonavaju v dvoch skupinach, v ktorych su klienti rozdeleni podla postihnutia. „Kazdy den je urceny na nejaku cinnost, napriklad jeden den su relaxacne cvicenia zamerane na pohybovu stranku, druhy den su ine pracovne cinnosti - vytvarna, pisanie, matematika, kvazi skola. V povodnej budove sme zriadili miestnost na telovychovno-relaxacnu cinnost, malu pracovnu, jedalen, kuchynu, skladik a miestnost na pracovnu terapiu, kde maju svoju kuchynku a varia si kavu,“ doplnila Iveta Jurosova.
   Den zacina rozcvickou, po ktorej su ranajky a po nich fajciari dostanu svoj „cigaretovy pridel“. Od osmej do deviatej trva ranajsia terapeuticka komunita, kde sa skupiny dozvedia program dna. Po komunite byva posedenie pri kave a caji. Pocas doobednajsieho programu sa zaoberaju rozlicnymi cinnostami. Po obede maju svoju prestavku, posedenie pri kave a caji a nasleduje dalsi program, na ktorom sa zucastnuju dobrovolne. Najradsej maju vychadzky do mesta, posedenie pri kavicke, zmrzline, kolaciku ci nakupovanie. Po veceri bud spolocne pozeraju televizor alebo vecer travia vo svojich izbach, kde maju radia i magnetofony. „V lete je to hlavne pobyt vonku, navsteva kupalisk, jaskyn, miest, kempovali sme napr. v Banskej Stiavnici, boli sme v Nizkych, Vysokych Tatrach, na dovolenke v Taliansku, z ktorej si odniesli celozivotny zazitok. Mavame aj druzobne stretnutia s Domovom socialnych sluzieb v Drabsku,“ pochvalila sa Iveta Jurosova.
   Chlapi v Kotve tvoria velku rodinu. Ich vek sa pohybuje od dvadsat do sestdesiatdevat rokov, napriek tomu si rozumeju. „Dobre sa nam tu zije, na izbach sme len po dvaja, predtym sme boli styria, chodime cvicit, upratovat vonku, na vychadzky, na kavu a tak,“ zdoveril sa nam Miroslav Molitor. Pavol Kuth sa pochvalil: „Ja najradsej spim.“ Z vyletov sa mu najviac pacili hrady v Trencine a v Bojniciach. Igor Zigmund je klientom, ktoreho rodicia vyuzivaju sluzby denneho pobytu. Pochvaluje si, ze tu ma kamaratov, doma bol vacsinou sam a nudil sa: „Rano o osmej ma privezu a poobede o stvrtej sa vratim domov.“ Podla Ivana Ruska v Kotve je lepsie ako doma na Balazoch. Co viac dodat? Kotva chlapom poskytuje domov respektujuci ich osobnost s potrebami a zaujmami. Skoda len, ze sluzby denneho pobytu zatial nie su vyuzivane napriek vyhode, ze klienti ostavaju integrovani a rodinne vztahy sa nepretrhaju.

(ng)

	Riaditelka Kotvy Bc. Eva Sekelska (vlavo) a socialna pracovnicka Iveta Jurosova
		Vynovena budova domova socialnych sluzieb
Posedenie v kuchynke	Postel musi byt v poriadku	V relaxacnej miestnosti