Rad

   Idem si len tak po ulici a vidim rad. Dlhy ako strudla, pokruteny ako had, aby neprekazal ludom v ceste. Postavim sa teda aj ja, aby som nahodou o nieco neprisiel. Urcite vybaluju nejaky uzkoprofilovy tovar, mozno banany, jamajsku klobasu alebo nebodaj spickove plasticke televizory. Za mnou sa hned stavaju dalsi a dalsi. Stojim hodinu a rad sa neposuva. Pozriem sa dopredu, ale pre mnozstvo cakajucich nevidim nic, len klobuky, capice a baranice. Pockam este chvilu. Ved nie nadarmo sa hovori, ze trpezlivost ruze prinasa.

   Po dvoch hodinach ju zacinam stracat a vidim, ze nie som sam. Jeden podupkava od zimy, druhy preslapuje a treti si dycha do dlani. Musim vsak vydrzat, ved uz sa urcite dostanem na rad, je hodina do zaverecnej. Nechapem, preco stojim stale na jednom mieste, podla fyzikalnych zakonov by sa mal rad priblizovat ku dveram predajne. Pozriem sa dozadu a nevidim koniec ludskej husenice. Potom pozriem na hodinky a tie ukazuju stvrt hodinu pred siestou. Ak sa dovtedy nedostanem dnu, pridem o… o co? Vlastne ani neviem, co sa mi neujde. Zacina prsat a hoci padali prve kvapky, pre mna to bola posledna do pohara mojej trpezlivosti. Vybocujem z radu a pozeram sa dopredu.

   „Co je, co je? Len pekne po poriadku, ziadne predbiehanie,“ obori sa na mna niekolko cakajucich.

   Ale ja som rozhodnuty. Idem ku dveram a pytam sa prvych v rade:

   „Prosim vas, na co cakame?“

   Ten, co je najblizsie ku dveram, s nausnicou v uchu a zuvackou v ustach, sa rozrehoce a opovrzlivo, skoro nasilu povie:

   „Na co cakas ty, neviem, ale my cakame na kamarata predavaca. Slubil, ze ak ho sef skor pusti z roboty, pojdeme na pivo…“

 

Emilia Molcaniova

---

Krajina mojho detstva Krajina mojho detstva,    aka si daleka a predsa taka blizka. Krajina mojho detstva,    stale ta ista istota, co nezmeni ju cas,    ani clivota. Krajina mojho detstva,    ako biele husi, co odlietaju vdial,    vratia sa, hoc preletia nejeden val.

Krajina mojho detstva,    slnkom prehriata, spomienka na mamku    i na tata. Krajina mojho detstva,    co zostava v nas, aj ked sa objavi    prvy biely vlas. Krajina mojho detstva. Maria Strmenova

 

Nadviazal na odkaz Jozefa Dekreta - Matejovie

Vyrocie narodenia slavneho lesnika

   Lesnicka verejnost na Slovensku i v Madarsku si v tychto dnoch pripomina 140. vyrocie narodenia Karola Kaana, lesnika, ktory sa velkou mierou zasluzil o povznesenie lesneho hospodarstva i ochrany prirody v niekdajsom Uhorsku.

   Karol Kaan sa narodil 12. jula 1867 v meste Velka Kaniza (Nagykanizsa, zupne sidlo v juhozapadnom Madarsku). Studoval na Banickej a lesnickej akademii v Banskej Stiavnici. Po ukonceni akademie v roku 1888 zacal svoju lesnicku karieru ako praktikant na panstve grofky Ilony Batthyanyiovej, ale uz v nasledujucom roku (1889) nastupil do statnej sluzby na riaditelstve Statnych lesov a majetkov v Banskej Bystrici. Za devatnast rokov posobenia v Banskej Bystrici sa zasluzil o zriadenie prvych prirodnych rezervacii na uzemi dnesnej Slovenskej republiky (dnesna Narodna prirodna rezervacia Ponicka dubrava vyhlasena v roku 1895, NPR Priboj - 1895, NPR Dobrocsky prales - 1913, NPR Badinsky prales - 1913). Vo svojej praci nadviazal na odkaz zakladatela moderneho slovenskeho lesnictva Jozefa Dekreta - Matejovie (1774 - 1841), o ktorom napisal monografiu (publikovanu v Budapesti v roku 1912).
   Od roku 1908 zil v Budapesti, kde posobil ako uradnik ministerstva podohospodarstva, statny tajomnik a vladny komisar pre lesne hospodarstvo a drevospracujuci priemysel. Bol zakladajucim clenom a predsedom Statnej rady ochrany prirody a clenom Madarskej akademie vied. Pripravil a presadil zalesnovanie Velkej uhorskej niziny, vdaka comu boli v 30. rokoch minuleho storocia vysadene lesne porasty s rozlohou 40 tisic hektarov a v rokoch 1950 - 1960 dalsich 95 tisic hektarov.
   Odkazom pre sucasnych lesnikov je myslienka, ktoru Karol Kaan napisal zaciatkom 20. storocia: „Rozvoj kultury podmienuje suzvuk s prirodou, a ten len vtedy moze byt zdravy a trvale uspesny, ked ... ludska cinnost, ziskavajuca z prirodnych zdrojov osoh, nezabudne na uctu k prirode.“

(pg)                                

  Kniha od profesorky...

   Co by zo mna bolo, keby ma neboli nutili mat respekt pred ostatnymi. (Goethe)

   Johann Wolfgang Goethe (1749 - 1832), nemecky basnik, myslitel a statnik zil osemdesiattri rokov. Pekny vek. Poskytol mu mnoho zivotnych zazitkov pre jeho tvorbu. V nej sa vyskytuje nespocetne mnozstvo vystiznych myslienok. Adresoval ich vtedajsej spolocnosti. Platia i v sucasnosti, len sa treba nad nimi zamysliet. Co by z nas bolo, co by zo mna bolo, keby...?

   Keby tu nebola rodicovska autorita. Ta i v mojom pripade stale pripomina poslusnost, pracovitost, uctu voci starsim... Vsimat si veci, ludi, s ktorymi prides do styku. Poucis sa... Pomoze i zvedavost. Nie najlepsia vlastnost, ale ak sa neopytas, nevies.

   Potom prisli dlhe roky, cez ktore mam respekt ucitelsky. Osobne mi vela dal pre poznanie ludskych charakterov. Naviac, ukazal cesticku poznavat nepoznane. Aj dnes obdivujem ucitelov, ktori popri vychovno-vzdelavacej praci nasli si cas a aj literarne tvorili. V Brezne sa stretavame s menami A. Petra Zatureckeho, O. Kachnica, F. Kreutza, B. Bobakovej, A. Schustera, B. Tesarovej, J. Boska, I. Rajcokovej, L. Bartka, L. Simona...

   Kazdy z nich ma niecim oslovil. Jeden mi otvoril vratka do regionalnej historie, druhy ako vnimat verse zo zaciatku 20. storocia, od dalsieho ako vnimat klavirnu a organovu hudbu, atd, atd..., ale aj...

   Prostrednictvom mestskej kniznice dostavam sa do spolocnosti literarnych postav, hrdinov, ktori nemo oddychuju v regaloch. Tam opat spoznavam pedagogicku osobnost. Nou je autorka knihy Moji blizki. Napisala ju Zelmira Zurianova (1900 - 1966). Bola stredoskolskou profesorkou. Slovensky jazyk bol jej vyucovacim predmetom. Ale kedze  citila v sebe nieco viac ako len plnit ucebne osnovy, zacala literarne tvorit. Z mnozstva jej uvah a eseji hodno spomenut tu o knihe Krcmarsky kral od M. Razusa. Uvahu napisala v roku 1936 a v tom istom roku vysla i v Zivene, takze si ju Razus isto-iste precital. Autorka okrem ineho tvrdi a ma pravdu, ze... “v knihe ma rozpravanie znamenity spad, na dve tri posedenia sme s knihou hotovi. Obrazy sa zamienaju ako na platne... Hutna, pevna stavba romanu drzi pospolu bohatstvo epickeho i opisneho materialu. Rec stroha, prosta, ludove rydza, slovom: razusovska... “

Co by bolo, keby... nebola tu aj ucta ku kniham, k tym, ktori ich napisali. Oni tiez poradia, ako si udrzat respekt pred zivotnou cestou.

(sg)

  Strieborny slavik Slovenska

   Patnastrocna Andrejka uspesne ukoncila svoju ziacku karieru ziskom Strieborneho slavika s diplomom Laureata v najprestiznejsej detskej sutazi o Slovenskeho slavika, ktora sa tento rok konala vo Zvolene. Do tejto sutaze sa zapojilo viac ako 1700 zakladnych a umeleckych skol, kde sutazilo vyse 45 000 ziakov -  spevakov, ktori sutazili prvykrat  uz v troch vekovych kategoriach. Nuz a v tej najstarsej – najsilnejsej sa presadila aj Andrejka, reprezentujuca okres Brezno a kraj Banska Bystrica. Tentokrat reprezentovala aj obec Helpa a jej ZUS, kde ukoncila prvy cyklus v hre na klaviri a urobila tak zadost aj tejto skole. Dalsie dve obce -  Pohorela a Telgart – jej iste tentokrat odpustia, lebo tento uspech je vlastne uspechom celeho Horehronia. Preto Andrejku nie nahodou povazuju za najuspesnejsiu Horehronku, ved posudte sami. Za poslednych pat rokov styrikrat bola vo finale celoslovenskych sutazi. Minuly rok skoncila na detskom festivale Casovia folk festv v solo speve medzi tromi najlepsimi s diplomom Zlateho pasma. V roku 2004 pre zmenu na heligonke skoncila tiez vo finale ako jedine dievca medzi piatimi najlepsimi heligonkarmi. Najvacsi uspech vsak dosiahla spolu so starsou sestrou Martinkou (tiez Striebornym slavikom) v duo – speve v roku 2002, ked celoslovensku sutaz nielenze vyhrali, ale ziskali aj cenu laureatov sutaze. Ak by sme k tomu priratali este desiatky roznych odceneni z nizsich sutazi, bola by to cela kopa!

(ml)