Bozena Bobakova:

Na kridlach vetra    2.

Co sa robilo rano

    V case mojej mladosti deti tu v dedine nechodili do skolky. Cely predskolsky vek sa drzali maminych sukni. Mama sa venovala domacim pracam, starala sa o svojho muza a o svoj drobizg cely den. Chovala domace zvierata a hydinu. Hoci vstavala zavcasu, ledva si do vecera sadla, tolko povinnosti ju cakalo. Napriklad rano. Len co svitlo, potichu vstala z postele. Hned utekala na potok umyt si tvar studenou vodou. To ju velmi osviezilo a dodalo sily i chuti na vsetko, co ju v najblizsich hodinach cakalo.

   V domoch vodovody zavedene neboli.

   Potom rychlo rozlozila ohen vo velkom tehlovom kuchynskom sporaku. Ohniska uz v tom davnom case skoro celkom vymizli.

   Najprv otvorila na sporaku dvierka a zeleznym kutacom prehrabala popol. Na precisteny rost polozila suche smrekove polienka. Medzi ne vtlacila struzliny, ktore si raz do tyzdna nosila z miestnej pily. Struzliny pozorne zakryla tenuckymi triesockami – faklickami. Vedla sporakovej platne povytiahla prepazku, ktorej moja mama hovorila subor. Tak uvolnila dieru do komina.

   Potom skrtla zapalkou. Horiacu prilozila k struzlinam. Dobre vysusene ihned vzblkli. Ohnik zapraskal, akoby chcel povedat:

-         Dobre rano, gazdina.

   V studenej kuchyni hned bolo s nim veselsie.

   Mama zohriala na sporakovej platni v hrnceku trochu vody, ktorou potom oplachla sochtar, modru smaltovanu nadobu urcenu len na dojenie mlieka. Ta mala na boku vycnievajuci pystek, aby sa cerstvo nadojene mlieko z neho dalo lahsie vylievat.

   Dnes kupujeme mlieko v samoobsluhach. Kazdy den si vlozime do nakupneho vozika jedno alebo dve balenia, k tomu dva – tri jogurty v umelohmotnych poharikoch, kusok masla zabaleneho v alobale, syr zataveny do mikrotenu a tvaroh v skatulke. Vsetko toto sa dostalo do obchodu z tovarne, ktora sa vola mliekaren, takze mnohe mestske, ba mozno dnes aj viacere dedinske zaburence su presvedcene, ze nielen mlieko, ale aj vsetky mliecne vyrobky vznikaju v tovarni z nejakych surovin.

   Otazka znie:

   Z akych?

   V nezabudnutelnych casoch mojej mladosti kazdy fafrnok v nasej dedine vedel, ze mlieko sa ziskava dojenim zo zivej kravicky, ktora sa najcastejsie volala Rysula, Malina alebo Ruzona, bola cela porastena bielou a hnedou, niekedy aj ciernou srstou a takmer v kazdom dedinskom hospodarstve byvala uviazana v mastali o jasle, aby jej neprislo na rozum odtulat sa.

   Rysula alebo Ruzona sa celkom podobala kravicke Milke z obalu zahranicnej cokolady, ibaze nebola fialova. Raz som videla v ktoromsi obchodnom dome kravicku Milku v zivotnej velkosti. Deti sa chodili na nu pozerat ako na nejake cudo, lebo kyvala nielen hlavou, ale aj chvostom. Na krku jej visel zvonec, ktory obcas milo zacengal.

   Krava vyzerala ako ziva, hoci naozaj ziva nebola.

   Zato Rysula alebo Malina v mastali ano.

   Moja mama si kazde rano a kazdy vecer sadla pod nu na nizky stolcek. Hovorim pod nu, ale popravde si sadala vedla nej. Este predtym vsak uviazala kravickin chvost o jej vlastnu nohu. Totiz mohlo sa stat, ze krava si chcela z chrbta odohnat muchu alebo len tak trochu pocvicit a nechtiac sa jej podarilo zasiahnut gazdinu.

   Co veru vobec nebolo prijemne.

   Skor, ako vas oboznamim so samotnym dojenim, chcem vas upozornit, deti, ze kazda krava ma na spodku brucha nadrzku na mlieko, ktoru nazyvame vemenom. Trcia z nej styri makke valceky, rurky, ktore gazdina musi jemne, ale energicky stlacat a potahovat, aby z nich mlieko vobec zacalo tiect. Prave toto pravidelne stlacanie menujeme dojenim.

   Valceky maju inak pekne meno struky, ale tiez cecky, co je uz nie take lubive pomenovanie.

   Struky sa pred dojenim umyvaju teplou vodou, ktoru si v hrnceku dojicka doniesla z kuchyne, vyutieraju sa cistym uterakom a pomastia maslom alebo bravcovou mastou, aby jemna koza na nich nepopraskala.

   Najprv sa vydoja struky, co su blizsie ku gazdinej, cize predne, potom zadne.

   Sochtar sa drzi medzi kolenami. Ako don mlieko vteka, zurci prave tak, ako ked bystra voda v potoku preskakuje kamene. Je to naozaj velmi prijemny zvuk. Rysula prezuva vonave seno, dojicka ma celo doverne oprete o jej velke teple brucho. Mnohe zeny si pocas dojenia rady spievali. Niektore kravy si na spev tak navykli, ze vobec bez neho nechceli vypustit mlieko zo svojho mliecneho rezervoara.

   Cerstvo nadojene mlieko sa v sochtari tak velmi spenilo, ze vyzeralo ako uslahane.

   Ja som rada chodievala vecer k mojej mame do mastale, aby mi nadojila mliecko priamo do mojho oblubeneho hrnceka. Pila som ho take teple, ako ho kravicka vypustala. Od mliecnej peny som mavala biele fuzy po same usi.

   Vyzerala som ako saso v cirkuse.

   Chut cerstvo nadojeneho mlieka bola taka skvela, ze ani neviem, k comu by som ju dnes prirovnala.

  

Einsteinov ucitel

 

   Rodina Stodolovcov je jednou z mala rodin na Slovensku, ktore sa vyrazne zapisali do dejin nasej historie. Stodolovci spoluposobili pri formovani slovenskeho hospodarskeho, narodneho, politickeho i kulturneho zivota od polovice 19. storocia az po sucasnost. Najznamejsimi prislusnikmi tohto liptovskeho rodu boli dramatik a lekar Ivan Stodola a jeho stryko Aurel Stodola. Ale potomkami tejto vyznamnej familie su aj herecka Eva Krizikova, Dusan Jamrich, mlady Brano Holicek, znamy z filmu Sokoliar Tomas, ci hudobnik Andrej Seban.

   Stodolovsky rod vsak najviac preslavil druhy zo styroch synov mikulasskeho garbiara Ondreja Stodolu - Aurel, ktory sa stal vedcom svetoveho mena, „otcom parnych turbin“. Aurel Stodola po studiach pracoval v Prahe, potom sa v roku 1892 usadil vo svajciarskom Zűrichu, kde zil do svojej smrti. Ako konstrukter sa venoval odboru automatickej regulacie strojov, navrhoval a konstruoval parne a spalovacie turbiny. Bol vynikajucim pedagogom na Vysokej skole technickej v Zűrichu, kde bol jeho ziakom aj Albert Einstein. Ten o svojom ucitelovi po jeho smrti napisal: „Ked do ruk beriem pero, aby som napisal niekolko slov o profesorovi Stodolovi, o majstrovi techniky a jemnom a pritom energickom muzovi, citim, ze moje vyjadrovacie schopnosti su prilis obmedzene, aby som sa k nemu zachoval, ako si zasluhuje...“

   Aurel Stodola sa venoval aj otazkam filozofie a etiky v suvislosti so socialnymi dosledkami rozvoja techniky. V spolupraci s chirurgom F. Sauerbruchom skonstruoval pohyblivu umelu ruku, ktora nesie jeho meno. Pri jej predvadzani vyhlasil, ze je to jeho pomsta vojne. Einstein v tejto suvislosti o nom povedal: „Trpel pocitom spoluzodpovednosti za zlo, ktore clovek cloveku sposobuje.“ Aj parnik Cisarovna Maria Terezia vznikol na jeho rysovacej doske. Je objavitelom vyznamneho zakona Govy - Stodolovho zakona, ktory sa vyuziva pri vesmirnych raketach. Ako pedagog bol k studentom trpezlivy, citlivy a taktny. Prednasal odusevnene, predmety prednasok vynikajuco ovladal, bol humanista a dobrak. Ked od jednej belgickej firmy za poradensku cinnost dostal 60 000 frankov, venoval ich na socialny fond pre studentov. V sukromi bol povazovany za trochu zvlastneho. Nestrpel napr. paradu, v pracovni nemal zaclony, na odpocinok mu stacili dve stolicky, stravoval sa striedmo. Miloval vsak hudbu a poeziu.

Aurel Stodola prekrocil hranice svojej doby a posunul dopredu

technicky pokrok. Narodil sa v Liptovskom Mikulasi 11. maja 1859 a zomrel v Zűrichu na Vianoce 25. decembra 1942, kde ho aj pochovali. V maji 1989 telesne pozostatky A. Stodolu a jeho manzelky Dariny, rodenej Palkovej, previezli a ulozili do rodnej zeme na vrbickom cintorine. Pripominame si 65. vyrocie jeho umrtia.

 

A. Prepletana

 

 Legitimacia

 

   Miestne odbory Matice slovenskej na Horehroni zacali vznikat najma po prvej svetovej vojne. Dokazom toho je Brezno. Ustanovujuca schodza bola 22. novembra 1919. Zucastnili sa na nej aj predstavitelia Matice z Martina, a to Stefan Krcmery a brezniansky rodak Oto Skrovina. Predsedom sa stal Michal Matunak.

   V dalsich rokoch vznikli miestne odbory vo Valaskej, Polomke, Lopeji, Polhore, Dolnej Lehote (1922). Nasledovalo Bujakovo, Benus, Podbrezova, Hronec, Zavadka, Pohorela...

   V roku 1930 miestna inteligencia, vacsinou ucitelia zalozili Miestny odbor Matice slovenskej v Ciernom Balogu. Iniciatorom bol Stefan Lehocky, ucitel v Krame, spolu so svagrom Jozefom Kovalcikom, toho casu ucitelom v skole v Medvedove. Z dostupnych materialov sa dozvedame, ze vznikla 1. marca 1930, v roku 1935 mala sedemdesiattri a v roku 1936 sestdesiatdevat clenov...

   Legitimacia, ktora dala podnet na titulok, ma „clenovske“ cislo 158 a svedci o tom, ze podporujucim clenom od roku 1930 je Frantisek Gesner, zamocnik z Cierneho Balogu. Legitimaciu vybavili v Turcianskom sv. Martine 23. marca 1934. Peciatka a podpisy: J. Skultety a J. C. Hronsky.

   Frantiska Gesnera som poznal. Vedel toho vela o historii osad v povodi Cierneho Hrona. Uz par rockov, v prve novembrove dni, pristavim sa pri jeho hrobe, zapalim plamienok kahanceka a v tichosti si predstavim a pripomeniem tuto skromnu, ale mudru osobnost.

   Maticna legitimacia! Mas vyse osemdesiat rokov, ale na tvojej celnej strane je jasny maticny znak s dvojkrizom a olivovymi ratoliestkami. Opatrujem ju.

 

S. Giertl

 

---

 

 

            Zimna idylka

 

                                                          Foto: Peter Bercik

 

 

 

 

---

 Prechadzky po Brezne

(Dokoncenie)

   Dnesnu prechadzku po Brezne zakoncime na cintorinoch, mieste posledneho spanku mnohych vyznamnych osobnosti, ale aj jednoduchych ludi, ktori tu zili, pracovali a kazdy svojim sposobom prispel k rozvoju mesta.

   Prvy cintorin je na namesti pred rimskokatolickou farou. Je dolozeny archeologickymi nalezmi kosti a minci z roku 1941. Rozprestieral sa po obvode dreveneho kostola Panny Marie na namesti. Po vypaleni kostola bol novy cintorin zalozeny okolo kostola na Branicke, po poziari kostola v roku 1779 zanikol.

   V roku 1780 odkupilo mesto pozemky na Dubravke, kde zriadili mestsky cintorin. Juzna cast pre evanjelicku konfesiu, severna pre katolicku. Neskor bol rozsireny o severnu zidovsku cast. Cintorin bol ohradeny murovanym plotom. Z vychodnej strany mal tri samostatne vstupy do jednotlivych konfesionalnych casti.

   Novy cintorin mesto zriadilo zaciatkom 20. storocia. Hlavna komunikacia rozdeluje cintorin na dve casti. Zapadnu, povodne pre evanjelicku konfesiu a vychodnu pre katolicku konfesiu. V severovychodnej casti boli povodne len detske hroby.

   Pri prechadzani cintorinom na Dubravke sa mozeme orientovat podla tabule umiestnenej v jednom zo vstupov.

   Urcite si nezabudnete vsimnut hrobku Lehotskych. Zaujimave je technicke riesenie s pouzitim zelezobetonovej konstrukcie na obkladoch aj v konstrukcnych prvkoch. Tato neorenesancna jednopodlazna stavba stvorcoveho podorysu ma na vsetkych stranach portiky. Hrobka bola postavena v 3. stvrtine 19. storocia pre zemiansku rodinu Lehotskych, pochadzajucu z Kralovej Lehoty.

   Dalsia centralna jednopodlazna stavba stvorcoveho podorysu bola postavena v severnej katolickej casti cintorina. Juzna fasada s centralnym vstupom ma dvojvezie, koruna muriva je ukoncena balustradou. Hrobka bola postavena pre rodinu Ludovita Huszara, mestskeho lekara. Aj ked sa na hrobkach podpisal neuprosny cas, este vzdy poskytuju velmi zaujimavy pohlad.

   Urcite sa nezabudneme zastavit pri hrobe Jana Chalupku. Tento evanjelicky farar a dramatik posobil v Brezne v rokoch 1824 – 1871. Hrob je ohradeny zeleznym plotom, spolocne s hrobom Jana Kuzmanyho, ktory ako evanjelicky a. v. farar posobil v Brezne v rokoch 1784 – 1847. Hrob ma betonovy podstavec s nahrobnikom v tvare pylona z mramoru.

   Este upozornujeme na hrob Adolfa Petra Zatureckeho, pedagoga, publicistu, jazykovedca, zberatela ludovej slovesnosti. Posobil v Brezne v rokoch 1869 – 1904. Hrob ma trojstupnovu betonovu platnu s nahrobnikom zo sedeho mramoru v tvare pylona.

   Vychadzka po cintorinoch zanecha v nas hlboky zazitok. Obohati nase vedomosti a zaroven si uvedomime kolobeh ludskeho zivota.

(E-ova)

---