|
|
K vyrociu narodenia Martina Razusa Osemnasteho oktobra uplynie stodvanast rokov, ako sa v Liptovskom Mikulasi - Vrbici v rodine garbiarskeho robotnika narodil vyznamny slovensky narodovec, spisovatel, basnik, publicista, politik, ktory ako farar posobil v rokoch 1930 - 1937 v Brezne. Jeho dielo predstavuje vyznamnu sucast slovenskej literatury, dokonca pocas prvej svetovej vojny a kratko po nej sa slovenska literatura prezentovala hlavne jeho tvorbou. Okrem toho jeho politicka aktivita bola zamerana na boj za svojbytnost slovenskeho naroda na obranu prav prave tych najbiednejsich. Napriek tomu Martin Razus zostava v nasom narode nedoceneny. Priciny tohto stavu mozno vari hladat vo vychove socialistickej skoly, ktora cielene zaznavala Razusovo miesto v slovenskej literature len preto, ze posobil aj ako farar. Je pritom ironiou, ze tak robil prave rezim, ktory sa honosil tym, ze haji prava proletarov a zatratil basnika, ktory sa vyznaval, ze je "syn svojho otca - proletar", alebo"... mal som byt tym, cim otec bol! Nehnut praci za ziva, ruky mat ako kladiva. ... A ked viest koho do boja, - chudakov z prachu, ako ja." Vychova v takomto neziclivom prostredi musela zanechat stopy vo vedomi generacie. Prejavuje sa to na urovni vedomosti a poznatkov o diele Martina Razusa nielen vseobecne, ale aj v nasom meste, kde zil, tvoril, literarne spracovaval namety z jeho historie a kde sa s nim prislo rozlucit cele Slovensko. Jeho pamatnici postupne vymieraju. Zda sa, ze si to uvedomuju aj clenovia mestskeho zastupitelstva a nasli dostojny sposob, ako pre potomkov zachovat pamiatku na tohto muza. Pamiatku, ktora by mestu a jeho obcanom sluzila ku cti a naveky pripominala potomkom, ze tento velky syn slovenskeho naroda, ktoreho nazyvali svedomim naroda, bol obcanom nasho mesta. Anna Durcikova Cinske prislovie Zem - poda - je kniha, ktoru hospodar, teda aj zahradkar, pravidelne v roku otvara, zatvara. Ak tu knihu hospodar zle cita, obraba, uroda je slaba, ak nie zla, a este ak "zauraduje" pocasie, bolieva ho hlava. Sucasnost k bolhlave pridava i financne vstupy - ceny - za hnojiva, postreky, dane... Cinske prislovie vsak hovori, ze ak clovek chce byt stastny cely zivot, ma sa stat zahradkarom, lebo zahradkarstvo ako konicek zjednocuje niekolko overenych receptov na dlhodobe stastie. Jednym z nich je pravidelna fyzicka cinnost. Pravda overena. Aj v osobe zahradkara. Hrabka, kopka, burinu trha, polieva (ak ma cim), pretrhava, vymiena si so susedom skusenosti, pochvali sa s novou odrodou zemiakov... Stava sa, ze hromzi na cudne navstevy, ktore beru, zeru, tuneluju, zem prevracaju, tesia sa z nadmerneho sucha... Z tych navstev si na "paskal" zoberme hrabose a mysi. Robia iba skodu. Zahradkar ich tresta roznymi sposobmi (zatial este moze. Organizacia na ochranu zvierat ich nema v zozname). Zakopava flase, do dier vhana petrolejovy dym, karbit... Nepomaha, ale... Isty drobnochovatel z "dolnej" zeme tychto skodcov uspesne likvidoval na kozku zo slaniny. Silonovou sietou ju pripevnil na mysaciu pascu. Tuto polozil na miesta hrabosskeho korza a vysledok bol uspokojivy. Pre dobro mrkvy a petrzlenu pokus treba vyskusat. Zahradka - tri stovky metrov stvorcovych - lekaren v plodoch urody. Co-to sa predsa len dopestuje. Teraz bol rok zemiakovy. Nas druhy chlebik. Pripravujeme z neho mnoho pochutok, ba nasi predkovia zemiak vyuzivali v domacom liecitelstve. Alebo taky cesnak. Literatura tvrdi, ze ho pravom mozeme volat "velkym upratovacom tela". Ale ani tekvica sa neda zahanbit. Obsahuje mineralne latky sodik, draslik vitamin B. Udajne posobi na znizovanie krvneho tlaku... Nacim ju uzit. Zvlast teraz, ked dazdik v telke len slubuju a za ten cas ceny nafty, benzinu stupaju. Zahradkar to tiez pociti. Ten tlak mierne vystupi pri plateni za sluzby (odvoz, dovoz). Ani cibula cibulienka nie je skupa. Rada pomoze. V domacnosti i na poli. Prizvukuje - ak sa pri vareni, peceni slaninky popalite, pichne vas osa, kruzok cibule na bolave miesto prilozte. Osie muchy su v tuto jesen dotierave. Zahradkar, najma ten v rokoch, sa vo svojom kralovstve s rastlinami zhovara, oslovuje ich formou lichotivou - zdrobnelinkami. A tak, pochvaluje si fazulku, chodi polievat presadzane jahodky, vodicku - aj ked poskromne - kvapka k cinskej kapusticke, a tie kalerabiky sa nie a nie prebrat. A vraj gigant, ale... Co nie je, moze byt, aj na buduci rok. Opat sa so zemou pozdravime. Plnit budeme cinske prislovie. Zo sukromia vyznamnych osobnosti Jan Chalupka (1791 - 1871) Figliar v pravom zmysle slova Najstarsi syn evanjelickeho farara Adama Chalupku v Hornej Lehote. Brat sturovskeho basnika Sama Chalupku. Narodil sa v roku 1971 v Hornej Micinej v starej skolskej budove ako najstarsi z osmich deti. Styri deti vsak zomreli. Uz sedemrocny zacina put za vzdelanim. Najprv v Slovenskej Lupci, potom v Brezne, Ozdanoch, Levoci, Presove a v Blatnom Potoku. Dvadsatpatrocny Jan Chalupka odchadza do Jeny dokoncit teologicko - filozoficke studia. Uz predtym si vsak musel na ne zarobit vychovavatelskou praxou. Ako profesor posobil na gymnaziu v Ozdanoch a v Kezmarku. Zvolil si povolanie ucitela, no po necelom desatroci ucitelovania sa stal podla otcovho vzoru fararom. Uprostred kazdodenneho zivota vtedajsieho slovenskeho malomesta Brezna zil a tvoril Jan Chalupka na fare od roku 1824 az do svojej smrti v roku 1871. Bol bystrym pozorovatelom, preto prenikol do vsetkych spolocenskych javov, aj ked niekedy prefikane zastierany. Pisal v styroch jazykoch: po madarsky, nemecky, v latincine a v biblictine. Ovladal aj francuzstinu, talianctinu a anglictinu. Pomocou literarneho nadania, spisovatelskym satiricko - dramatickym perom odhaloval vtedajsie spolocenske javy. Kruta satira a vysmech zasahuje tych, ktori su pobluzneni, zaslepeni a odnarodneni. Svoje komedie napisal v biblictine, ale na sklonku zivota ich vsetky prepisal do sturovskej slovenciny. Jeho veselohry boli zakladom repertoarov vtedy vznikajucich ochotnickych divadiel a s oblubou sa hravaju dodnes. Napriek svojmu vazenemu knazskemu povolaniu zostal po cely zivot veselym a vtipnym, casto aj ironickym clovekom. U Jana Chalupku bol castym hostom Kazimir Zechenter- Laskomersky. Tri roky dvoril jeho dcere Lujze. Bola vsak od neho o dvanast rokov mladsia. Plodne ucinkovanie Jana Chalupku v Brezne dnes pripomina pomnik s bustou na namesti a pamatna tabula na evanjelickom kostole a fare. Pochovany je na miestnom cintorine. Meno Jana Chalupku ma v nazve aj velmi uspesny ochotnicky divadelny subor v Brezne a breznianske gymnazium. Kazdorocne sa tu konaju Chalupkove dni. Lubica Albertyova
Moj dobry skutok, nehovorim, ze ich nemam viac Dobre skutky nemusia byt, iba velke hrdinstva, ale aj male kazdodenne ciny, ktore pomozu mnohym ludom. Na svete je mnoho ludi, ktori nepomahaju starsim ludom, rodicom a ani kamaratom. Este, ze svet ma dva druhy ludi. Ti ludia, ktori su spravodlivi a ti nespravodlivi. Moj domov je mala krasna dedina plna kvetov, pasienok, stromov a hlavne zvierat. Dedina je krasna hlavne vecer, ked na oblohu vyjde mesiac. Bol pondelok a nam sa zacali letne prazdniny. Aj ked to bol prvy prazdninovy den, ja som vedela, co ma caka. Prisla po mna stara mama a spolu sme sa vybrali na pole. Ked sme prisli na pole, zbadala som na zemi lezat vrabca, ktory mal postrelene kridlo. Zabehla som s nim domov a kridlo som mu obviazala. Dala som sa mu napit vody a do misticky som mu dala zrno. Maly vrabec sa hned do vsetkeho pustil. Miesto na spanie som mu urobila v humne, ktore bolo plne sena. Kazdy den som chodila k vrabcovi a davala som mu zrat. On sa vzdy do vsetkeho pustil a malym zobacikom zobkal do zrna. Bola to sranda sa nan pozerat, ako zobka zrno. Presli tri dni a vrabec uz mal kridlo zahojene, ale este stale bol slaby. Presiel tyzden a ja som sa vybrala pozriet vrabca. Ked som otvorila vrata, videla som, ze vrabec uz lieta ako keby nemal nic s kridlom. A tak nastal velky den, ked som vrabca vyliecila a vypustila. Vrabec santil po oblohe a bol cely rad. Ja som bola stastna, ze som maleho vrabca vyliecila, ale zabudla som sa v pondelok vratit na pole za starou mamou. Bola som smutna, ale aj stastna. A tak som sa starej mame ospravedlnila a na druhy den som sla sama na pole a porobila to, co starka nedokoncila. V jeden den sa mozu spravit aj dva skutky naraz, len treba chciet! Zuzana Gasperanova zo VII. triedy Zakladnej skoly v Benusi. Ako u nas horelo Volam sa Misko Fizik. Mam osem rokov. Chodim do II. triedy Zakladnej skoly v Jaseni. Chcel by som sa s vami podelit o pribeh, ktory sa stal. Stalo sa to raz vecer. Mama sa kupala a starky spal. Oco bol v robote. Ja s mojim bratom sme pozerali televizor. Zrazu nam zhaslo svetlo. Povedal som to starkemu. Starky si myslel, ze to zhasla mama. Tak som siel na chodbu a pocul som v spajzi hukot. Otvoril som dvere. Na povale som uvidel svetlo. Horela nam povala. Rychlo som utekal za mamou. Mama hned zavolala hasicov. Kym prisli, vsetci sa snazili poziar uhasit. Ujo poziarnik ma pochvalil. Povedala mi to moja mama. Lebo nas zobral ujo sused. Zhorela nam postielka, kocik a hrada na povale. Este bolo dlho citit dym. Vcera sme boli s bratom na poziarnickyh oslavach, kde sme sa hned prihlasili do poziarnickeho kruzku, vola sa Plamienok, a tym sa splnilo ciastocne moje zelanie. Ked vyrastiem chcem sa stat profesionalnym poziarnikovm. Preto, ze chcem pomoct inym. |
