Ked sa vrcholky hor po prvykrat nad udolim Hrona zabeleju, je to neklamny znak toho, ze aj sem prichadza nova zima. Ale o ozajstnej zime zvyknu ludia na Horehroni hovorit len vtedy, ked cely kraj pokryje hruba biela perina a ked mraz nasadi aj Hronu okovy. Gazda vyvezie niekolko fur hnoja, ci privezie dreva z hory a po veceroch sa struhaju sindle. Ale co v takyto cas robia zeny a dievky? Tesia sa na priadky ci paracky. Nuz usadme sa v kutiku teplej izbietky a pocuvajme, co sa tu bude diat a rozpravat.
Vesely smiech a vrava napovedaju, ze prichadzaju priadky. V pitvore kozusky, pekne sa pozdravili a uz si kazdy hlada to svoje miesto. Ale nesmeli zabudnut na dve-tri polienka dreva na ohen. Kolovratky sa veselo krutia, pribuda kudele. Ale v izbietke je akosi ticho, no len na chvilku. A uz sa ujimaju slova tie najstarsie, aby zaspominali. Rozpravaju veci pravdive, ale aj take, kde sa hovori o bosorkach, vilach. A ak niektora z pritomnych neveri, aj sa dusuju, ze sa to takto naozaj stalo. Dievky si zaspievali, ale nebol to spev dajaky vesely. Ved akoby aj nie, hodin je uz odst a mladencov nikde, nuz tie starsie vravia, ze mladencov im pricaruju.
Najskor poradia, aby jedna z dievok zabehla do domu, kde su mladenci zideni, tam aby do trochrazov zahryzla do oblokov, spred prahu zeme nabrala a utekala naspat. Prinesenu zem rozhodila po izbe a mladenci mali prist. Ak toto nepomohlo, bolo tu este nieco. To dievky mali z kudele usulat snurku, dievky ju zapalili a spolocne odriekali: Dur, Dur, vsetkych parobkov do nasej izby dur. A veru, este asdfjklonestacili ani poriadne docarovat a popod okna sa ozyva spev a vesela vrava - mladenci idu.
Ked prisli mladenci, kazdy si hlada tu svoju, no robote je uz koniec. Odteraz sa bude spievat, hrat a tancovat. A mozno by zabava trvala az do rana, keby ked hodiny odbiju desiatu vecernu hodinu neprestupila pred mladez a nezahlasila: "Hodin je uz dost, treba sa vam domov poberat, ved aj zajtra bude den a bude aj vecer. Treba vam ist spat." Darmo mladez prosi, gazdina je neoblomna. Nuz zacinaju sa priadky poberat. Zababusia sa do vlniacikov, ci oblecu si krasne kozusky a s pozdravenim odchadzaju. Zeny po skupinkach, ale mladi... Kazdu priadku si odporevadza jej mily az po dom, aj praslicu ci kolovratok pomozu odniest. Mesiacik je uz dost vysoko, poduva studeny vietor a mozno bude aj snezit. Poniektori sa este zapocuvaju do slov a trubenia nocneho vartasa, ktory obchadza dedinu.
Nuz takto dajako to byvalo volakedy pocas dlhych zimnych vecerov po horehronskych dedinach. Pri speve, praci, dobrom slove a veselej vrave ubiehali zimne vecery. Ako len ten cas leti ... ale este do Vianoc je casu este dost, este treba prezit "stridzie dni", vselico pocarovat, povymyslat. Prichadza cas, ktory ma tiez vo svojom vienku vela zvykov a obycajov. Prichadza cas predvianocny.

Vojtech Majling

 Stare a pekne tradicie mavaju silne puta. Za oknami prichadzajucej zimy vladne sviatocne vzrusenie a napatie. Detske srdiecka sa chveju tuzbami aj obavami. Nezabudol na nas Mikulas? Donesie nam darceky? Co nam donesie? Taketo alebo podobne otazky trapia detske hlavicky v predvecer Mikulasa. Netrpezlivo vyzeraju z okna, ci sa este nestmieva. My starsi sa nad tym pousmejeme, ale vari sme boli v detstve inaksi?
Povodna podoba mena vychadza z greckeho Nikolas (vitazny v lude). V nemcine je to Nikolaus, v madarcine Mikos, v polstine Mikolaj, v rustine Nikolaj, vo francuzstine Nicolas, v anglictine Nikolas. V kalendari pripada toto meno oddavna na 6. decembra.
Podla dostupnych cirkevnych pramenov Mikulas zil a posobil v juhozapadnej casti malej Azie. Narodil sa v pobreznom meste Patara v juznom Turecku. Bol biskupom, zomrel okolo roku 350 v Myre, kde posobil a pochovany je v juhotalianskom meste Bari. Popri legendarnych prvkoch v jeho zivotopise je iste, ze Mikulas bol vynimocnou osobnostou a patri medzi najzaujimavejsich svatcov. Z jeho zivotopisov sa dozvedame, ze dal nepozorovane trom chudobnym dievcatam tri mesce penazi, aby sa mohli pocestne vydat. Odtial sa pravdepodobne odvodzuje tradicia nebadane obdaruvat deti v noci pred jeho sviatkom. Cert a anjel, ktori dnes spravidla sprevadzaju Mikulasa, sa stali jeho spolocnikmi az koncom 19. storocia. Svaty Mikulas je uctievany ako patron rybarov a namornikov a ochranca pred povodnami.
K Mikulasu sa viazu aj viacere pranostiky: Den svateho Mikulasa, novu zimu nam prinasa. Ked je na svateho Mikulasa pekne, v januari je pole biele. Ked Mikulas snezi, bude pozehnany rok. O svatom Mikulasi velmi casto sniezik prasi. Na svateho Mikulasa uz je cela zima nasa. Na Mikulasa slnko skoro zhasa.

Mgr. Jozef Pupis 

Fotografia je medium, ktore sa dotyka priamo zivota, ludi, sveta. Vo svete preziva renesanciu. Ludia si zacinaju vsimat, ze fotografia nie je len opakovanim skutocnosti, dokumentom, faktom. Okrem dokumentarnej dnes uz je fotografia aj inscenovana, hrana. Naviac ma dar vykreslit vymyslenu skutocnost. Ako medium umoznuje autorovi vypovedat svoj vnutorny svet a svoje idey. Na jednej strane je oknom do sveta, na strane druhej zrkadlom, v ktorom sa vidime...

Uz po vzhliadnuti prvych fotografickych obrazcov vo vystavnej sieni Emila Bellusa v Banskej Bystrici mi prisla na um myslienka francuzskeho mialiara Paula Delaroche. Ten po zverejneni vynalezcu fotografie udajne povedal: - Odteraz je maliarstvo mrtvo mrtve. Hoci v den mojej navstevy nebola vernisaz, stretol som v sieni aj povodcu mojej asociacie, autora expozicie O svetle spievaj..., umeleckeho fotografa Rastislava Beru. Zdoveril som sa mu, pred jeho vlastnymi pracami, s mojim ocarenim.
- Na fotografii si cenim jej schopnost transpozicie a reality do polohy, ktora dobre vyhovuje mojim predstavam... I ked tie realie, ako vidis, niekedy do mojich predstav musim dopracovat, - vysvetlil mi fotograf.
Ing. arch. Rastislav Bero sa narodil v roku 1935 v Brezne, odkial po maturite na gymnaziu odisiel studovat architekturu na SVST v Bratislave. Po jej absolvovani sa vratil do Banskej Bystrice, kde doteraz zije a pracuje. Do tajov fotografie ho v sedemdesiatych rokoch zasvatil dalsi banskobystricky fotograf Leo Redlinger, vtedy cerstvy absolvent prazskej FAMU. Coskoro sa po prvykrat predstavil verejnosti na vystavach amaterskej fotografie, z ktorych si zacal postupne odnasat rozne ceny a uznania.
Od cestneho uznania na Stite Vilema Heckela v Liberci (1973) viedla cesta umeleckej tvorby Rasticlava Beru cez prvu cenu na IV. celoslovenkej vystave fotografii v Povazskej Bystrici Mne Slovensko krasa je (1975), k ucasti na Medzinarodnej jubilejnej vystave vo svajciarskom St. Gallene (1975), k cene na medzinarodnom salone umeleckej fotografie Fotoforum v Ruzomberku (1977) az k ucasti na 26. salone umeleckej fotografie v spanielskom Gijone (1978). Z dovodov strucnosti mozem spomenut skutocne iba tie ceny na zaciatku umeleckej kariery, kedze tie aj podnietili Beru k dalsej tvorivej praci. Samostatne vystavoval v Bratislave, v madarskom Salgotarjane, niekolkokrat v Banskej Bystrici a v rodnom Brezne. Mnohym milovnikom fotografie utkvela v pamati predovsetkym vystava Z krasy zrodena (1982), na ktorej Bero ukazal, ze jeho nosnym motivom je prirodna krajina.
I expoziciou O svetle spievaj..., ktoru po banskobystrickej premiere nainstaluju vo februari roku 2001 v Horehronskom muzeu v Brezne, Rastislav Bero dokazal, ze je emotivnym obdivovatelom rozmanitej prirody, ze je nadseny jej nadherou i grandioznou harmoniu, ktora casto chyba ludskemu zivotu. Mozno preto sa clovek na jeho fotografiach takmer vobec nevyskytuje. Ostatnou vystavou chce autor dokazat, ze v pozadi je skutocny stvoritel... Ako inspiracny zdroj pouzil aj verse katolickych autorov. No a rukolapne to dokazuje v dokumente, ktorym oslovuje navstevnikov svojej najnovsej vystavy...
- Tymto pisanym slovom, mily navstevnik, som Ti predstavil Boha predovsetkym ako milujuceho Otca a Spasitela. Vystava ma zas ambiciu priblizit Ti ho ako neprekonatelneho a skutocneho Autora stvoritelskeho diela, ktoreho nepatrnu cast som si dovolil Ti predviest. Ak Ti teda vystavene dielo pomoze dokreslit jeden z dalsich dolezitych rysov Bozej tvare, nenamahal som sa zbytocne a nelutujem ani casu, ani ostatnych hodnot, ktore som vlozil do tohto projektu.

Pavol M. Kubis