(Sto rokov od narodenia)

Spisovatel Peter Jilemnicky poznal Horehronie od roku1925. Chodieval sem v predvojnovych rokoch a zname su najma jeho cesty do Brezna. Od roku 1945 pobyval casto v Ciernom Balogu, ked pisal Kroniku. Menej zname su jeho cesty do vychodnej casti okresu, konkretne do Sumiaca, Pohorelej a ich miestnych casti.
V sucasnosti uz len niektori literarni historici vedia o zajazde skupiny lavicovo orientovanej inteligencie, zdruzenej do skupiny DAV do Cervenej Skaly v juli 1925. Davisti vydavali v rokoch 1924 - 26, 1929 a 1931 - 37 casopis s rovnakym nazvom. Ulohou ich prazdninoveho vyletu (Jilemnicky pise ,,skautsky tabor DAVu") na Horehronie bolo stmelit a upevnit kolektiv redakcie, lebo povodna redakcia bola znacne oslabena a nebolo ani celkom jasne, kto sa na nom zucastni. Napokon to boli Vladimir Clementis, Peter Jilemnicky, Eduard Urx, Ludovit Obtulovic a Emo Bohun. Na niekolkodnovom stretnuti davisti hovorili o literarnej tvorbe vo vseobecnosti a o dalsich planoch pri vydavani casopisu DAV osobitne, o otazkach kultury a o politike.
V tridsiatych rokoch travil Jilemnicky s manzelkou v priebehu niekolkych rokov prazdniny v Bujakove a Brezne a navstevoval miesta v okoli. V liste priatelovi, ceskemu novinarovi Josefovi Dvorakovi pise 15. augusta 1932 z Brezna, ...pozitri jdeme se Stevom (pravdepodobne so svagrom Stefanom Stammom, odbornym ucitelom v Brezne) na Kralovu holu, budeme tam blizko pana boha nocovat, klast vatru a jist pecene brambory s bryndzou." Z tohto vystupu na Kralovu holu sa zachovala vydarena fotografia. Uverejnena je v publikacii Peter Jilemnicky. Sbornik stati, dokumentov, spomienok a fotografii. V roku 1953 ju vydalo vydavatelstvo Tatran v Bratislave. Na fotografii je text ,,Pri malovani turistickych znaciek na Kralovu holu so Simonom Fatunom". Na snimke je Jilemnicky vo svetri, pumpkach a s baretkou a S. Fatun v typickom sumiackom kroji. V rukach drzia plechovky s farbami a stetce.
Tato malo znama cinnost Jilemnickeho v ulohe znackara mala svoj epilog po strnastich rokoch. Dna 1. maja 1946 sa zucastnil na oslave Sviatku prace v Pohorelskej Masi. V uvodnej casti svojho vystupenia povedal, ze ,,...okrem Kysuc je to prave tento horehronsky kraj a ste to prave vy, ktori stojite mojmu srdcu najblizsie." Spomenul, ze horehronsky lud bol za povstania prikladom pre cely slovensky narod a pokracoval ,,A nezazlievajte mi, ked pri zmienke o povstani vybavuje sa mi este jedna osobna spomienka. Spomienka na Sumiac. Ktohovie - mozno - ze medzi vami stoji aj dnes ten sudruh, s ktorym som v roku 1932 farbil turisticke znacky zo Sumiaca az na Kralovu holu. Ked sme vtedy vystupili hore, opakoval som si verse basnika Jana Bottu: Na Kralovej holi jasna vatra svieti, okolo tej vatry dvanast hornych deti..." Ten epilog o znackovani v roku 1932 je smutny v tom, ze Simon Fatun - a to Jilemnicky samozrejme nemohol vediet - ako jeden z prvych padol na jesen 1944 v bojoch o Telgart a jeho meno je na pomniku dvadsattri padlych obyvatelov Sumiaca, odhalenom v roku 1954.
Jilemnicky sa v spomienkach znovu vratil k vystupu na Kralovu holu a povedal ,,Vtedy sa mi veru ani neprisnilo, za akych okolnosti budem po dvanastich rokoch na Kralovu holu spominat. V roku 1944 tahal som uz treti rok v Nemecku v kriminali a tam som sa dozvedel o Slovenskom narodnom povstani. Ziadne podrobnosti, nic, len to, ze vzblklo tu u nas, na Horehroni - ale vtedy som bol presvedceny: uz nie iba jedna janosikovska vatra, uz nie iba dvanast hornych deti, uz cele Horehronie do chlapa bojuje za slobodu naroda a za spravodlivost. Podrobnosti dozvedel som sa az po navrate z Nemecka. Nejde vsak osobitne spominat jednotlive mena bojovnikov, lebo za vase zasluhy, za vase obete - ucta a vdaka vam vsetkym.
Ucta a vdaka tym, co poculi uz 24. a 25. augusta bubny v Helpe, Pohorelej, Sumiaci, Telgarte a v inych horehronskych obciach a na vyzvu k vseobecnej mobilizacii hrnuli sa pod zastavy odboja. Ucta a vdaka vam, ktori ste utekali do vyzbrojnych stanic pre vystroj a pre zbrane, len aby ste nezmeskali. Ucta a vdaka statocnym horehronskym zenam, co samy chodili po vyzbroj svojim muzom, ktori boli v robote. Ucta a vdaka vam Sumiacania, aj ini, co ste bez vojenskeho munduru, v civile isli do boja, v ruke pusku, vo vreckach naboje, v gombicnych dierkach zavesene granaty, ktore ste si sami vyrabali v Ocelovom dome."
Vystupenie Jilemnickeho v Pohorelskej Masi v roku 1946 bolo jednym z poslednych na Horehroni. Od leta si vzal dovolenku a takmer rok sa venoval pisaniu Kroniky. Od jula 1947 zacal pracovat ako staly delegat Ceskoslovenska v Spolocnom slovanskom vybore v Belehrade a od juna 1948 ako kulturny atase Ceskoslovenskeho velvyslanectva v Moskve, kde ho 19. maja 1949 prekvapila nahla smrt v dosledku srdcovej mrtvice.

Jaroslav Cervinka

Spominame

V noci na 8. marca 1956 v horach Nizkych Tatier nad Dolnou Lehotou zuril vichor. Ohybal stromy a bicoval svahy holi pokryte hrubou vrstvou snehu. Do hory sa ist nedalo, a tak sedemnast lesnych robotnikov a dve kucharky ostali v teple drevorubacskej chaty pod upatim Zdiarskej hole.
Netusili, ze vysoko nad nimi, kde uz nerastla ani kosodrevina, uvolnili sa masy snehu a z nadmorskej vysky takmer 1 800 m dala sa do pohybu lavina. O jej mohutnosti neskor hovorili cisla. Zberna plocha laviny dosahovala sedem hektarov. Trojkilometrovu drahu po svahu preletelo milion kubikov snehu, skal a dreva. Storocne stromy lavina lamala ako triesky a brala vsetko so sebou a pred sebou vsetko nicila
Tato prirodna katastrofa si vyziadala sestnast obeti. Medzi nimi bol aj Jozef Terek, jeden z organizatorov Slovenskeho narodneho povstania, predseda Revolucneho narodneho vyboru v Pohorelej, ktory za svoje politicke presvedcenie bol s Matejom Datkom Cupakom, Pavlom Zubkovicom a dalsimi obcanmi niekolko mesiacov vazneny v Ilave.
Priroda vsetranne sluzi ludom. Ma svoje uzitkove hodnoty, svoje krasy a caro. Na druhej strane vie byt aj nepriatelom, ako to bolo pred styridsiatimi piatimi rokmi v horach Nizkych Tatier nad Dolnou Lehotou.

J. D. Muransky