Hlava, srdce v Brezne...

Literarne dielo Mikulasa Stefana Feriencika tvori niekolko basni, strnast dramatickych utvarov (prevazne veselohry, z ktorych dve tretiny zostali v rukopisoch), viac ako dve desiatky prozaickych prac a novinarske clanky. Pisal romanticke lubostne poviedky, ludovychovnu prozu, spolocenske poviedky a novely. Nebol veducou osobnostou literatury, ale jeho prace publikovane v casopisoch pokladali sucasnici za cast oficialneho prudu slovenskej prozy v maticnom obdobi.

Tento rodak zo Zvolena (narodil sa 1. augusta 1825) zomrel ako 56-rocny v Martine pred 120 rokmi - 3. marca 1881. Mikulas Stefan Feriencik stravil niekolko rokov aj v Brezne.

Prave s pobytom na Horehroni je spojena zartovna prilezitostna basen jeho priatela, spisovatela a lekara Gustava Kazimira Zechentera - Laskomerskeho. Napisal ju, ked Feriencika vymenovali za sluznovskeho adjunkta v Brezne, a to 28. septembra 1856. Uplny a presny nazov basne, ktora je ulozena v Literarnom archive Matice slovenskej v Martine znie Mikulas Feriencik k slavnosti povyseni za adjunkta sluznovskeho v Brezne 1856. V rozsiahlej desatstranovej skladbe citame: "...nezadlho ale zase schopny od stolici, pride suhaj za adjunkta do mesta Stiavnici. Tam posobil za cas, ale blahodarne, chodieval na sachtu, chodil do kolkarne. Tu ti ho zas myknu hore sem do Brezna, jako sa to stalo, on posavad nezna..." V Brezne sa vsak dlho nezdrzal, lebo uz v polovici roka 1853 ho prelozili do Novych Zamkov za aktuara. Zechenter to komentuje: "...Hlava, srdce v Brezne a nohy tam dolu, uz sa temer zmysi od velkeho bolu. Ani mu tam voda volako nesluzi, chudacik len vzdycky za tym Breznom tuzi..."

Po navrate do Brezna, kde ho vymenovali za sluznovskeho adjunkta (1856 az 1861) sa Mikulas Stefan Feriencik ozenil s Aureliou Tibelyovou, dcerou tamojsieho mestana.

Pred Memorandovym zhromazdenim, zaciatkom juna 1861, pise Feriencik v liste G. K. Zechenterovi - Laskomerskemu: "...Ked ste sa opozdili s navrhom, aby kongres slovensky v Brezne sa drzal (ako vieme Brezno kandidovalo za sidlo Matice slovenskej - pozn. autora), napravte to aspon ciastocne tym, lebo veru uznat sa musi, zeby to len omnoho lepsie bolo byvalo, keby bol v Brezne, a uz aj preto, ze je slavne kralovske mesto - tedy napravte tu vasu spozdilost tym, aby ste Ondreja Svehlu, ktory schodzu v Martine navrhnul cestnym obcanom breznanskym urobili."
Mikulas Stefan Feriencik partil medzi tych, ktori v Brezne rozprudili i ochotnicky divadelny zivot. Prelozil Kotzebueho frasku Wirwarr pod nazvom Svojvolnik a zaciatkom roku 1852 ju uviedol na breznianske javisko v prospech vybudovania Narodneho divadla v Prahe. Uspech ochotnikov, aj zaujem o slovenske divadlo v Brezne, bol velky, dokonca publikum bolo tak divadlom "navnadene", ako pise sam Feriencik, "ze si praje srdecne, aby sa divadelne predstavenia pravidelne aspon jeden raz do tyzdna davali."
Hoci M. S. Feriencik hned pohotovo vymenoval, ako malo chybalo k uskutocneniu "pravidelneho divadla slovenskeho v Brezne" (maju "pohodlne miesto k divadlu", existuju "divadelne pripravy", kulisy, kostymy, herci maju "ochotnost, sposobnost, chut a vytrvalost" a nakoniec i obecenstvo ma vraj "mysel narodnej zabave sklonu"), napriek vsetkym tymto, v nasom ochotnictve vynimocne priaznivym podmienkam, sa predsa len tie tuzobne "tyzdenne" pravidelne slovenske divadelne zabavy v Brezne neuskutocnili. No napriek tomu sa v Brezne za bachovskeho absolutizmu hralo takmer kazdy rok...

Pavol M. Kubis