Suplikant

Ani mi je vecer, ani mi je rano, na mojom srdiecku veselosti malo.

(Ludova)

Povedzme, ze tak si povzdychol Ludovit Kubani (1830-1869), rodak z Hornych Zahorian (nedaleko Rimavskej Soboty), ked v roku 1845 odchadzal na prazdniny z miskovskeho gymnazia. Ake prazdniny! V tych casoch bolo zvykom, ze studenti dostali knizocky (akoze ziacke knizky) a s nimi prikaz, v ktorych stoliciach budu vyberat milodary na udrzanie cirkevnych skol. Ziak-student nieco skole odovzdal, nieco penazi sa mu uslo ako odmena, zaklad pre dalsi skolsky rok.
Kubani v proze Suplikant (Zlomky z dennika) vystupuje ako Pavel Tulipan. Patnastrocny sa z domu pusta do sveta. Je jun 1845 a on prave na Jana vykracuje uz z Tisovca cez Polhoru do Brezna. Cestou sam pre seba hovori: ,,Nepal ze tak, nepal, ty Janovo slnce, nestrielaj tak ohnivymi lucmi, vycerpavaju vsetko, aj chudaka suplikanta."
Brezno nie je jeho rajonom suplikacie, ale spolocnik zaludok a unava ho nutia, aby hned v prvom dome zaklopal. Pani mestania, hovori suplikant, lepsie este panie mestianky preukazovali studentovi krasnu cnost stedrosti: zaludku, knizocke (podpisy), vrecku (peniazky). Dom za domom. Na rohu jednej ulice, v obchode s textilom, nepochodil. Veduci nie a nie pochopit jeho poslanie. Povazoval ho za zobraka. Palko Tulipan, alias L. Kubani, sa nedal. Smelo povedal: ,,Nie som zobrak, som student a som Slovak..."
Do fary a rodneho domu nesiel preto, lebo v Brezne mal suplikaciu robit student Psotanyi.
Kubani netusil, ze Psotanyi pochadza z Brezna. To sa dozvedel len pri Valaskej uz na spiatocnej ceste domov. Chudak dusevne bohaty, zivotne skuseny, ved presiel stolice: Liptovsku, Oravsku, Turciansku... Vtedy cestou z Valaskej do Brezna vyklulo sa sidlo z vreca. Kubani sa priznal, ze v Brezne milodary vyberal a Psotanyi sa potesil, ze ako syn radneho pana nemusi chodit v meste od brany k brane. Chlapci si dali slub - v roku 1846 studujeme v Levoci.
Psotanyiova matka (ake prave meno mala) chlapcov uhostila bryndzovymi haluskami, mliekom, dalsimi dobrotami.
Kubani siel do Levoce v roku 1847. Hned vstupil do spolku Jednoty mladeze slovenskej, ktore zalozil Jan Francisci (casty host Brezna v suvislosti s Maticou). V tejto Jednote sa Kubani zoznamuje s Janom Bottom, Pavlom Dobsinskym (tiez pobudli v Brezne) a Janom Cajakom.
Tento gemersky suplikant, ktory tvrdil, ze Breznania volaju do Gemerskej stolice ,,za Horou" a ktory si v pote tvari ,,otlakmi a ci bolom otlakov" vydobyjal kazdodenny suplikantsky chlieb (grose), stal sa o. i. aj spisovatelom. Spociatku, ako to uz byva, kym sa pismak ,,rozbehne", skusal vydavat rukopisny beletristicky casopis Hodiny zabavy. V nom sa objavila i jeho basen Na Kralovej holi cierny oblak vstava... Z dalsich literarnych diel spomenme Valgatha, Emigranti, Mendik, Hlad a laska...
Zil len tridsatdevat rokov. Mlady vek s peknymi, s dobrodruznymi, aj s trpkymi chvilami skoncil 29. novembra v roku 1869. Srdce dotlklo a my tieto riadky venujeme 132. vyrociu smrti.
November. V jeho prve dni kladieme kytice kvetov na hroby zosnulych. Polozme kyticu stvorversia od Ivana Krasku: - Sme skromne dary tvojej skupej rodnej zeme. Nas povab dozrel v lucoch jesenneho tepla, kde v cistu bel a zelen ziara nenatiekla - purpurnym machom horiet nikdy nemozeme... Adio, daleky les, my ta spominame... (Horne kvety vadnu).

 ,,Odchadzaju... a to, co sa s nimi straca, straca sa nenavratne." Tato myslienka mi napadla, ked som zobral do ruk tyzdennik Horehronie a tam som sa dozvedel tu smutnu spravu. Ludia... blizki, znami a neznami. Kolko som ich spoznal za tych tridsatpat rokov, co som obchadzal nase Slovensko, aby som zmapoval miznucu krasu zvykov, obycajov, zasiel si do malych dielniciek starych majstrov ludovych remesiel. Pri stretnutiach s nimi som sa toho vela dozvedel, o ich zivote, robote. Kazdy z nich presiel aj svojou cestou zivota, ale vo vacsine to neboli cesty posiate kvietim, ale skor kamenim. Ale aj tak, tito ludia sa nikdy nepoddavali. Takto dajako to bolo aj pred rokmi, ked som po prvykrat zavital do Cierneho Balogu, aby som sa tu stretol s majstrom samoukom-rezbarom Martinom Turnom. Nasiel som ho v jeho malej dielnicke, kde prave dokoncoval jeden zo svojich drevenych betlehemov. Ale ked ma potom zaviedol do svojho domu, pripadal som si ako vo vystavnej sieni. Vsade, kde len oko dozrelo, bolo vela drevenej krasy. A pokial som ja obdivoval jeho rezbarske prace, on sa rozhovoril. Zaspominal na tazky svoj zivot, detstvo aj mladenectvo. Ked sa neskor ozenil a prisli deti, nikdy nevedel, co je to chvilka volna, nie, nedal on nikdy svojim rukam, ani sebe nedoprial odpocinku. Chcel, aby jeho rodina, jeho deti mali vzdy vsetko, co potrebovali. A to vedel, ze srdiecko si musi sanovat.
Ubehlo uz vela rokov, co som sa s nim stretol, s majstrom dlata - Martinom Turnom. Ako krasne vedel hovorit o starych balockych zvykoch, obycajoch pocas celeho roka. Ako krasne vedel hovorit o hore, v ktorej s pracou s drevom prezil vela rokov zo svojho zivota. Nie, uz ma viacej neprivita dobrym a uprimnym slovom, uz ma neponukne poharikom. Ani sa mi nechce verit, ze dotlklo jeho srdce. Dotlklo srdce obycajneho, prosteho cloveka, a predsa cloveka s velkym C. Onemeli usta, ktore vedeli tak putavo rozpravat, prihovarat sa manzelke, detom, celej rodine, kazdemu, kto sa u neho pristavil. Onemeli usta, ktore vedeli vzdy kazdemu poradit, poskytnut dobre slovo. Znehybneli jeho ruky, ktore sa rano co rano chytali dreva, dlata, nozikov, aby vdychli do dreva zivot. Ruky, ktore vedeli tak nezne pohladit svoje deti, vnucata, ruky, ktore sa nehanbili ziadnej roboty. Znehybneli nohy, ktore ho nosili po tomto svete, ktore ho prinasali do balockeho kostolika, kde po nom navzdy zostanu pamiatky vyhotovene z dreva, jeho rukami. Ano, hlavne teraz v nastavajucom vianocnom case, to bude jeho prekrasny dreveny malovany betlehem.
Vedeli sme, ze sa roky zastavit nedaju, ze raz pride ten cas, ked sa aj on od nas odoberie, len sme si spolocne priali, aby to nebolo tak skoro. Beriem do ruk fotografiu, poslednu, ktoru som urobil pri vlanajsej navsteve u neho. Pozorne sa divam do jeho tvare, vyzaruje z nej pokoj. V Ciernom Balogu v dusickovy cas pribudol novy, cerstvy hrob. V piete kladla rodina a jeho najblizsi nan kvety. Odisiel tichucko - tak, ako odchadzaju stare drevene casy. Ludia, ktori mali vo svojom zivote ako symboly skromnost, cestnost a pracovitost, nemohli byt zli. Nuz preto som pokladal za potrebne aj takouto formou sa s nim rozlucit, za seba, za vsetkych priatelov - ludovych vyrobcov, ktorym folklor a ludova kultura boli a su srdcu blizke tak, ako to bolo aj jemu.

Vojtech Majling 

Slovenske narodne obrany patrili do politickej literatury a v rokoch ich vzniku (1832-1848) boli tazko pristupne, ba zakazane. Boli to samostatne tlace - brozury, v ktorych slovenski vzdelanci vyjadrovali svoje stanovisko k politickym, kulturnym, hospodarskym a socialnym otazkam v Uhorsku v 30. a 40. rokoch 19. storocia. Tieto obrany vznikali v obdobi prudkeho nastupu madarizacie. Ich dolezitost vyzdvihol uz pred sto rokmi Pauliny v casopise Sokol, ale v dejinach literatury sa im venovala a venuje mala pozornost. Narodne obrany su teda samostatnym literarnym druhom. Pisal ich Jan Kollar, Jan Chalupka, Ludovit Stur, M. M. Hodza, Jan Caplovic, Samuel Hojc a ini.
V roku 1933 vysla na pode Chorvatska narodna obrana Mame sa stat Madarmi? Tato obrana v tom istom roku vysla trikrat, uputala znacnu pozornost, ale jej autor takmer sto rokov zostaval neznamy. Brozura vysla v Karlovci a jej autorstvo pripisovali Kollarovi alebo viacerym Chorvatom. Az v roku 1926 Albert Prazak urcil autorstvo a za autora oznacil Kuzmanyho vrstovnika a krajana Samuela Hojca (Hoica).
Samuel Hojc sa narodil v Brezne 16. novembra 1806. Po skonceni teologickych studii sa v roku 1833 stal kaplanom u Dr. Pavla Jozeffyho v Tisovci. V roku 1836 sa stal kaplanom u Dr. Jana Seberinyho v B. Stiavnici a v roku 1840 fararom v Hornej Micinej. V roku 1859 zadakoval z uradu a odisiel hospodarit do Pestianskej stolice, najprv do Sapu, potom na Danos a napokon na pustatinu Vatya, kde 24. jula 1868 zomrel.
Co povedal v listovej forme obrany autor, domnely Pestan, svojmu ,,priatelovi pri Tise, cize Madarovi? Poklada zavedenie madarciny ako uradnej reci za sice potrebne a uzitocne, ale jej rozsirovanie medzi nemadarmi je opakom vsetkeho toho." Autor zdoraznuje, ze je rozdiel medzi narodom a statom. Narod je dany recou a ta nie je iba jednoduchym nastrojom dorozumievania alebo administrativy, ale je v najvnutornejsom vztahu s pravou podstatou naroda. Hovori, ze nie zem, ale matka nam ,,zdelila svoju rec." Tato Hojcova brozura bola prvou vyznamnejsou obranou Slovakov proti madarizacii. Poznali ju dobre aj slovenske osobnosti ako Jan Holly, Martin Hamuljak aj Michal Hlavacek.
,,...Chcu lud vzdelavat, vychovat ho k cistej, rydzej narodnosti, z ktorej by potom vyplyval patriotizmus a na ten ciel im ma posluzit znicenie a vyhladenie narodnosti. Myslim, ze je to predsa len otvorene protirecenie..."
Druha obrana Samuela Hojca Apologia uhorskeho Slovanstva vysla v Lipsku v roku 1843. Aj tato ma formu listov, ale adresatom je konkretna osoba - L. Kossuth, redaktor Pesti Hirlap a znamy predstavitel madarskej liberalnej opozicie. Autor Kossutha obvinuje z toho, ze ,,rozduchava zahubny ohen nenavisti a rozbroja." Autor tu argumentuje tym, ze Slovania civilizovali Madarov a tvrdenia redaktora A. B. z Pesti Hirlapu, ktory len Madarom prisudzuje pravo na uhorsku historiu, vyvracia: ,,Historia rozprava, ze Madari ziskali tuto krajinu ciastocne vybojom a ciastocne dohodami pod moc kniezata zo svojho rodu. Od sv. Stefana dalej neexistoval v Uhorsku ziaden madarsky, ,,ale uhorsky narod, ako nedelitelny celok." Velku cast obrany zabera stvrty list, v ktorom Hojc stavia proti sebe znalost madarciny proti zbesile pozadovanej totalnej madarizacii. Spis obsahuje sest listov, v ktorych o. i. kritizuje aj Zayove fantazie, panslavske pohyby, tvrdi, ze ,,jednotu v narodnosti" mozno dosiahnut vychovou ludu, ale len v materinskej reci. Obidve obrany boli doraznym slovenskym protestom, aj ked vzhladom na to, ze boli napisane v nemcine, nemali vacsiu odozvu, ale aj napriek tomu neostali bez povsimnutia.
Samuel Hojc, nas rodak a autor dvoch dolezitych narodnych obran, prekonal zvlastnu narodnu metamorfozu. Po revolucii 1848-49 nastal u neho odklon od slovenskeho zmyslania. Hoci sa sam nestal madaronom, pri rodine mu nezalezalo na slovenskej reci. Jeho deti sa odrodili. Dopomohlo k tomu zrejme aj madarske prostredie v Pestianskej stolici, kde zil od roku 1859.
Literatura: Jan V. Ormis: O rec a narod. Bratislava, SAV 1973.

A. Prepletana