|
|
Slova o zeleznicke
- Slova su stvorene na to, aby zakryvali nase myslienky, - vyslovil nemecky spisovatel H. Heine.
Pouzivam teda slova. Vraciam sa s nimi k ciernobalockej zeleznicke. Navrat aj preto, lebo boli to opat slova televiznej hlasatelky, ale i slovami zakryte myslienky v Horehroni, ktore oznamovali, ziadali, uviedli myslienku o financnej pomoci, preto ...
Nemozem nezaspominat, lebo zeleznicka bola sucastou zivota ludi zijucich v doline Cierneho Hrona. Neslo len o moznosti prace, roznych profesii, ale jej presny harmonogram "zapadol" do povedomia domacnosti. Rano vlacik oznamoval, ze rozvaza prazdne vagoniky po dolinach. Na poludnie ohlasil, ze vyraza s tovarom (gulatina, rezivo) do Hronca. Popoludni zas masinka "cupkala" na Dobroc pre gulatinou nalozene vagoniky.
Za vyse sedem desatroci (1908 -1982) odviezol vlacik po ocelovych pasoch tisicky kubikov dreva, prepravil stovky ludi. Zeleznicka sa uzivila, posluzila, splnila svoje poslanie. Rok 1982. V nom zivot vlacika skoncil. Z dlhych kilometrov kolajnic zostalo nieco nad desattisic metrov. Z Balogu do Hronca a niekolko metrov do doliny Vydrovo. Nikto (a ci ano) vtedy netusil, ze pridu ekonomicke problemy. Rok 1983 to potvrdil. Strom zivota sa rozrastol vo Vydrove. Chut a elan ludi pre zachranu unikatnej technickej pamiatky bol velky. Pisali o nom takmer vsetky slovenske denniky, casopisy. Prisli i vysledky. Rukolapne su v sucasnych dnoch. Vlacik premava. Turisti ho vyhladavaju. Vsetci, ktori so zeleznickou prezili kus zivota, chcu, chceme, aby bola bezproblemova, lenze ...
Peniaze,
peniaze, peniaze, vsade a vzdy je ich malo, a tak prisiel navrh
na celonarodnu zbierku: - Kupte si podval pre zeleznicku! Navrh
na zachranu pamiatky. Nie je to vychodisko do uplnej spokojnosti,
ale predsa. Niekto kupi jeden, dva, tri i viac podvalov, ale veci
posluzia i mensie kusky zo spominaneho tvrdeho dreva. Ludove sa
hovori, ked neprsi, dobra je aj kvapka, ale ...
Radsej nech zahrmi financne zo statneho odvetvia, do ktoreho pamiatky prinalezia. Bola by aka-taka nadej na splnenie myslienok z roku 1983 - Stromu zivota.
To su slova, ktore zakryli cast mojich myslienok o Ciernohronskej zeleznicke.
Stefan Giertli
Rok v Bravacove vo zvyklostiach a obycajoch
Sadenie zemiakov
Ked gazdovia zasiali jacmen a ovos na slnecnych honoch, potom zasiali okolo dediny, a tak sa zacali chystat na sedenie zemiakov. Tieto boli uskladnene v jamach v briezku nad dedinou a niektore v jamach v komorach. Len niektori hrdsi gazdovia, ktori mali pivnice, zemiaky skladovali s ostatnou zeleninou a krmnou repou v pivnici. V jamach vydrzali dlhsie cerstve a ani v polovici leta nezacali pucat. Podla odhadu vybrali z jam zemiaky na podstenie alebo pred humno a zacali ich krajat na tapky (odkrojeny zemiak s jamkami). Najma drobni polnohospodari krajali usporne. Velka tapka sa skrojila (prazdna bez ocka) a pouzila pre dobytok na skrmenie. Ked uz mali nakrajane podla odhadu na celu rolu, pobrali ich do vriec, zaviazali a v den, ked sa slubil furman (orac na orbu), nalozili vrecia na hnojnik spolu s branami, pluhom, kosikmi a krmivom pre dobytok. Na roli zlozili pluh a brany a potom pripli pluh na oje a s pomocou pohonica poorali celu rolu. Po zorani ju zabranili a mohli sadit. Oraci si zajedli, co im doniesla gazdina, nachovali kone alebo voly a potom sa pobrali orat inej gazdinej. Tak to islo takmer styri tyzdne, kym neposadila cela dedina. Sadilo sa od 20. aprila do 15. maja i neskorsie.
Ked oraca vyprevadili, zeny zacali jamkat jamky pre tapky zemiakov. Deti alebo starci si naberali zo zlozenych vriec tapky do kosikov alebo vedier a hadzali ich do jamiek. Potom, aby jamky nevyschli, zahrabovali ich motykou alebo hrablickami a robili uhladne riadky - hrobcoky. Ked uz bola cela rola zasadena a ak sa nechalo este miesto, zasiali aj lan. Potom zeny chytili najhrubsiu a najvyssiu zenu a zvalili ju na zasadenu rolu, vraj aby narastli velke zemiaky. Potom isla gazdina odlomit lieskovy prutik, ktory zapichla naprostred role a prezehnala ho. Nasledovalo male pohostenie na roli. Bolo to nejake vino alebo sladka palenka, masiarske vyrobky, chlieb a samozrejme, ze i nejaky kysnuty kolac.
Takto sadili zvacsa len ti, ktori nemali kone ani voly, t. j. drobni gazdovia. Velki gazdovia sadievali zemiaky za pluhom, a to celymi sadbovymi zemiakmi, ktore kladli za kazdou druhou brazdou. Bola to lahsia a modernejsia robota. Zeny mali v tomto case starost o male vyliahnute husata, kacata, ba i kurence, ak uz boli vyliahnute. Sliepky kvocky podkladali aj neskorsie, aby mali cerstve vajicka aj v zime. Tieto zemiaky triedili na sadbu uz na jesen a davali ich do carku (priehradka na zemiaky) zvlast.
Margita Vrbovska
Helpianske bane dvestodvadsatrocne
Druha polovica 18. storocia je uz aj na Slovensku v znameni rozpadu feudalizmu. Zacina sa rozvijat priemysel a rychly rozvoj zaznamenava najma zeleziarsky priemysel. Podstatne sa zvysuje spotreba zeleza a zlievarenskych vyrobkov v novovznikajucich manufakturach ci inych podnikoch, ale aj v polnohospodarstve.
Tento vyvoj zasiahol aj Horehronie. Velke rozlohy lesov umoznovali ziskat lacne drevene uhlie. Vyvoz dreva a jeho spenazenie bolo v tomto obdobi pre vysoke dopravne naklady tazko mozne. Hron najma v hornej casti nebol splavny a plavanie plti po Hrone bolo obmedzene. Naproti tomu ale rieka poskytovala lacnu energiu na pohananie vodnych kolies pre uvadzanie duchadiel a hamorovych kladiv do prevadzky. Vyuzivanie poddanskych povinnosti rolnictva umoznovalo dovazat lacno aj kvalitnu zeleznu rudu z okolia Dobsinej. Tieto vyhody viedli Koharyho k postupnemu zavadzaniu vyroby zeleza na Horehroni. Vyuzivajuc lacnu pracovnu silu, hladaju pri energetickych zdrojoch aj zeleznu rudu, aby odpadli aj naklady za jej dovoz. Podla zaznamov boli po potrebnom prieskume otvorene zelezorudne bane v chotari Helpy v roku 1778. Hoci niet priamych dokladov, da sa predpokladat, ze na spracovanie rudy boli v obci vybudovane tiez pece, lebo aj dnes sa v chotari vyskytuje miesto "Na huty", "Ny hutky". V spominanej casti este aj dnes mozno volnym okom vidiet zasypane vchody do stolni.
Tieto zmeny podstatne ovplyvnili i pracovne zameranie obcanov Helpy, aj strukturu polnohospodarstva, ktore je stale dominujucim. V roku 1829 ma obec 197 gazdov a 24 zeliarov (zeliari - prislusnici najchudobnejsej vrstvy poddaneho obyvatelstva za feudalizmu), ktori vlastnia 216 koni, 195 volov, 125 teliat, 303 oviec, 59 osipanych. Z uvedeneho vidime prudky pokles chovu oviec a prechod na chov koni a hovadzieho dobytka. Tazne zvierata sa vyuzivaju nielen v polnohospodarstve, ale najma na prace suvisiace s rozvojom zeleziarstva. Grof Kohary vyuziva moznost zabezpecit si nevidane zisky a vo svojich rukach sustreduje cely zeleziarsky priemysel na Horehroni i rozvija ho. Uz v roku 1826 su zeleziarske podniky rozlozene na brehoch Hrona od Sumiaca az po Zavadku nad Hronom a tvoria tzv. Pohorelsky komplex. Horehronske zelezo dobre obstalo v konkurencii nielen v Uhorsku, ale aj vo Viedni.
Rozvoj priemyslu ma iste svoje prednosti, poskytuje zarobkove moznosti obyvatelstvu. Zvlastnostou rozvoja zeleziarstva na Horehroni bolo, ze sa tu spaja kapitalisticke vykoristovanie s trvajucim vykoristovanim feudalnym. Pri pracach v lese, pri paleni uhlia i jeho vozeni, tiez pri vozeni zeleznej rudy a zeleza, vyuzivali sa feudalne formy prace. Rolnici i bezzemkovia muranskeho panstva casto pracovali v ramci svojich feudalnych povinnosti. Ak v minulosti nemalo muranske panstvo dost moznosti vyuzit roboty obyvatelov odlahlych horehronskych osad, rozvoj zeleziarstva priamo v tychto osadach im to umoznoval vyzadovat do dosledkov. Toto dvojnasobne vykoristovanie (kapitalisticke i feudalne) prinasalo panstvu obrovske zisky a robotnemu ludu Horehronia dalsie bremeno. Hoci Ferdinand Coburg, zat Koharyho dalej rozvija zeleziarstvo na Horehroni, zarobkovych moznosti pre obyvatelstvo Horehronia je malo. Po revolucnych rokoch 1848-49 konjunktura v zeleziarskom priemysle znamena rozvoj a modernizaciu tohto priemyslu aj na Horehroni. Ale periodicke hospodarske krizy nasledujucich desatroci i s obdobiami obcasneho ozivenia vyvolavaju jeho stagnaciu, ba az upadok. Nedostatok pracovnych moznosti umoznoval Coburgovcom udrziavat nizke, hladove mzdy. Napriklad v roku 1882 bola mzda obycajneho staleho robotnika za dvanasthodinovy pracovny cas akolo 50 grajciarov, v rokoch 1885 - 89 uz len 40 grajciarov. Hojne sa vyskytovala praca deti, ktorych mzda bola iba 15 grajciarov. Postupne s upadkom zeleziarstva na Horehroni zanikli aj bane.
Az o niekolko desatroci sa z kronik dozvedame, ze v roku 1914 robila spolocnost "Pyrit" (spolocnost na dobyvanie zelezneho kyru a medi) pokusy, ktore trvali asi jeden mesiac. V roku 1935 pracovalo v helpianskych baniach asi dvanast robotnikov na tri zmeny po osem hodin za dennu mzdu 20 Kc. Zaciatkom 50-tych rokov sa z kroniky dozvedame: "Robia sa vaznejsie prace na otvorenie pyritovych bani v Kolese pod Niznymi Polanami. Kutacie prace sa zacali robit este za prvej CSR. Z tych cias ostali tri otvory, z ktorych hlavny je dlhy asi 90 m. 27. juna 1951 odviezli furmani 10 vozov vykopanej rudy na stanicu. Ku koncu roku 1951 pracuje v bani 15 robotnikov, pracuje aj kompresor na vrtanie dier. Pre robotnikov su postavene dva drevene baraky". Postupne boli tieto bane pre nerentabilnost zatvorene a ponechane ako statna rezerva. S podobnymi stolnami sa stretavame aj v masive Velkeho boku.
(Z pripravovanej publikacie: Helpa - vlastivedna monografia)
Podava: Mgr. Jozef Pupis
Snimka: archiv redakcie
