HOREHRONIE NEWS

"Koncom roku 1926 sa vytvorila v Helpe obchodna spolocnost na cele s dr. Pavlom Timkom na dodavanie elektrickeho prudu. Podnik financovali zidovsky obchodnik Julius Lo"wy a obchodnik, byvaly legionar, Imrich Melko. Mlynar Michal Gordulic poskytoval vodny zdroj a umiestnenie pre stroje. Prud rozsvecoval 25 ziaroviek, ale k poulicnemu osvetleniu nedoslo. V roku 1928 sa spolocnost rozpadla, pretoze stroj bol velmi poruchovy a opravy vyzadovali pomerne velke naklady". Tolko kronika. K elektrifikacii obce doslo az o niekolko rokov neskor a ukoncena bola v roku 1941. Jedenasteho juna rozsvietilo sa po prvykrat poulicne svetlo. Dvanasteho juna prvykrat sa rozsvietilo elektricke osvetlenie v kostole. Postupne boli pripojene aj sukromne domy a do konca roka bola elektrifikovana cela obec. K rekonstrukcii poulicneho osvetlenia dochadza zaciatkom 70. rokov v pocte 240 vybojkovych lamp v celkovej hodnote 1,4 mil. Kcs. K poslednej rekonstrukcii poulicneho osvetlenia doslo v roku 1997.

Zelmira odovzdavala Ele svoje denne panstvo velmi chladna. V breznianskej kotline vystrajal "pan" mraz. Vysluzil si vela, pochvalnych slov z ust cloveka, ale...

Zohriat telicka vybrali sa i dve uzovocky. Neboli dlhsie nez dvanast centimetrov. Na sirokom pniku, roky na nom rastol topol, nastavili hlavky slnku. Jazyckami cvicili a zlte skvrnky ich kraslili.

Islo male dievcatko, i upozornenie dostalo, ale i tak vyslovilo: - Ach, ako som sa vydesila !

Vo vode dobre plava. Mrazy ju nevystrasia. Hovori sa, ze uzovka zamrzne tak, ze by ju bolo mozne lamat ako drevene palicky, a predsa v teple oziju, preto...

Starci hovorievaju. Ak ides do lesa, ber so sebou palicu. Ma dva konce. Jeden drzis v ruke, druhym odstranis prekazku z cesticky. Teda aj uzovocky.

Prisiel Slovak k lekarovi, ktory bol Cech a takto ho oslovil: "Pan doktor, ci by ste mi zilu neotvorili?" Doktor hmatajuc mu na ruke pulz hovori: "Inu ja vam seknu zilu a to na noze." Slovak vrti hlavou a skrabajuc sa za usami hovori: "Bistubohu, ze na nose. To som nikdy nepocul." Doktor (pre seba) "Vosel" (pokracuje nahlas) "Dobrej clovìk, vy se mejlite. Ja rku - na noze" Slovak: "Nuz ved na nose. Ale ja si na moju hriesnu dusu nedam na nose zilu sekat." a namrzeny odisiel.

Nedavno, kto bol ten bol, dost na tom, ze bol to chlap zpod Cervenej Svadby a siel od Bystrice hore vidiekom. Prechadzal Medzibrodom, Ondrejom, Dubovou i Predajnou, kde na jednom i druhom konci dediny boli na stlpoch popribijane pekne tabulky, na nich vymalovany domcek, pred nim fajciaci chlap, dve pistole a pod tym meno dediny a slovo "Helyseg" (osada). Pri jednej takej tabuli sa pristavi a pre seba povie: "Coze je to, ze tu na kazdej dedine byva taky clovek, co pistole robi a kazdy sa vola "Helyseg".

Do hroncianskej mase prisli na kontrolnu navstevu pani z Pesti. Pri obhliadke pracoviska podavali kazdemu robotnikovi nastupenemu v rade ruku. Tito boli predtym pouceni, ze sa maju pritomnym predstavit, povedat svoje meno. Kazdy z panov kazdemu odpovedal: "Örvendek". (Tesi ma). Ked pani odisli, vymienali si chlapi dojmy a vravia: "Ej suci su to chlapi ti bratia Örvendekovci."

Pocul som, neviem ci je to pravda, ze v jednej osade na Hrone kazdu nedelu musi kostolnik striehnut na tych, ktori pod sluzbou bozou spia a musi ich prebudzat. Na to ma dlhu tenku palicu a na nej kozu z jeza priviazanu. Ked kostolnik vidi, ze dakto spi, prebehne spacovi kozou popod nos. A veru musel by to ten uz zomrety byt, aby sa neprebudil !

Viete, mili citatelia, ze pirohy su to najlepsie slovenske jedlo tak ako kasa s mliekom. A taky sedliacky piroh vrpcom zosity s tvarohom a pazitkou alebo koprom naplneny, je uz sam o sebe poriadny kus.

Jeden plnik z Horehronia sa v Bystrici stavil, ze prisambohu udrie na tridsat pirohov. Spociatku mu to islo velmi dobre, akoby palil. Pri dvadsiatom uz Maco oci vyvaloval a tazko zdymal. Ale dvadsatdevat ich horko - tazko do seba vpratal. Ten tridsiaty samucicky lezal na dne misy, ale plnik uz nijako dalej nemohol. Dlho sa nan dival, ale neslo to dalej. Krutil hlavou, cakal, ale darmo. Naostatok toho jedinacka takto oslovil: "Ej, keby ja to bov vedev, ze sa ty zvysis, namojveru by som teba bov prveho zjedov!"

"...Teple luce letneho slnka oziarili strme svahy Gindury iba pred chvilou. Na trave sa este blystia kvapky rosy, vcely a cmeliaky nedovercivo sadaju do kaliskov kvetov a na okruhle hlavky bielej polnej dateliny. Pod lieskami sa belaju oneskorene konvalinky.

Hlboko v udoli cupi Masa. Postavy zien a kde-tu aj chlapov sa tmolia v uzkych dvoroch. Ani pansky kastiel stadeto zhora nevyzera az taky velky, ako ked kracas popod jeho obloky. Hlavac sa znova zamysli. Napokon si uvedomi, ze prisiel kosit, a nie kochat sa pohladom na Masu. Platennu kapsu s babkou a kladivom zavesi na konar liesky, pantofle odlozi nabok a pozorne si prezrie lucinu, ktoru si vybral na kosenie. Bosymi nohami sa pevne rozkroci tak, aby ponad kosu pozeral dolu prtou, skade musi prist Zuzka. Do tisiny Gindury zaznie brusenie kosy. Hlavac vzdy brusi dlho, nikdy sa nemoze dost nasytit zvukov rozospievanej kosy.

Cincinicin...cincinicin...cincinicin...cin...cin. Potom zakosi. Kosa sa smyka v mokrej trave ako po masle: sviiis...sviiis...sviiis. Nevysoka husta trava plna drobnych lucnych kvetov a polnej dateliny sa lahucko podava ostrej kose. Seno z Gindury je vychyrene. Zakos sa rychlo predlzuje, hmyz a vcely vyplasene zo svojej usilovnej prace vzlietaju z pokosenych kvetov. Musim nakosit hodne, kym pride Zuzka, pomysli si kosec, lebo potom uz vela neurobim... Zasmeje sa statne. Jeho kosa nepretrzite spieva: sviiis...sviiis...sviiis. Na konci luciny zastane. Tuzi pocut hlas svojej oslicky na tvrdej ocelovej kose zdedenej po predkoch, rucne vykovanej v zaniknutom kovacskom hamri v Cervenom kameni. Zastane, rozkroci sa , zdvihne za hrst pokosenej travy, privonia k nej, omamnej voni, a utrie nou celu kosu. Pozrie dolu medzi domy a zvuk jeho kosy znova zaznie nad strechami osady. Cinicinicin...cinicinicin...cinicinicin. Masania otacaju hlavy hore do liestin. Iste teraz vravia, ze ten Karol si nedopraje oddychu ani po nocnej sichte. Kosec sa vsak usmieva: "Nech si vravia, nech mi zavidia." A ako natruc jeho kosa znova zasvisti este rychlejsie: sviiis...sviiis...sviiisss. Pozorne obkasa liesky, kde-tu kosa strngne o skryty kamen. Za koscom sa vrsi pekny duplak. - Spanok by ma premohol, len co by som prestal kosit - vravi si kosec, akoby odpoved na svoju neprekonatelnu ospalost. Nedockavo sa obzera dolu medzi liestiny, ci sa uz konecne neobjavi zena. Pekne letne rano umocnuje v nom tuzbu..."

Michal Chudik, spisovatel, politik a diplomat pochadza z osady Hamor pri Polomke. Vydal knihu polovnickych poviedok Silvestrovska fujavica, knihu poviedok z obdobia SNP Maria, dalsie polovnicke poviedky Hora znova dycha, romany Polomy a Hamornicky chlieb. Vsetky jeho diela cerpaju z rodneho kraja, z jeho historie a krasnej prirody. Poslednym romanom je Zerave dedicstvo z roku 1991. Pre mladez napisal roman Nezbednici. Zije na dochodku v Prahe.

V Horehroni c. 16, str. 8 v clanku: Helpianske bane ma byt dvestodvadsatrocne. Spravne ma byt: "Az o niekolko desatroci sa z kronik dozvedame, ze v roku 1934 (nie 1914 ako je uvedene) robila spolocnost Pyrit (spolocnost na dobyvanie kyru a medi) pokusy, ktore trvali asi jeden mesiac.

V Horehroni c. 21, str. 8. v clanku: Z kroniky. Spravne ma byt: Projektova dokumentacia na zavedenie vodovodu bola pre Helpu hotova uz v roku 1927. K realizacii jej vystavby doslo az v roku 1943.

Boze, clovek, clovek

s velkym "C"

majuci moc znicit tuto prenaramnu Zem.

Pytam sa kto si?!

Ubohost ducha, slava, pycha, moc,

JA a nikto viac.

Kto bude tvoja velebnost, sila a moc

ubohy Homo sapiens

ked zanikne modra planeta.

...

Grune, stranavy, hory, skaly, priezracne potoky

ukryvate pstruhy potocne.

Su drave ako riavy potocne.

Kakane pod skalami vod.

Jelsovky - buriaci zivel huciacich potokov.

Z casu na cas nemozem bez vas zit.

Trpko znasam slzam bol,

hladim, pozeram, tratite sa bohvie kam.

Miznete spred mojich okalov,

ktore tiez stracaju sokoli zrak.

Marian Repciak