|
|
Pred devatdesiatimi rokmi sa narodil hudobny skladatel Vojtech Wick |
JUDr. Vojtech Wick sa narodil 26. juna 1908 v Sucanoch. Jeho otec Rudolf bol uradnikom, matka, rodena Dvorska bola ucitelkou. Mal dve sestry, z nich Jolana, vydata Seiterova bola opernou spevackou. Manzelka Anna je rodena Kindernayova. Studoval v Krompachoch, gymnazium navstevoval v Presove, v Bratislave v Univerzite Komenskeho vystudoval pravo. Pravnicke vzdelanie ukoncil v roku 1934. V rokoch 1917 - 1926 studoval hru na klavir sukromne v Kosiciach a v Hudobnej skole v Bratislave u profesora S. Nemetha - Samorinskeho. V rokoch 1930 - 1932 bol advokatom - koncipientom u JUDr. Moraviza v Bratislave, od roku 1934 posobil v Brezne: 1934 - 37 u JUDr. Kindernaya, 1938 - 44 bol advokatom, 1945 - 49 verejnym notarom, 1950 - 60 veducim statnym notarom. V rokoch 1961 - 67 bol ucitelom hudby v LSU. V roku 1967 odisiel na dochodok. Bol ucatnikom SNP.
Pochadzal z hudobne vzdelanej rodiny, sestru Jolanu sprevadzal na recitaloch v Bratislave, Kosiciach a vo Viedni. Pri studiu hudby mu pomohli i priatelia M. Karin, Eugen Suchon a instrumentaciu ho ucil Bartolomej Urbanec. V 30. rokoch sa dostal do kontaktu s dzezovou hudbou, ktoru improvizoval v bratislavskom rozhlase, potom sa stal programatorom slovenskej hudobnej kultury na Horehroni. Zlozil vyse 400 hudobnych diel z oblasti tanecnej hudby, instrumentalnych skladieb pre LSU, orechestralnych skladieb a obcianskych piesni. Pre deti zlozil 125 skladieb, ktorymi sa prezentoval najma v televiznych relaciach Nasli sme pesnicku, Ide piesen dokola a Zlata brana. Prve texty pre neho pisala manzelka Anna, od roku 1957 v spolupraci s poetkou Kristou Bendovou zaujal dolezite miesto vo vyvoji slovenskej tanecnej hudby. Komponoval aj na texty J. Turana, M. Waloa, A. Karsaya, A. Romanova, E. Cepcekovej, A. Cobeja, Jana Kostru, Tomasa Janovica, Petra Stilichu a Ladislava Simona. Jeho skladby spievali F. K. Vesely, F. Zvarik, Bea Litmanova, V. Oravec, Dusan Grun, Karol Konarik, O. Sabova, Jozef Kuchar a ini. Zapajal sa aj do autorskych sutazi a v 60. rokoch skladal aj sansony. K jeho najznamejsim skladbam patria napr. Piesen na dobru noc, Zelena koliska, 12- piesnove cykly Vinsujem Vam, Vyvolavanie jari a Pastierik, prilezitostne orchestralne skladby a predohry. Zlozil aj znelku pre oslavy 700 - rocneho Brezna. Spolupracoval s detskym spevackym zborom, zenskym komornym zborom, s DSJCH, detskym divadelnym studiom, dychovou hudbou. Od roku 1947 bol clenom Zvazu slovenskych skladatelov.
Zomrel v Brezne 21. januara 1985. Ti, ktori sme ho poznali, venujme mu tichu spomienku, ved svojou pracou ako pravnik aj ako skladatel sa zapisal medzi vyznamne osobnosti nasho mesta a obohatil jeho kulturnu uroven.
(Podla SBS, 6. zv. Martin, MS 1994, s. 365)
A. Prepletana
Breznianska vezaV Brezne veza stoji, stara murovana. Z Hrona skal a Tatier bral je stavana. Neraz casom veru tvrdo skusana. No Horehronci ju stavali, aby svojmu mestu, okoliu, narodu a slovensky svojho casu historiu pisali. Casy dobra, casy zla, veza stoji vzdy hrda. Symbol mestu, kraju je, kazdy z okolia i daleka dobre vie, kde ta veza v Brezne je. Je to takto dlho uz davny pra, pra...cas. Kto tu zije a tadeto prechodi neda mu a do myslienok casu sa zadumi. Pevna, hrda, svojska jak ten horehronsky kraj kde Horehronec ma domov, milovany zemsky svoj raj. Kade Hron sa napol plavi, kraj hor a dolin, drevu kde sa dari. Toto chran a zachovaj, ten nadherny slovensky, Brezna a okolia, carovny to ozaj raj! Pavol Datko Windsor, Ontario
jul 1996 |
| Rok v Bravacove vo zvyklostiach a obycajoch |
Janske ohne
Ked sa blizil sviatok Svateho Jana, mladez sa uz vopred dohovarala, kde sa pojde palit Jana. Muselo to byt len na kriznych cestach, t. j. kde sa nachadzali aspon dve cesty a, aby vatru bolo vidiet z celej dediny. Na vyhliadnute miesto uz tyzden vopred sa nanosili skaly na oblozenie ohniska, pripravili drevo a narezali i klatiky, aby si bolo kde sadnut. Na Jana, ked sa uz zmrklo zapalila sa pripravena vatra. Zapalili ju Janovia, ktorym sa vinsovalo, dostali hobla a samozrejme, ze sa revansovali hriatym. Hriate doniesli aj ostatni mladenci, dievcata doniesli nieco na zahryznutie (klobasu, ostiepky, syr, parenice a aj nejake kysnute zaviny). Kym sa uctili, vatra pomaly horela a ked uz bola mensia, zacali ju najsmelsi, parobci preskakovat. Preskakovali aj odvaznejsie dievcata a spievali: "Jane nas, Jane nas, pekno ti meno mas, povedz nam, ktoru z nas mas rad. O Jane, pre Jane krasne ti meno davame..." Ked sa v preskakovani vsetci vystriedali, este na vatru prilozili a tancovali okolo nej do bieleho rana. Niektori odisli hladat po chotari plamienok ohna, ze vraj na Jana sa presusaju skryte peniaze, alebo vidia kvitnut o polnoci paprad. Zatial neviem, ci sa niekomu podarilo take cosi uvidiet. Ale je dobre, ze sa este veri aj na taketo zvyky. Na Jana je vraj najkratsia a najkrajsia noc. Za plneho mesacneho svitu ju prezivaju mladi, ktori su do seba zalubeni. Janska noc ma svoje caro nielen pre zalubenych, ale pre vsetkych dobrych ludi, ktori miluju prirodu, vsetko pekne v nej a najma ctia jeden druheho a praju vsetkym ludom na celom svete vsetko najlepsie, najma pokoj na celej zemi.
Margita Vrbovska
| Zo starych novin |
Kremobycajne dlhy zivot zvierat
Kralovsko - komorski drevotari Osrblania pasli 15. cervenca minuleho roku svoj zaprazny statok v nasiroko - daleko pustych horach medzi Osrblim a Lubietovou. Ked voliari vecer statok domov zahanali, tak zbadali, ze jedneho vola niet. Preto sa na druhy den chlapi rozisli po horach hladat strateneho vola. Hladali ho po tri dni, ale vola nic. Potom sa rozisli aj po okolitych horskych osadach vzdialenych aj na tri - styri mile, aby aspon daky slak po volovi nasli. Ale vola ani tak nenasli. Az na patnasty den neprestajneho hladania pred samym vecerom zaculi dvaja chlapi akoby zpod zeme nejake fucanie a mrnkanie. A veru tu vola vskutku nasli v jame na dve siahy hlbokej spadnuteho dolu zadkom, kde ani jeden udom nemohol hnut. Pysk mal slobodny a tak od hladu zem hryzol. Telo mal uz od much celkom dostipane, ze cervy sa len tak hmyrili po nom. Po vyslobodeni z jamy chlapi zistili, ze nema ochoreny ziadny ud, ale je taky vyslabnuty a vyciveny, ze tam na mieste nie travou ani senom, ale iba tekucou chovou musel byt krmeny, lebo nevladal ani hryzt. Doma sa potom ale celkom vyliecil a potom uz rychle naberal na tele. Uz potom mohol nosit jarmo, ako vsetky voly v Osrbli.
Ta jama, v ktorej bol ten vol najdeny, bola skrysou ubehlika (uskoka), ktory sa pred osmimi rokmi zo zvolenskej stolicnej temnice vytratil. Volal sa Erem a veru tento horsky vtacik sa vyse roka nemohol do klietky chytit aj so svojim tovarisom Dristkom. Trebars uz boli puskami aj valaskami ozbrojeni, dvaja mizerni uhliari ich do sidla (oka) chytili a sekerami na mieste ubili.
O skovanke tejto nikto nevedel, trebars bola pri samej horskej ceste, ktora viedla do stareho zapustnuteho uhliska. Len teraz sa na nu prislo, ked na prehnite dosky stupil ten vol. Ukryt bol uz zavaleny uholnym prachom.
Drevotari boli pod kralovsko - komorskou
pravomocnostou sem - tam po hore rozmiestneni robotnici, ktori sa
v chystani dreva na uhlie do hut a na hamre ustavicne v lete v
zime zaoberali. Kazdy osmy chlap bol majstrom, ktory so svojimi
chlapmi cez leto na rubanisku pripravoval pat stop dlhe klaty,
tieto v zime do dolin spustal a potom ich mazorom (krajnicou
obitou zelezom) na polena kalal. V case topenia snehu ich
priblizili ku Hronu a plavili dolu Hronom do Hronca, Lucatina a
alebo az do Bystrice. Cez rok tak vyhotovili dreva na 50 mil, po
10 stjapach na jednu mil ratajuc. Co sa z hor vyplavit nemoze, to
sa na uhlie vypali, ktore potom vysluzili drevotari invalidmi
zvani aj s mladou chasou do hut alebo hamrov zvazaju. Stjap je
banska miera, je 6 noh vysoka, 6 noh dlha a kazde poleno 5 noh
dlhe. Noha je rovna stope. V casopise Orol Tatranski z roku 1846
nasiel a tarajsieho pravopisu prepisal Koloman Weiss
Susedia |
Pred cinziakom sa do vysky taha stihly smrek. Vekom nie stary. Iba strnast "poschodi" haluz si rozlozil. Na osmom si hniezdo urobil parik drozda jaloveho. Zacal zivot. Prilety, odlety, skreklave pozdravy. Potom nastalo ticho. Prevadzka sa spomalila. Presli vari dva tyzdne a opat nastal culy ruch. Samcek i jeho partnerka usilovne, trikrat denne, nosili do hniezda potravu a krmili styri hladne hrdla. Vtaciu usilovnost sledujem z balkona bytu. Vzdialenost necelych pat metrov. Uvazujeme o tom, ako rodicia vedia, ktore mlada dostalo svoju davku, ked je stvoro zobacikov stale otovrenych, ale...
Mladata rastli, rastli, perim obrastali. Presli dalsie dni, dva tyzdne a i rano, ked Zlatko mal mena, bolo na "poschodi" neobycajne rusno. Operene "deti" cupkali po haluziach. Rodicia im co - to hlasom prikazovali, lety ukazovali a napokon odleteli. Chudata drozdiatka. Zostali same. Smutne, ucupene, lenze...
Bud - alebo. Zit treba. Aj do bruska chrobacika pohladat. Rozisli sa. Kazde svojou cestou.
V susedstve smreka drozdieho vyrasta mensi, mladsi. Zapacil sa on pinke obycajnej, ktora sa rano co rano, len co slnko vykuklo, zacala spevnym hlaskom prihovarat nielen drozdej rodinke, ale posteklila usi i tym, ktori v izbach skromne chrapkali. Ak sa ale pozabudla, hned prisli obavy ci ju macka, alebo krahulce nezlikvidovali. Ale nie. Prisla a zahlasila, ze "odskocila" si len k rodine na nedaleke sidlisko, lenze...
Starosti je vela. Raz ju slnko zahana do chladku, raz ju zase dazd s krupobitim pod strechu zazenie, kiez by uz normalne leto prislo. Este dobre, ze jej spevny repertoar je pestry.
Nestazujeme sa. Sme dobri susedia.
(sg)
