Razovita obec Sumiac je ucupena na upati Kralovej holi. Pod ubocou, pod tou strmou stranou, tak ako je ospievana folklornym suborom Sumiacan.

Ako v inych regionoch Slovenska, tak i v okoli Sumiaca sa vyskytuju pytliaci. Veduci polesia Oravec, uvazoval prestahovat sa do svojho rodneho kraja. Na sobotu a nedelu planoval ist pohladat volne miesto. Preto ma poziadal, aby som pocas jeho nepritomnosti dozrel na revir, zvlast na oblast Orlova. Ochotne som mu prislubil, ved povolenku do reviru mal som od riaditela lesneho zavodu v Cervenej Skale. Ako zaciatocnik polovnik tuzil som poznavat lokality okolo Kralovej hole. Vstaval som hned po polnoci. Lukami popod horu som sa zakradal a potom Sindliarkou som vysiel na kopany chodnik, ktory zacina nad Kralovou holou a konci az na Certovej Svadbe.

Vzdialenost som prekonal ponad Medvediu horku a ocitol som sa pod Orlovou, nedaleko chatky. Z kopanca cez ochranny les nebolo daleko do riedkeho porastu, kde rastli borovky a plastovky smreka. Objavil som criedu siestich jelenic a jelena dvanactoraka tretej vekovej triedy. Crieda ma zbadala a unikala smerom hore k hrebenu. Opatrne som postupoval za criedou, ked sa vo vzdialenosti asi tristo krokov ozval ostry vystrel. Pridal som do kroku. Objavil sa neznamy pytliak s vojenskou puskou v ruke, obleceny vo vysivanom kozusku a v pohorelskych chosniach, ktore sa lisili od sumiackych cervenou ruzickou pri kolene. Chlapa som vyzval: "Hore ruky a odhod zbran!" Neznamy sa hodil za vacsiu skalu a vypalil po mne. Strela mi zasvistala ponad hlavu a na troch miestach sa ozvalo popiskovanie. V priehlbine, kde som lezal, nemal som bezpecny ukryt, preto som sa plazenim potiahol za velky balvan zuly a rychlo som unikol dolu svahom do ochranneho lesa. Tesne nad chodnikom som pozoroval okolie, aby som zistil, ze mi nehrozi nebezpecie a jednym skokom som preskocil chodnik do mladiny. Vtedy, asi tridsat krokov pod chodnikom, vybuchol rucny utocny granat.

Nenechaval som nic na nahodu, ale kryty hustym porastom som sa vzdaloval po vrstovnici k Sindliarke. Miesto hladania bezpecneho ukrytu, som dobehol k velkemu medvedovi, ktory sa nemotorne hybal pri velkom vyvrate. Az som zmrzol od prelaknutia, ale v nasledujucom okamihu som uz skakal dolu porastom. Podarilo sa mi dostat medzi lestiny na Sindliarke, kde bol na polovicu prelomeny kosaty smrek. Jeho horna cast lezala pri pni a tvorila vyborny ukryt. Stiahol som sa pod huste konare a odpocival. Uvazoval som o mojej neopatrnosti, ked som na Orlovej medzi borievkami vyzval neznameho pytliaka, aby sa vzdal. Ved som vedel od horarov, ze Orlova je dost casto navstevovana pytliakmi zo susednej obce. Len po skusenostiach na vlastnej kozi som nadobudol bdelost a ostrazitost v hore, kde som sa viackrat ocitol len sam.

Neponahlal som sa z dobreho ukrytu, lebo som nevedel, ci aj dalsia skupina pytliakov nie je niekde na blizku. Bol pekny slnecny den, ako zvykne byvat v jesennych mesiacoch v okoli Kralovej hole.

Do Sumiaca som sa zakradal v odpoludnajsich hodinach sumiackymi lukami. Objavil som velku criedu oviec, ktoru pasli dvaja sumiacki valasi. Pokusal som sa i od nich sondovat o cinnosti pytliakov, ale ti boli zdrzanlivi a len sa usmievali. Takmer tragicky dopadla moja prva, ochranna sluzba na Horehroni.

Jan Faltan , (autor knihy Potulky Veporskym rudohorim)

V minulosti bol na kazdom konci dediny v Helpe kriz. Ochranoval obyvatelov, vyprevadzal Helpanov do pola, za pracou do sveta. Ako prve ich vitali pri navratoch z tazkej driny, zo sveta i zabavy, ktorej bolo pomenej. Toto leto pribudol v casti Teplica - Furmanec dalsi. Umelecke dielo, drevorezba, dnes uz znamych ludovych rezbarov a umelcov Jana Pindiaka a Rada Melka. Kriz vysvatil pocas slavnostnej svatej omse miestny duchovny vdp. Jan Gnip.   Text a snimka: Mgr. Jozef Pupis

Za majstrom kozusnikom Frantiskom Rochovskym

Je ticho po bolesti,

je celkom blizko ku hviezdam.

Pozdravy na stuhach, vyklonene sviecne

a zopar versov na rozlucku.

Rodina, priatelia, obcania Pohorelej a kulturna verejnost sa v sobotu 29. augusta naposledy rozlucili s majstrom ludovych remesiel Frantiskom Rochovskym. Bol clovekom, ktoreho detstvo ani mladost neboli lahke, poznacene sirotskym chlebom i traigickou smrtou mladsieho syna. Aj napriek vsetkemu mal rad zivot, pracu a zvlast ludove umenie. S usmevom hovoril, ze jeho dom je domom deviatich remesiel. Robil vsetko pre to, aby ich uchoval pre buduce generacie. Sil kozusky takmer pre cele Slovensko. Poznaju ho v SLUK-u, Lucnici,... Clovek, ktory sa vedel vo svojom zivote rozdavat, ktory ludovemu meniu venoval uselie, by si pravom zasluzil, aby aspon cas bol k nemu stedry. Nestalo sa tak.

Uz nepouci zaujemcov o toto vzacne ludove remeslo na folklornych slavnostiach a festivaloch, ci ludovych jarmokoch. Kulturne dianie, predovsetkym v oblasti ludovej remeselnej tvorby, zostane navzdy spate s jeho menom. Svojou pracou sluzil tejto krajine. Neuprosny zakon prirody vsak uplatnil svoje bez ohladu na nase zelanie. Cest jeho statocnemu zivotu.

Daniela Cupkova