Katarina Kudelkova, zeriavnicka, Brezno:

- Vidavam ich malo, lebo som z Mazornikova, takze sa s nimi nestretavam. Doteraz som nemala ziadne problemy. Poviem vam jednu prihodu. Bolo to v tomto roku, cestovali sme autobusom na poobednajsiu zmenu. Autobus zastal, pobral ludi a na zemi lezal podnapity chlap. Policajti asi robili pochodzku a odstavili auto. Sofer autobusu zastal na krizovatke, povedal im o muzovi a oni ho prisli zobrat. Takze si myslim, ze splnaju svoje poslanie.

Antona Galikova, dochodkyna, Brezno:

- Ja som zena takeho typu, co s policajtami nema docinenia. Svoje ulohy by mohli splnat aj lepsie, najma v nocnych hodinach, pretoze mladeznici umyselne strhavaju cestovne poriadky, plagaty, prosto nicia. Ked zbadaju, ze ide osvetlene auto, zmiznu z toho miesta, kde zle robia. Policajti by mali viacej chodit, "pendlovat". Vidavam ich o tristvrte na sest, ked chodim na autobus, ale v noci nie. Vtedy by mali chodit na obchodzky.

Anna Babnicova, na materskej dovolenke, Zavadka nad Hronom:

- Myslim si, ze splnaju svoje poslanie, je poriadok. Ale mohli by dbat aj viacej. Minule som videla opiteho cloveka pri krcme. Nikto si ho nevsimal, takychto opitych by mali zobrat a niekde odviezt, napriklad do zachytky. Ale inaksie, povedala by som, ze v meste je poriadok.

Martin Pisar, dochodca, Brezno:

- Viete, ja sa o tieto veci nezaujimam. Vobec nie.

Miroslav Lakoncik, kuchar, Brezno:

- Ja si o nich nic nemyslim. Nemozem povedat, ze by si nevykonavali svoju robotu.

Martin Kruzliak, dochodca, Brezno:

- Aj splnaju, aj nesplnaju. Myslim si, ze je to zbytocna zlozka. Iba sa vozia na autach namiesto toho, aby viac kontrolovali, chodili po uliciach, ako volakedy zandari alebo mestski policajti. Ti splnanali svoje poslanie. Pozorujem ich, vozia sa na aute, tam idu, tam idu. No a ti Cigani! Na namesti pri masiarni je dost uzky chodnik, tam postavaju, grupuju sa, tade ani neprejdete, musite ist na cestu. No a policajti by mali na to dat pozor. Teda, nemali by sa vozit na aute, ale viac chodit, prechadzat sa dookola. Tak by mala sluzit mestska policia.

(ria, ng)

Debateri vsetkych krajin, spojme sa!

Tak znela preambula prveho letneho debatneho tabora, ktory sa uskutocnil v rekreacnom zariadeni Spariny, v obci Latky-Prasiva, v dnoch 11. - 18. jula 1998.

Programovy koordinator, Marek Mikle, ktory to vsetko zorganizoval, nas hned na zaciatku prijemne prekvapil svojim novym ucesom. Po cely tyzden nas zasoboval toaletnym papierom a klucom od sprch. Samozrejme sa staral aj o nase hladne zaludky, ale nie vzdy bolo to, co nam navaril kuchar a naservirovali casnicky, jedle. Riadili sme sa prisnymi pravidlami, ktore sme si zostavovali sami, ale aj prikazmi od Marekovych pomocnicok: Janky Tomaskovej, Elisky, Lenky, Deborah, Saskie a dalsich. Ved posudte sami: "Ani slovo nazmar! Nepriatela sa nelakaj a na mnozstvo nehlad! Nehovor nie! Smiat sa za kazdu cenu, vzdy, vsade, s kazdym a na vsetkom!" No zakladne nulte pravidlo bolo: "Improvizuj!" Vinnik, ktory porusil pravidlo, pozyval vsetkych na pivo (nealkoholicke)! A kedze nasim hlavnym cielom bolo debatovat do sytosti, aj toho sme si uzili. Tema bola napr. Stat by mal poskytovat vzdelanie len v statnom jazyku, kde sa zozbierali argumenty pre debaterov, ktori isli reprezentovat Slovensko na celosvetovu sutaz do Bulharska. Mali sme vsak zvacsa len "funny" debaty ako napr. Muzi by mali mat viac predmanzelskych skusenosti ako zeny, Muzi by mali byt viac informovani o intimnostiach ako zeny, Na Sparinach mame dobre jedlo, ale objavili sa aj vaznejsie temy: Ticho lieci. Vsetko, co sme po cely ten cas robili, vystihla nasa taborova hymna a ocenenia Oskara Sparinaka. Hymnu sme si zaspievali pri rozluckovom taboraku, od ktoreho nas odplasil medved.

Co dodat? Hadam, ze sa tu stretlo vela zaujimavych, inteligentnych, vtipnych mladych ludi a bola to dost velka skoda, ze sa na tomto tabore nemohli zucastnit vsetci clenovia debatnych klubov.

(gs)

Riaditel Jaroslav Srp, niektori ucitelia a ziaci Mestianskej skoly v Tisovci v jednej prizemnej miestnosti postavili javisko, opatrili babky a po ziskani zrucnosti s nimi, kazde odpoludnie v sobotu pre ziakov skoly a pre male deti hravali babkove divadlo. Tato aktivita coskoro ziskala pomerne vela zaujemcov a pravidelnych navstevnikov. Ba niektorym ziakom sa divadelnictvo tak zapacilo, ze ho aj doma hravali. Moj sused, ziak Fero Macuriak, v byvalej otcovej dielni postavil male javisko a z jelsoveho dreva vystruhal a spohybnil babky, obliekol ich do siat, ktore na matkinom sijacom stroji sam usil. Do hladiska doniesol klatiky dreva, na ne polozil dosticky a uz divaci mali sedadla. V skole si pozical divadelne hry a s kamaratmi tu robil predstavenie, ktoreho sa radi zucastnovali deti nielen z Korytist, ale i z Podhradovej. Divaci si od rodicov vydrankali sestak-dvadsat halierov, aby mali na vstupne. Divadelne predstavenia sa navstevnikom pacili, a mnohokrat zabudli, ze su v divadle a zavse sa citili, ze podobne ako babky i oni su ucastnikmi deja. Raz, ked v hore Gasparko hladal sestricku a placuc volal: "Marienka, kde si?" Z hladiska jedna Marienka odpovedala: "Gasparko, tu som!" Vsetci divaci sa srdecne zasmiali. Potom zvlast chlapci za Marienkou pokrikovali: "Marienka, kde si?"

Toto je pekny priklad ako moze skola zaktivizovat a posobit na svojich ziakov.

Rudolf Valent