|
|
Patril k najlepsim |
Ked som sa v Horehroni dozvedel, ze v oktobri zomrel pan
Jozef Dordik, rozhodol som sa, ze pripomeniem nasho rodaka - vyborneho cyklistu. Jozef
Dordik sa narodil 18. maja 1917 ako syn obuvnika. Sedem tried ludovej skoly vychodil v
Brezne. Ako trinastrocny odisiel s matkou, sestrami a bratom za otcom, ktory uz v roku
1929 odisiel za pracou do Belgicka.
Tu chodil rok do skoly a strnastrocny zacal pracovat v tovarni na vyrobu
vagonov a mostov. Spolu s bratom sa zacal v tom obdobi venovat velmi rozsirenemu sportu
cyklistike. Velmi dobre sa zacalo darit bratovi, ved na ceste k profesionalom mu chybal uz
len krocik. Ten mu zmarila druha svetova vojna. Aj Jozef sa dobre uchytil a v roku 1938
obsadil z viac ako sto startujucich nikym necakane tretie miesto. Bol to jeho prvy a velmi
povzbudzujuci uspech v dalekej krajine a doviedol ho k intenzivnemu trenigu. Neskor v
Belgicku ziskal v roznych pretekoch styri prvenstva.
Druha svetova vojna pretrhla aj rozlet. V aprili 1941, v najlepsom
pretekarskom veku, sa rozlucil s Belgickom, aby sa spolu s rodinou vratil do rodneho
Brezna. Ani tu nazabudol na cyklistiku a pokracoval v treningu. Chcel dobru formu
preukazat na pretekoch, ale nenasiel porozumenie. Po skonceni vojny zacal pracovat na
Piesku ako zamocnik, neskor v Mostarni Brezno. Treningov sa nevzdaval a na svojom bicykli
sa prehanal dva-trikrat v tyzdni. Oblubil si najma trate veduce z Brezna cez namahave
horske prechody - Certovicu, Velky Sturec, Vernar, Muran a Hrinovu.
V roku 1947 ziskal v Bratislave na celostatnych pretekoch titul najlepsieho
slovenskeho cyklistu. Nedobre spomienky mal na majstrovstva CSR v Prahe, kde v celnej
skupine spadol a zlomil prehadzovacku. Nik mu vsak nebol ochotny pozicat iny bicykel, a
preto preteky vzdal. O rok neskor bol zaradeny do treningoveho tabora reprezentantov v
Piestanoch. Po skonceni sustredenia ho nominovali do reprezentacneho druzstva na I. rocnik
Pretekov mieru Praha - Varsava - Praha. Tu Jozef Dordik dokazal svoje kvality. Zo 140
pretekarov zo siedmich krajin obsadil sieste miesto. O tri dni po Pretekoch mieru boli
majstrovstva Slovenska. Tu ziskal majstrovsky titul. V roku 1949 ho po druhykrat pozvali
na Preteky mieru. Tychto sa pre nepochopenie cyklistickej sekcie v Bratislave nezucastnil,
lebo mu nepreplacali uslu mzdu a preteky a treningy absolvoval na vlastne naklady. Tieto
okolnosti bolo dovodom, preco zanieteny, huzevnaty a obetavy cyklista prestal javit zaujem
o pretekarsku a reprezentacnu cinnost. V tom case Brezno bolo dejiskom viacerych
cyklistickych pretekov, na ktorych sa zucastnovali znami cyklisti (Ruzicka, Ejem, Krampl,
Vlcek, Herceg). Jozef Dordik vyhral este niekolko hodnotnych pretekov. Dostal ponuky od
znamych cyklistickych oddielov, zostal vsak verny svojmu mestu. Snazil sa o rozvoj
cyklistiky v rodnom kraji. Ako trener sa venoval cyklistickemu dorasteneckemu druzstvu
Spartak Mostaren, ktore sa stalo za kratky cas najlepsim v kraji a na celostatnych
pretekoch ziskavalo vo svojich kategoriach pekne umiestnenia. Bol nielen trenerom, ale i
mechanikom. Pracoval aj s futbalistami a hokejistami. Pocas mnohych zim upravoval ladovu
plochu s obetavymi sportovcami Milanom Baldovskym, Rudolfom Verkinom, Pavlom Lopusnym,
Petrom Sabakom i dalsimi. Zaujimal sa aj o dianie v meste. Pracoval v obcianskom vybore
ako predseda. V dochodku sa venoval vnucatam, rodine, zahradke. Jeho zelanim bolo, aby sa
hokej a cyklistika v Brezne dostali na vysoku uroven.
Zomrel v oktobri 1998. Nech je odusevnenie Jozefa Dordika pre sport, jeho
pracovitost, zanietenie a skromnost pre dnesnych breznianskych sportovcov poucenim, z
ktoreho plynie, ze len tvrdou pracou v treningoch a laskou k sportu je mozne ziskat
uspechy.
Na dvoch Veproch...
Z niektorych dolin a kopcov okolo mojho rodneho
Hronca dovidiet na Lubietovsky i Klenovsky Vepor. Uz od malicka som o nich pocuval vselico
zaujimave a tak nie div, ze som sa chcel cim skor na jeden i druhy dostat. Na ten ovolaco
blizsi - Lubietovsky sa mi to poradilo ovela skor, este v chlapcenskych rokoch, ale na
Klenovsky veru len pred nedavnom.
Ak hovorim o Lubietovskom Vepri, mam na mysli jeho
severne bralo 1255 m vysoky Hrb. Tuto skalu mozu Hroncania vidiet z Osrblianskej doliny,
takze moja tuzba vyliezt na nu ma neraz ovladla. Prvy raz sa mi to poradilo, ked som mal
dvanast rokov. S kamaratmi sme si akoze zalozili turisticky spolok s nazvom "Alpsky
sport" (lebo niekde sme nasli pecatidlo s monogramom AS) a prvou spolocnou akciou bol
vystup na Hrb. Najvhodnejsou sa nam vtedy videla cesta resp. znaceny chodnik cez vrch
Chvatimech, Smolovu, Mitrovu, Velke Celno (po nasom Belice) a Zliebky. Rozhlad z Hrbu ma
ocaril na cely zivot. Videli sme odtial siroko daleko, nielen hronciansku Skalu,
Lubietovu, ale aj asi 25 kilometrov vzdialenu Bansku Bystricu.
Druhy raz som bol na Hrbe, ked sme mali v programe trojdnovy vylet. Vtedy sme
taborili v stiepovej drevorubacskej kolibe v Priepadliskach nad Osrblim a v programe
jedneho dna bolo hubarenie na Beliciach a vystup na Hrb. Aj dnes si pamatam, ako nam po
dve noci vytrubovali Osrblania, ktori od vecera do rana odplasovali takto diviaky od
svojich zemiacnisk.
Raz sme si urobili vychadzku na Hrb uz spominanou cestou cez Smolovu a
Pastovniky, ale domov sme sli dolinou Lopejske Celno. Aj v trojdnovej ture so starsim
bratom v styridsiatych rokoch Hronec - Dumbier - Chabenec - Prasiva - Lubietova - Hronec,
bol vystup na Hrb.
Potom sa uz vyse patdesiat rokov nenasla prilezitost ani moznost dostat sa na
Lubietovsky Vepor, na Hrb. Az v lete pred desiatimi rokmi som s rodinou vykonal akoby
rozluckovu vychadzku na tuto "moju skalu". To sme ale sli "modernou"
cestou autom cez Osrblie na Tri Vody, odtial peso cez Cervenu Jamu (kde bola pocas SNP
vyrobna municie) az na bralo Hrbu. Bol to uz najlahsi vystup primerany mojim silam. Skoda
len, ze to bola posledna prilezitost rozhliadnut sa odtial po nadhernom rodnom kraji.
Na Klenovsky Vepor som sa dlhe desatrocia len dival najma z mojho Hajneho
Gruna. V detsve boli k tomu prilezitostou kazdorocne hrabacky a potom len sem nasmerovane
prilezitostne vychadzky. Vtedy sa rozpalovala vo mne tuzba dostat sa raz na ten rovu
podobny vrch. No a veru az ku koncu (zivota) sa mi predsa len naskytla prilezitost ist na
Klenovsky Vepor. V lete pred piatimi rokmi som sa este odvazil neodolat ponuke priatela
podniknut tuto turu. Dobre, ze som nemal tusenie o obtiaznost zaveru vystupu, lebo by som
si nebol trufal. V trojici s priatelmi z Brezna sme sa vlakom zaviezli na zastavku Banovo
(Brezno - Tisovec) a odtial sme peso vystupili do sedla Banovo a cez sedlo Machniarku na
upatie Vepra. Po dost namahavom vystupe na temeno sa nam naskytol nadherny vyhlad do
krajiny juhovychodnym smerom. Orientacny stol nam tu dobre posluzil najst vyznamne
dominanty Rudohoria. Domov sme sli cez Krupku, udolim Cierneho Hrona na Dobroc a autobusom
do Brezna. O rok som neodolal pokuseniu a odvazil som sa ist na Klenovsky Vepor este raz.
Akoby som si chcel vynahradit to, co som doteraz zameskal. Pozval som najblizsich clenov
rodiny a zahral som sa na "horskeho vodcu". Vystupovali sme znamou cestou z
Banova, ale vracali sme sa po cerveno-zltej cez Machniarku, Chlpavicu a Kratke do
Pohronskej Polhory a vlakom do Brezna. Ohrdli sme pohodlnejsiu, ale dlhsiu cestu Starou
dolinou a Salingom cez Dobroc (modra) a tiez cez sedlo Banovo a Zbojsku (cervena).
Skoda, ze ani pri jednej z tychto tur sme sa s nikym
nestretli. Alebo uz tam kazdy bol? Ci pesia turistika hoci na take krasne miesta - je uz
dnes nie moderna? Preto by som bol rad, keby tieto moje spomienky podnietili niekoho z
citatelov nasich novin vyjst na tieto "moje Vepre". Ja uz tam veru "per
pades" (na nohach) nepojdem. Ale neodolam a chodim tam este neraz ocami a prstom po
mape. Pohodlne sa usadim do fotela s mapou na kolenach a chodim doverne znamymi cestami a
chodnikmi. Nevadi mi, ze niektore z tychto ciest uz zarastli malincim ci cernicim, ba ani
znackari im uz nevenuju nalezitu pozornost. V mojej starej pamati napodiv ziju a dobre sa
mi po nich kraca. Aj si zavse zaspievam tu krasnu pesnicku, ktoru ma naucili pred skoro
siestimi desiatkami rokov moji dobrocski osmaci ci skor osmacky, dnes uz tiez stare
matere. Tu je: - Z breznianskych kasarni vojaci pozeraju ci sa pod tym Veprom bucky
nerozvijaju. - Bucky nerozvite iba jedna lipocka, co ju zaœadila ta moja frajerocka,
atd.
Koloman Weiss
Hotel Stupka
Srdecne vas pozyvame do novootvorenej
Koliby hotela Stupka na Taloch.
Otvorene: ut - ne 17. - 24. h
Tel.: 6170024, 6170060
